„Vaše rozkazy nech sú triezve, jasné a láskavé!“ Druhý príkaz desatora rodičovskej výchovy

Základy sme už položili, teraz stavajme ďalej. Dbajte, aby vaše rozkazy boly vždy triezve, jasné a láskavé: Triezve počtom, jasné výrazom, láskavé prednesom.

I. Rozkazy nech sú triezve

Nemiernosť je chyba, ktorá práve tak škodí nášmu mravnému vplyvu na bližného ako nášmu zdraviu.

Požívať pokrm je skutok mravne dobrý — pažravosť je veľká chyba.

Uznanie vo vhodnej chvíli povzbudzuje vôľu dieťaťa — neprestajné lichotenie ho rozmazná.

Aj modlitba, hoci sama v sebe je výborná, stáva sa chybou, ak ju konáte nad mieru miesto povinnosti.

Uvážte len, aké zlé následky má nemiernosť v užívaní rodičovskej nadvážnosti.

Stratí sa chuť poslúchať; čím sme presýtení, to sa nám ošklivie.
Príroda sa vzbúri, veď i malé dieťa cíti, že mu Stvoriteľ dal dar slobodnej vôle.
I dobrá vôľa zmalomyseľnie, keď ju zavalíme nespočetnými rozkazmi a predpismi.

Akýsi spisovateľ opisuje sedemročné dievčatko.

Matka mu prikazuje: — Zapamätaj si šesť nasledujúcich príkazov:

Nesmieš robiť toto.
Nesmieš ísť ta.
Nesmieš tak hovoriť.
Nesmieš sa tak stavať.
Nesmieš tak jesť.
Nesmieš tak chodiť.

— Nikdy si nezapamätám toľko rozkazov naraz! — rozplače sa maličká. — Čo ako sa budem namáhať, nie je možné, aby som nezabudla aspoň na jeden rozkaz. Mama tak či tak potresce.

Opovrhnutie rodičovskej nadvážnosti

Všimnite si chlapčeka, ktorý nie je taký úzkostlivý ako to dievčatko. Šibal prefíkaný, ešte si aj zažartuje z prestúpenia rozkazov, čo sa naň sypú ako krúpy. A nemá väčšej radosti, ako keď zbadá, že si protirečia.

— Paľko, pozor, odoberieš sa! — Paľko, dívaj sa pred seba! — Paľko, vykroč, nemotaj sa mi pod nohami! — Paľko, neponáhľaj sa toľme! — Paľko, pomalšie! — Paľko, vyjdi na chodník! — Paľko, teraz zíď z chodníka! — Paľko, postav sa ku mne sprava! — Paľko, prejdi naľavo! — Dáždnik si drž vyššie! Nie tak vysoko! Trocha napravo! Nakloň ho trocha dopredu! Nestískaj ho tak! Chyť ho zľahka! — Nestúpaj do vody! — Nestúpaj po mokrom piesku! — Nestúpaj po kameňoch! — atď., atď., atď.

Kto tak nemierne rozkazuje, sám si rúca nadvážnosť v očiach dieťaťa.

Dieťa je neposedné. — Sústredíte jeho pozornosť na jednu jedinú vec: zapamätá si ju a urobí, čo mu kážete. Ale zaťažte mu pamäť naraz dvadsiatimi rozkazmi! Ani sa len nepousiluje zapamätať si ich.
Dieťa vie lepšie usudzovať, ako sa nazdávate. Zneužitie rodičovskej moci budí v ňom odpor. Zaraz vybadá, že neviete rozkazovať.
Dieťa máva vrtochy. Často len preto robí dačo, lebo mu to zakázali.

Naostatok dieťa sa chce tešiť. Z čírej zábavy bude vám stále vystrájať priestupky. Aby si spravilo prechádzku zaujímavejšou, bude sa chovať tak, aby vyvolalo vzájomne si protiviace rozkazy a práve tým sa vám bude zabávať. Či vám to nevraví jeho huncútsky úsmev?

II. Rozkazy nech sú jasné

Či sa aj dospelí nedopúšťajú mnohých priestupkov priam len preto, lebo nevedia jasne, čo je dovolené a čo zakázané?

Nuž netreba sa čudovať, že sa to stáva aj dieťaťu.

Preto mu vždy jasne povedzte, čo mu kážete.

Rodičia, najprv vy sami vedzte, čo chcete

Najviac neporiadku vzniká z toho, že rozkazujúci sám nevie jasne, čo žiada od poddaného.

Mnohí rodičia najprv dávajú rozkazy a len potom uvažujú. Veľmi nespravodlivé je žiadať od dieťaťa presnú poslušnosť, keď sa ani toľko nenamáhame, aby sme presne vyjadrili svoj rozkaz.

Nevyjadrujte sa neurčito, všeobecne

Róbert, nie si dosť slušný. — Dieťa má byť pozorné oproti veľkým. — Na jazyk si treba pozor dať. — Treba sa bezchybne správať.

Nuž ale, azda sa nazdávate, že dieťa chápe dačo z takýchto všeobecných pokynov? Lež poučujte ho takto:

— Robko, dobre vychovaný chlapec nepredbehuje starších. — Na stoličke sedí slušne, nevyvaľuje sa. — Vieš čo hovoria o tebe? To, že neodpovedáš pekne na otázky... že hovoríš viac, ako sa ťa pýtajú... Dnes si sa, vraj, správal ako zle vychované dieťa!

III. Rozkazy nech sú láskavé

Po duchu je na rade srdce. — Po svetle, teplo. — Po myšlienke, láska.

Človek má nielen rozum, ale aj srdce. Uspokojiť sa len s tým, že rozkazy sú jasné, znamená zastaviť sa na polovičnej ceste.

Moc srdca nad chladným rozumom je nezmarná. Ak sa vám podarí získať si ho, dostanete nepremožiteľného spojenca. Ale, ak si ho nevšímate, ak si ho popudíte proti sebe, bude vám ukrutným nepriateľom.

„Ama, et fac quod vis,“ hovorieval svätý Augustín. — „Miluj, a urobíš z milovaného, čo len chceš.“

„Amor meus, pondus meum. — Kde ma láska ťahá, tam sa kloním“ — hovorí ten istý svätý.

No láska neostáva skrytá v srdci. Treba ju vyviesť na božie slnko, treba ju ukázať slovom, skutkom alebo aspoň úsmevom.

Vychovávať znamená neprestajne vyžadovať obetu.

To sa podarí len tomu, kto vie rozkazovať s úprimným a srdečným rozkazom, láskavo.

Teda vaše rozkazy musia byť láskavé.

Ktoré javisko je súcejšie na prednesenie a uskutočnenie láskavosti? Či láska nie je dušou blaženého života?

Či nie práve ona najväčšmi sbližuje manželov? Či nie z lásky sa rodí dieťa? Či nie ona je zlatou reťazou, čo spája bratov a sestry?

Dokončite s láskou, čo ste z lásky začali. Láska vám vnukla dať dieťaťu najväčší dar na svete: život. Výchova je zas doplnok, ktorý nevyhnutne musíte dať tomu, komu ste dali život. Nože, splňte túto ostatnú povinnosť svojho srdca. A keďže výchovu treba uskutočňovať rozkazmi, nech sú vaše rozkazy celkom preniknuté láskou.

Uvedomte si, aký je rozdiel medzi rodinou a1 inými spoločnosťami. V obyčajných spoločnostiach ten, čo rozkazuje, hľadí len na spoločné dobro — rodine ide o dobro jednotlivca.

Pri vojsku veliteľ dáva rozkazy, ktoré si vyžaduje dobro vlasti. V dielni vedúci rozkazuje tak, aby sa podarila vec, ktorú treba urobiť. Mestské predstavenstvo sa stará o poriadok v meste. V takýchto spoločnostiach a sdruženiach jednotlivec nie je cieľom, ale prostriedkom a nástrojom cudzieho dobra.

Vlastné dobro jednotlivca má hlava na zreteli iba nepriamo.

No nie je tomu tak v spoločnosti, ktorá je prvou, najzákladnejšou a najsvätejšou zo všetkých prirodzených!

spoločností. Otcovia a matky nemajú na starosti verejné dobro: priamym predmetom ich starostlivosti je dobro dieťaťa.

IV. Dve príčiny nezdaru

Rozkazujte tvrdo, surovo a hrubo — a môžete byť istí, že vaša výchova skončí sa s nezdarom.

To má dve príčiny:

Dieťa cíti, že vašou povinnosťou je milovať ho.
Cíti aj to, že mu patrí úcta.

Prvá príčina

Dieťa nepochybuje, že máte moc nad ním. Ale aj to vie, že tie práva vám dáva jedine láska, bez ktorej by ho nebolo.

Toto dobrodenie, najväčšie zo všetkých darov, zaväzuje vás, aby ste mu dali aj čo k tomu patrí: dobrú výchovu.

Keď ste mu dali život, vzali ste na seba povinnosť starať sa nielen o jeho nerušený telesný vývoj, ale aj o to, aby sa rozvíjalo a rástlo i na duchu.

Vaša láska dala dieťaťu práva. Lež nie len holé práva, ale aj formu, akou mu ich máte vysluhovať. A tá forma je láska, láskavosť.

Opakujem, dieťa jasne cíti, že má právo na vašu lásku.

Ak ho nemilujete, je urazené a nik nemôže poprieť, že právom.

Druhá príčina

Cit vlastnej dôstojnosti je ešte hlbšie zakorenený v prírode dieťaťa.

Skúmajte ľudské srdce, a presvedčíte sa spolu so svätým Tomášom, že česť je preň najcennejším dobrom.

Bez lásky sa mnohí obídu, cti sa nik nezrieka. Nenávisť nás menej bolí ako opovrhovanie. A j popri úderoch a prenasledovaniach vycítime, či si nás nepriateľ ctí. Často nás priam preto nenávidí, že si nás ctí. Vie si oceniť naše schopnosti, naše vlastnosti, šľachetnosť nášho smýšľania, vznešenosť našich túžob. A čím vyššie si nás cení, tým väčšmi bojuje proti nám, tým väčšmi nás chce zničiť, lebo sme stúpencami veci, ktorú nenávidí.

Vstred najväčšej nespravodlivosti naše srdce nachádza oporu nielen vo svojej nevine a vo svätosti veci, za ktorú bojuje, ale aj vo vedomí, že si ho nepriateľ i nechtiac ctí.

Túto úvahu vsunul som sem preto, aby som vás presvedčil, že sa dopustíte veľkej chyby, keď raníte dakoho v tomto bode, v ktorom je citlivý každý — aj dieťa!

Sú rodičia, ktorí sa nezľaknú zosmiešniť svoje dieťa, keď sa dopustilo dajakej chyby, a pritom by nedbali, aby sme obdivovali ich vychovávateľské umenie, lebo je to, vraj, výborný prostriedok na utváranie charakteru.

Malý priestupník sa zahanbil. Bežal do kúta a tam plače. Otec ide za ním, vytiahne ho a zavedie medzi ostatných.

Takéto počínanie roztrpčí dieťa. Zatne sa a v srdci svojom chystá sa na pomstu.

Kto chce mať zaťaté, pomstivé a zlé deti, nech len robí tak ako opísaný otec. Svoj cieľ celkom istotne dosiahne.

Iní rodičia takto vzdychajú pred dieťaťom:

— Och, aký si ty len trkvas! Bože môj, aké sprosté je toto dieťa! Aké nevychované a nešikovné!

Povedzme, že je to pravda. — Nuž vtedy takéto výrony tým väčšmi rania.

Dvojaký výsledok

Dieťa, ktorého citlivosť ste takto urazili, utiahne sa do obrany. Vaša nerozumnosť mu vyhlásila vojnu.

Forma tohto boja môže byť dvojaká: zúrivá alebo tichá — podľa povahy dieťaťa. Tichý boj je neporovnateľne škodlivejší.

Zúrivá vojna

Ak je dieťa prchké alebo nervózne, na váš úder odpovedá zúrivo. Nič ho nezadrží: ani rozum, ani svedomie, ani povedomie jeho slabosti a vašej prevahy.

Túto pravdu vyjadril básnik Vergilius takto: Video meliora, proboque: .. . peiora sequor. (Vidím, čo je lepšie; a predsa idem za horším.)

Ako možno zlým zachádzaním rozzúriť zviera, ktoré je od prírody tiché, tak pre vašu chybu môže sa stať zlým aj tiché, od prírody dobré dieťa. Ak ho dobre nepoznáte a neľudským zaobchádzaním dávate mu príležitosť, aby sa zlostilo a zúrilo, sami kazíte jeho povahu; dávate mu opak dobrej výchovy.
Tichá vojna

Toto je druhý prípad. Ach, nemôžem dosť prízvukovať, aký nebezpečný je tento stav! Povahy, ktoré na všetko odpovedajú veľmi prudko a zúrivo, chytro sa utíšia. Čím je búrka strašnejšia, čím divšie a strašnejšie rachotia hromy, tým skôr sa vyjasní.

Ale pri povahách melancholických a či náklonných na trudnomyseľnosť je to celkom ináč. Ich sa zmocní čosi ako polárna noc! ... Za tri mesiace ani svetla ani tepla! ... Ak zlým zaobchádzaním urazíte dieťa takejto povahy, azda na celý život vyvoláte v ňom odpor proti sebe!

Pomsta

Toto je to ošklivé, ktorým sa menuje protiprirodzený cit, čo azda aj na celý život opanuje krvácajúce srdce dieťaťa.

No aj taký syn alebo taká dcéra, čo premáhajú tento cit, nikdy sa nevedia oslobodiť od smutnej spomienky na rodičov. Ak aj cítia podlžnosť za to, že dostali od nich najväčší dar, dar života, ich vďačnosť je ako. by zahalená večnou nocou. Rodičia im neboli ohrievajúcim a oživujúcim slnkom.

Nešťastlivý a smutne známy Talleyrad-Périgord, knieža a biskup, často opakuje trpkú žalobu, že za celú svoju mladosť ani na celý týždeň neokúsil „sladkosť a teplo rodinného kozuba“.

Prívetivosť

Dovoľte, aby som nakoniec aj priamo osvietil čnosť, ktorú sme doteraz poznávali len z jej tône.

Prívetivosť je čnosť, ktorá nám ukazuje, akí pozorní a láskaví máme byť k iným v reči a v skutkoch.

Podľa sv. Tomáša Akvinského prívetivosť je žiarou čnosti priateľstva. Ak pochodí z nadprirodzených pohnútok, je tvárou, prejavom kráľovnej všetkých čností — lásky.

Svätý Učiteľ ju pripája k čnosti milosrdenstva, ktorej pochop so sv. Augustínom takto vymedzuje: „Milosrdenstvo je zmilovanie nášho srdca nad biedou blížneho.“ (Porovnaj Summa Theol. 2. 2, 30.)

Ale kto je väčšmi odkázaný na zmilovanie ako dojča, však sa samo ani pohnúť nemôže? Kto je biednejší ako bytosť, ktorá bez cudzej pomoci hynie?

Buďme milosrdní k „malučkým“. Starajme sa o nich, venujme sa im tým viac, čím sú nevládnejší. Je isté, že pri výchove sú hodiny, keď treba prísnosti. No u dieťaťa jedna hodina nesmie nikdy zmiznúť a to je hodina radosti!

V. Počúvajte, čo sa stalo s Jankom

(Mária D. v časopise Bulletin National des instituteurs et institutrices calholiques de ľ enseignement public.)

Bola som u priateľky. Hoci sme sa živo rozprávaly, neprestávala som pozorovať svojho synáčika, trojročného Janka. Malučký je veľmi milý. Práve sa mu podarilo z kociek vystaviť vežu. Obdivujeme ho.

Janko kričí, skáče, hádže sa od radosti — celkom tak ako všetci mladí páni v jeho veku. Zrazu priskočí k mame, chytí ju za ruku a — pohryzie jej prst! To býva uňho prejav najväčšej radosti!

Mama sa nahnevá:

— Už zasa?... Janko, mama sa s tebou nebude ihrať! ...

...Janko nechce chápať mamine slová a ide sa ihrať...

— Janko, koniec, postav sa do kúta.

Ach, to je prísny trest! Janko umĺkne a skúmavo pozrie na mamu...

— Janko, bol si zlý! Choď do kúta!

Teraz už niet pomoci, Janko zvesí noštek, ruky si založí za chrbtom a uvažuje, ktorý kút si vybrať. Potom vážnymi krokmi cupká na miesto, ktoré si vyvolil. Tváričku má zronenú.

Pozorujeme ho.

Janko stojí v kúte už niekoľko — sekúnd. Obráti sa.

Vzdychne si zhlboka. Ale odpoveď nedostáva.

Noštek sa zas obráti k múru.

Znova niekoľko sekúnd:

— Mama... mamička...

Mamička nepočúva.

— Janko už nebude hrýzť... Janko bude už dobrý.

— Janko, naozaj?

— Hej, mama, Janko už bude dobrý!...

— Nuž, poď odprosiť.

Janko cupká k mame, ale tvár má ešte ustarostenú.

— Mamička, prosím, odpustite mi — modliká pokorne.

Chytí mamičkinu ruku, ktorú pred chvíľou uhryzol, a pobozká ju.

— Už je dobre, Janko. Teraz sa môžeš ísť ihrať.

No priateľka ostala vážna. Uvažuje, aká ťažká je úloha vychovávateľky... A Janko neodchodí. Vidno, že sa čuduje. Jeho oči nespokojne skúmajú mamičkinu tvár.

Zrazu prosebne vykríkne:

— Usmejte sa, mamička! Usmejte sa — Janko bude dobrý!

Vtedy sa mamička usmeje — a bozká si synáčika na znak, že všetko je zabudnuté, že všetko sa napravilo. —

Janko zas prekypuje radosťou. Kričí, skáče! Jeho trojročné srdiečko znova sa raduje, že život je pekný.

Pýtam sa vás, či nie sme my všetci ako Janko?

Maillardoz, Charles de: Desatoro rodičovskej výchovy. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1943.