Bula pápeža Bonifáca VIII. z roku 1302, Unam Sanctam, spôsobuje dnešným verným katolíkom množstvo ťažkých chvíľ:
„Ďalej vyhlasujeme, deklarujeme a definujeme, že je nevyhnutné pre spásu duše, aby sa každé ľudské stvorenie podrobilo rímskemu veľkňazovi.“
V normálnych časoch - keď pápež hlása a bráni katolicizmus, alebo sa aspoň vyhýba útokom voči katolícizmu - nespôsobuje táto pravda katolíkom žiaden problém. No našťastie, či nanešťastie, dnes máme úplne inú situáciu. Arcibiskup Carlo Maria Viganò ju opísal takto:
„Dospeli sme do stavu, že aj jednoduchí ľudia s malou znalosťou doktrinálnych otázok dnes vidia, že máme nekatolíckeho pápeža, prinajmenšom v užšom zmysle slova.“
Jednoduchí ľudia chápu, že „máme nekatolíckeho pápeža“. A predsa „každé ľudské stvorenie, ak chce byť spasené, sa musí podriadiť rímskemu pontifikovi“. Ako môžeme zosúladiť tieto skutočnosti bez toho, aby sme Františka ako pápeža odmietli? Vieme, že Boh jeho pontifikát vo svojej láskyplnej Prozreteľnosti dopustil, ale čo to znamená? Je František iba zlým pápežom, alebo je protipápežom? A ako mu môžeme byť poslušní, keď odvádza Cirkev od katolicizmu?
Fr. Matthias Gaudron v Katechizme cirkevnej krízy vysvetľuje, že podriadenie sa pápežovi „očividne neznamená neobmedzenú poslušnosť“. V tomto bode Fr. Gaudron cituje komentár kardinála Thomasa Cajetana k Summa Theologica:
„Ak má niekto z nejakého rozumného dôvodu osobu pápeža v podozrení (zo zločinu, heterodoxie, či neplatnosti - pozn. prekl.) a odmietne jeho prítomnosť, či dokonca jurisdikciu, nedopúšťa sa zločinu schizmy ani žiadneho iného za predpokladu, že je pripravený pápeža prijať, pokiaľ to podozrenie pominie. Každý vie, že má právo vyhýbať sa tomu, čo mu ubližuje a utekať pred nebezpečenstvom. V skutočnosti sa môže stať, že pápež bude vládnuť ako tyran, ba môže sa to stať o to ľahšie, že je mocnejší a od nikoho na zemi mu nehrozí trest.“
Kľúčom k tejto analýze je „rozumný motív“ pre podozrenie voči pápežovi a pripravenosť „prijať pápeža, ak prestane byť podozrivý“. Nikto nemôže racionálne poprieť, že existujú rozumné pohnútky, prečo Františka podozrievať. A väčšina z katolíkov, ktorí Františka odmietajú nasledovaťv jeho pokusoch zničiť Cirkev, by ho ochotne „prijala za pápeža“, keby sa stal katolíkom a konal by podľa toho.
Kým čakáme na jeho málo pravdepodobné obrátenie alebo na to, že ho Boh konečnr povolá a dá mu spravodlivú odmenu, musíme uvážiť niekoľko skutočností, ktoré môžu pomôcť obmedziť škody, ktoré František spôsobuje Cirkvi a svetu:
I. František je ničiteľ
Pri každom jeho novom protikatolíckom vyhlásení alebo akcii sa niektorí katolíci v dobrej viere čudujú, či si pápež myslí, že to katolíkom pomáha. S Traditionis Custodes sa objavilo množstvo komentárov, ktoré naznačovali, že František si snáď neuvedomuje skutočnú hodnotu tridentskej omše; iní tvrdili, že si azda neuvedomil, koľkým verným katolíkom ublížil. Žiaľ, problém nie je v tom, že Bergoglio nevidí, aké veľké škody spôsobuje; problém je v tom, že túži zničiť Cirkev a veľmi jasne vidí tie najlepšie spôsoby, ako to urobiť. Ak pochopíme, že Bergoglio sa Cirkev pokúša zničiť, všetky jeho slová a skutky dostávajú oveľa väčší zmysel.
Svätý Robert Bellarmine hovorí, čo musia katolíci robiť, keď sa stretnú s pápežom, ktorý sa snaží zničiť Cirkev:
„Tak, ako je zákonom dovolené vzdorovať pápežovi, ktorý útočí na telo, je rovnako zákonom dovolené odporovať mu, ak útočí na duše alebo narúša občiansky poriadok, a predovšetkým, ak sa pokúša zničiť Cirkev. Hovorím, že je dovolené mu odporovať tak, že nebudete robiť to, čo prikáže, a budete brániť uskutočneniu jeho vôle.“
Arcibiskup Marcel Lefebvre to rozšíril vo vyhlásení z roku 1988:
„Naša neposlušnosť je motivovaná potrebou zachrániť katolícku vieru. Príkazy, ktoré nám boli dané, zreteľne ukazujú, že chcú aby sme sa zaviazali bez výhrad sa podrobiť Druhému vatikánskemu koncilu, pokoncilným reformám a predpisom Svätého stolca, tj. smerovaniu a skutkom, ktoré podkopávajú našu vieru a ničia Cirkev. To nemôžeme urobiť. Spolupracovať na zničení Cirkvi znamená zradiť Cirkev a zradiť nášho Pána Ježiša Krista. Všetci teológovia hodní svojho mena učia, že ak pápež svojimi činmi ničí Cirkev, nemôžeme ho poslúchať. . . a musí byť s úctou, ale verejne napomenutý.“
Ak budeme spolupracovať na zničení Cirkvi, zradíme Ježiša Krista. Je nevyhnutné, aby sme teda prijali Božiu milosť, aby sme sa mohli postaviť proti Františkovi.
II. Nepovšimnutý trest pre Cirkev a svet
Kým nevypukol globálny chaos, ktorý sa dal do pohybu krátko potom, čo František v októbri 2019 predstavil svoju Pachamamu svetu, mnohí z nás nevedeli doceniť v akom rozsahu je jeho vláda bičom pre Cirkev a svet. Takmer všetko, čo robil od svojho zvolenia až do tej chvíle, bolo protikatolícke, ale dalo sa to ľahko vytesniť a len zriedka to spôsobilo narušenie v praktizovaní našej viery. Teraz však s každým ďalším týždňom vidíme čoraz jasnejšie, že Františkova úloha je byť bičom Božím, ktorý Boh dopustil na Cirkev. To nás vedie k otázke: „Čím sme si to zaslúžili?“
Na jednej strane si treba priznať, že v Cirkvi máme ohromné problémy už desaťročia. Napokon kardinálov, ktorí zvolili Františka, vymenovali pápeži, ktorých si vážilo mnoho konzervatívnych katolíkov. Milovaný svätý Ján Pavol II. nám dal modlitebné stretnutie v Assisi a množstvo kardinálov, vrátane: Josepha Bernadina, Godfrieda Danneelsa, Henriho de Lubaca, Carla Maria Martiniho, Bernarda Francisa, Hansa Ursa von Balthasar, Yvesa Congara, Waltera Kaspera, Theodora McCarricka, Cormaca Murphy-O'Connora, Karla Lehmanna a Jorge Maria Bergoglia.
K tomu treba pridať bezpočet dôkazov, že predstavení Cirkvi blahosklonne prihliadajú jej demolácií už od Druhého vatikánskeho koncilu. Napríklad, hoci chválime mnohé iniciatívy pápeža Benedikta XVI., zostáva skutočnosťou, že nedokázal alebo nechcel zbaviť Cirkev vlkov nivočiacich jej stádo. Je lákavé pristúpiť na tvrdenie, že pápež je v dnešnej dobe bezmocný - ale ak František môže spôspobiť nivočením Cirkvi cez Traditionis Custodes toľko škody, prečo si myslíme, že Duch Svätý by pápežovi nepomohol pri obnove Cirkvi?
Mnohí konzervatívni katolíci sa navyše sťažujú na „zneužívanie“ Ducha druhého vatikánskeho koncilu, ale odmietajú najlepší dostupný protijed: učenie pápežov pred druhým vatikánskym koncilom, najmä svätého Pia X. Na základe čoho čakáme, že nám Boh pošle skutočne katolíckeho pápeža, ak sa nedokážeme uchýliť k učeniu dobrých pápežov, ktorých nám už dal, aby nás varoval pred dnešným zlom?
Ak sa naše myšlienky obracajú k tým, ktorí boli Tradícií najvernejší, je ťažké pripísať im skutočnú vinu za súčasný stav Cirkvi. Koniec koncov, mnoho tradičných katolíkov prináša naozaj veľmi cenné ovocie. A predsa „komukoľvek je veľa dané, od toho sa bude veľa požadovať“ (Lukáš 12:48). V každom prípade, ak sú životy svätých sprievodcom, najviac robia tí, ktorí čo najhorlivejšie veria, že by mali robiť ešte viac. Táto pohroma bude pravdepodobne pokračovať, až kým sa nenájde dostatok katolíkov, ktorí vynaložia všetko úsilie na obnovu Cirkvi.
III. Dve ostria meča neomylnosti
Niektorí katolíci tvrdia, že vyhlásenie I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti viedlo, aspoň nepriamo, k situácii, v ktorej sa nominálni katolíci riadia Bergogliovým učením, hoci to je otvorene proti tomu, čo Cirkev vždy učila. Aj keď je na tejto úvahe pravdepodobne niečo pravdy, môžeme sa domnievať, že mnoho (možno všetci) z tých, ktorí prijímajú Bergogliove protikatolícke novinky, sa nezaujíma ani tak o jeho zjavnú autoritu či neomlynosť, ale sú uchvátení čarom jeho posolstva. Tí, ktorí nasledujú Františka, tak robia, pretože ich sluchu lahodí to, čo počúvajú. Ak by sa zajtra prebudili, a na Svätom stolci by sedel svätý Pius X., spochybňovali a vzpierali by sa všetkému, čo by pápež povedal, aj keby hovoril trikrát neomylne.
Významnejší dopad vyhlásenia I. vatikánskeho koncilu o pápežskej neomylnosti je v tom, že František dobre vie, že môže povedať prakticky čokoľvek, pokiaľ sa nebude dovolávať pápežskej neomylnosti. V očiach sveta jeho slová predstavujú úradné učenie Katolíckej cirkvi, či už hovorí ex cathedra alebo dáva interview na palube lietadla. Vyhýbanie sa štyrom podmienkam pápežskej neomylnosti mu tak poskytuje spôsob, ako podporovať heterodoxiu a zároveň neprekročiť pomyselný dogmatický Rubicon, kde by sa už ozvala teologická kritika, ktorá by potenciálne mohla viesť k jeho odstráneniu.
Preto, keďže mnohí z nás trvajú na tom, že by mohol byť skutočne pápežom, lebo sa nepokúša odvolávať na neomylnosť, si môže blahoželať k tomu, ako dokáže ničiť Cirkev, pretože je dosť prefíkaný na to, aby sa dovolával pápežskej neomylnosti.
IV. Skutočná škoda
Vzhľadom na to, že žiadny racionálny katolík nebude nasledovať žiadnu z Františkových noviniek, môže sa zdať, že Františkovo ničenie je v skutočnosti obmedzené iba na nátlak na biskupov aby zakázali slúženie tridentskej omše. Takýto obmedzený pohľad ale ignoruje obrovské pohoršenie pre Cirkev a svet ktoré spôsobuje účinkovanie zjavne nekatolíckeho pápeža. U mnohých ľudí takáto situácia vyvoláva pochybnosť o neporušiteľnosti Cirkvi. A to je hlavný dôvod, prečo sa sedevacantisti domnievajú, že Bergoglio (a niektorí z jeho predchodcov) nemôže byť skutočným pápežom.
Pohoršenie v očiach katolíkv a potenciálnych konvertitov je naozaj obrovské, ale v posledných rokoch sme svedkami úplne inej katastrofy: František uniesol Cirkev podobne ako teroristi, ktorí uniesli lietadlá z 11. septembra. Teraz ho vidíme, ako riadi morálnu autoritu Cirkvi tak, aby podporovala rôzne ciele Veľkého resetu, ktoré ohrozujú celý svet: pretvorenie našich životov na „záchranu životného prostredia“, kolaps kapitalizmu, prijatie hodnôt LGBTQ, degradáciu náboženstiev na ich najnižších spoločných menovateľov a zaočkovanie sveta. Obrazne, možno že sme pripravili na divokú jazdu, lebo sa nám zdalo, že on je len mizerný vodič; teraz, keď vieme, že vedie procese odzbrojovania Cirkvi proti svetu, sme oveľa menej pokojní.
Kto dokáže najlepšie rozoznať nebezpečenstvá, ktoré Bergoglio prináša? Iste sú to verní katolíci, rovnako ako by to boli cestujúci v unesenom vozidle. Chápeme význam jeho sekulárne orientovaných akcií, ale máme tiež najpresnejší pohľad na jeho konkrétne protikatolícke akcie. My sme tí, ktorí by mali ostatných varovať pred jeho skutočnými zámermi. Zdá sa, že práve preto on a jeho globalistickí partneri potrebujú nominálnych katolíkov, aby zostali na svojich pozíciách a nedovolili aby sa ozval poplašný tón. Toto mlčanie o Františkovej protikatolíckej agende tiež jemu a jeho spolupracovníkom umožňuje ďalej marginalizovať a démonizovať tých, ktorí sa verejne postavili na obhajobu ozajstného katolicizmu.
Ako v tomto svetle chápať Traditionis Custodes? V mnohých farnostiach už vidíme, že biskup je ochotný dovoliť ďalšie používanie „mimoriadnej formy“ - ale v týchto prípadoch to často bude znamenať, že veriaci musia mlčať a vyhnúť sa akejkoľvek kritike Františka alebo Ducha Druhého vatikánskeho koncilu. Ako by to mohlo byť inak? František si takto kúpi mlčanie mnohých katolíkov, ktorí už začínali príliš hlasne protestovať. Okrem toho vie, že to, čo dnes vymení za mlčanie - prístup k tridentskej omši - môže zajtra znova zobrať, najmä ak už nezostane nikto, kto by počúval plač tých, ktorí dnes tak krátkozrako vyjednávali.
V. Čo naši nepriatelia chcú
Vo všeobecnosti môžeme rozdeliť naších nepriateľov do dvoch kategórií: Satan a jeho skutoční nasledovníci na jednej strane a globalisti na strane druhej. Aj keď sú ich záujmy z praktíckých dôvodov v mnohom zosúladené, každý z nich má svoje vlastné odlišné ciele.
Satan sa usiluje stiahnuť duše do pekla a urážať Boha a jeho Cirkev - to sú jeho hlavné ciele. Snaží sa tiež vytvoriť na zemi zvrátené peklo, ktoré by skazilo celé Božie stvorenie. Satan nechce katolíckych mučeníkov - pretože tí vzdávajú Bohu veľkú slávu a zaslúžia si blažené videnie -, ale považuje ich za nevyhnutné straty spojené s jeho podnikaním.
Globalistom veľmi nezáleží na satanových cieľoch, pretože spravidla neveria v peklo ani v koncept urážania Boha. Napriek tomu vedia, že zdravá Katolícka cirkev je prekážkou pre splnenie ich zámerov, zatiaľ čo unesená Katolícka cirkev je obrovským prínosom. Chcú tiež na zemi vytvoriť zvrátené peklo, aj keď nie z rovnakého dôvodu, aký má Satan.
Čo chce Bergoglio? Zdá sa, že globalisti ho zbožňujú a považujú ho za kľúčového spojenca. Bol tiež miláčikom mafie zo St. Gallenu, ktorá sa sprisahala, že ho zvolí do pápežského úradu, pretože v ňom videli niečo, čo vyhovovalo ich zámerom. Henry Sire v Pápež Diktátor opísal, ako sa na Bergoglia pozeral jeden zo spojencov st. gallenskej mafie, kardinál Murphy-O’Connor:
„Hneď po konkláve, v rozhovore pre denník The Independent Murphy-O'Connor naznačil, že pred sedemdesiatšesťročným Argentíncom leží konkrétny program, ktorý by mal naplniť asi za štyri roky.“ Anglický kardinál povedal novinárovi a autorovi Paulovi Vallelymu: „Na zmenu vecí stačia štyri roky Bergogliovej vlády.“
Tak ako Satan a globalisti, aj František sa snaží transformovať Cirkev na niečo iné, čím vždy bola. Ak by štyri roky stačili na „zmenu vecí“, osem rokov od jeho zvolenia stačilo na to, aby sa zmenilo takmer všetko. Zdá sa, že ani Satan, ani globalisti nemohli dúfať vo viac, ale František nejaví žiadne známky spomalenia, kým nespôsobí Cirkvi tie škody, ktoré Boh vo svojej múdrosti dopustil. P. Alvaro Calderon identifikuje konečné dôsledky tejto škody vo svojom filme Prometheus: Náboženstvo človeka:
„Ak srdcia ľudí nie sú pozdvihované k Bohu pravdou, podporovanou Učiteľským úradom a milosťou, vlievanou skrze sviatosti Cirkvi, nevyhnutne upadajú do sebectva a vládne im Satan. A to, čo platí pre jednotlivca, platí aj pre spoločnosť.“
Dnes nemôže žiadny katolík oprávnene nasledovať Františka v jeho pokusoch zmeniť Cirkev, pretože vieme, že tá zmena je vlastne deštrukciou, ktorá vedie duše skôr k Satanovi ako k Bohu. Navyše, pri súčasnom zložení kardinálskeho kolégia (väčšinu z nich vybral František) sa zdá, že bez Božieho zásahu je obnova nemožná. Nemôžeme preto len tak čakať na iného pápeža. Pomoc nie je na ceste, pokiaľ do toho zasiahne Boh.
Možno že sa raz dozvieme, že Jorge Bergoglio nikdy nebol pápežom, ale aj keby sme vedeli už dnes, nemení to nič na tom, čo máme robiť. Kým Boh nezasiahne, musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si zaslúžili Jeho pomoc a minimalizovali Františkovo ničivé úsilie. Preto sa zdá, že by sme mali vynaložiť maximálne úsilie, aby sme:
- Uznali, že Boh pripúšťa túto veľkú skúšku preto, aby sme sa mohli k Nemu utiekať o pomoc;
- Pokorne sa obracali k Bohu s modlitbou a pokáním;
- Bránili a šírili nefalšovanú katolícku vieru;
- Prijímali Božiu milosť, žili skutočne kresťansky a pritiahli ostatných k jedinej pravej viere;
- Pomáhali druhým pochopiť, že napriek zdaniu, tí, ktorí šíria bludy, nehovoria v mene Katolíckej cirkvi;
K tomu všetkému nech nás Nepoškvrnené Srdce Panny Márie vedie k plneniu Božej vôle. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás.
