Katolícky prístup priznáva štátnej moci účasť na Božej moci, ktorá riadi tento svet. Preto úlohou štátnej moci je konať v Bohom stanovenom rozsahu na dosiahnutie Bohom stanoveného účelu štátu. Štátna moc nesmie nariadiť niečo, čo je samo v sebe v rozpore s prirodzeným zákonom, čo odporuje Bohom zjaveným príkazom, alebo právam Cirkvi.

Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, O ekumenickom hnutí, zo dňa 20. decembra 1949. V predmetnom dokumente odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ... ), že plnosť katolíckej náuky by tým utrpela, a jej spoľahlivý a pravý význam bol by zatemnený.“.

Pápež Pavol VI. stretol sa s Albertom Cavallarim (1927 - 1998), talianskym novinárom, z talianskeho denníka Corriere della Sera, vo Vatikáne, dňa 24. septembra 1965, aby vysvetlil význam koncilového odkazu. Pápež Pavol VI. zdôraznil nutnosť, aby Cirkev otvorila sa svetu, a videl v tom podstatu dialógu, a poprel súčasne existenciu krízy v Cirkvi. Podľa neho, práve koncil ukazuje, že napriek kríze viery vo svete, v Cirkvi, našťastie, kríza nie je.

G. Lercaro, kardinál, vystúpil k tejto schéme na koncile, dňa 4. novembra 1965, a povedal, že Cirkev musí ukázať otvorenejší postoj voči svetu, pokiaľ ide o chudobu, a v prípade potreby, musí vedieť zriecť sa niektorých „bohatstiev“ z minulosti, ako je scholastický systém, vo filozofickej a teologickej oblasti, a určité akademické a vzdelávacie inštitúcie. Vyjadril želanie, v rámci svojej vízie, aby postava laika - teológa, stála po boku biskupa v budúcnosti.

Franjo Šeper (1905 - 1981), chorvátsky kardinál, bol proti odsúdeniu komunistického ateizmu. Podľa neho, čiastočnú zodpovednosť za moderný ateizmus treba pripísať tým kresťanom, ktorí obhajovali tvrdošijne stanovený poriadok a nemennosť spoločenských štruktúr.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, zdôraznil spojenie medzi slobodou a pravdou. E. Ruffini, kardinál, uviedol, že pravé náboženstvo môže byť len jediné, a len jemu patrí sloboda podľa práva. V opačnom prípade, koncil vzbudzoval by dojem, že žiada len to, čo Organizácia Spojených národov, vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, v Článku 18.

Hans Urs von Balthasar (1905 - 1988), švajčiarsky teológ, Hans Küng (1928 - 2021), švajčiarsky teológ, Edward Schillebeeckx (1914 - 2009), belgický teológ, Karl Rahner (1904 - 1984), nemecký teológ, patrili k mnohým teológom, ktorí zredukovali peklo na mytologický obraz, alebo považovali ho za „prázdne“. Táto tendencia pôsobila v období koncilu a následne aj po skončení koncilu. Prehodnotenie a popretie pekla bolo aj dôsledkom neustáleho zdôrazňovania Božieho milosrdenstva, ktoré malo tendenciu prehliadať význam Božej spravodlivosti. Dôsledky na osobnú zodpovednosť ľudí voči viere a morálke Cirkvi museli byť nevyhnutne katastrofálne.

Populárne hnutie, zvané "Teológia tela", dosahuje úspechy a ovácie len tam, kde prebehlo už zženštenie mužského intelektu a mužskej spirituality. Slovo "zženštenie" je zvyčajne chápané s istou nepeknou konotáciou. Tu ho však používam iným spôsobom, ktorý v nasledujúcich riadkoch dostatočne presne opíšem.

Existuje dôvod, prečo pád ľudského rodu nenastal skôr, ako Adam nesúhlasil a nepristúpil na Evinu neposlušnosť. Pred Bohom práve Adam niesol hlavnú zodpovednosť za zachovanie božského usporiadania sveta, autorita Boha nad mužom, muža nad ženou, ducha nad telom, a rozumu nad ostatnými schopnosťami a vášňami muža a ženy. Muž, ktorý váhu tejto zodpovednosti neunesie a zlyhá pri plnení tejto povinnosti, začne kráčať po jednej z miliónoch možných ciest, ktorými toto usporiadanie dá sa prevrátiť, alebo porušiť, stáva sa skutočným zženštilcom. Životy všetkých ľudí sú od prirodzenosti orientované na posledný cieľ, dosiahnutie blaženej vízie, intelektuálnej vízie, ktorá človeku, mocou Božej milosti, po skončení tohto života, umožní skutočne a bezprostredne nahliadať na Božiu podstatu.

(Boh) ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu. (1 Tim 2:4).
Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. (Mt 28:19).
A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd. (Heb 9:27).

Vnútorná logika týchto troch citácií z Nového zákona je neprehliadnuteľná. Boh túži po spasení každého človeka. To sa musí stihnúť počas jeho krátkeho pozemského života skrze obrátenie a krst. Kristus poveril Cirkev splnením tejto úlohy, ktorá dá sa uskutočniť len vynaložením úsilia dostatočného na konverziu každého neveriaceho človeka, kým je ešte nažive. Kristov mandát obrátiť všetkých jednotlivcov je teda univerzálny a vždy aktuálny.

Postoj tých, ktorých neokatolíci volajú “radikálni tradicionalisti” nie je nič iné, ako večné a nemenné učenie katolíckej Cirkvi. Magazín The Month and Catholic Review už v roku 1881 publikoval článok otca Michaela Gavina, s odpoveďou na rozsiahly útok na pápežskú neomylnosť, ktorý podnikol protestant menom Dr. Littledale. Ukázalo sa, že Littledale bol o neomylnosti informovaný rovnako dobre, ako väčšina neokatolíckych apologétov. Otec Gavin bod za bodom odkryl slabé miesta Littledalovej tézy, čo by dnes mohlo byť veľmi poučné aj pre našich neokatolíckych priateľov. Uvediem tu pár najväčších neokatolíckych bludov s príslušnými reakciami pátra Gavina.

­