* * * Viacstranové články * * *

Podľa tradičného kalendára si v nedeľu 7. augusta pripomíname sviatok sv. Kajetána z Tiene, zakladateľa rádu teatínov (latinsky Ordo Clericorum Regularium). Keďže v Prahe sa nachádza Kostol Panny Márie Matky Ustavičnej pomoci a sv. Kajetána (ktorý sme s manželkou ako prvý kostol v Prahe pri tohtoročnej dovolenke navštívili a zúčastnili sa v ňom slávenia svätej omše), rozhodol som sa v dnešnom článku predstaviť  kostol zasvätený Panne Márii a sv. Kajetánovi. Životu samotného sv. Kajetána sa budem venovať na stránkach ABC Tradície počas týždňa.

Dňa 30. júla si pripomíname výročie smrti kapucínskeho kňaza a patróna spovedníkov, pátra sv. Bohdana Leopolda Mandiča, ktorého tak trochu zatieňuje v 20. storočí ďalší vynikajúci kapucínsky kňaz páter Pio z Pietralciny. Nie je jednoduché rozprávať o živote sv. Bohdana Leopolda Mandiča, pretože jeho život bol podľa jeho životopiscov príliš skromný a skrytý pred svetom. Pritom môžeme ale pokojne uviesť, že v konečnom dôsledku sv. Bohdan Leopold Mandič v v ničom za sv. Pátrom Piom z Pietralciny nezaostával a obidvaja predstavujú nádherné plody, ktoré sa urodili v kapucínskej Božej záhrade.

Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).

Uvažujme o dvoch skupinách katolíkov:
A:  to nech sú rozvedení katolíci, ktorí neposlúchli učenie Cirkvi a utvorili „nový zväzok“, v ktorom sú sexuálne aktívni, čím sa dopúšťajú cudzoložstva.
B: to nech sú tradicionalistickí katolíci pripútaní k mimoriadnej forme omše (t. j. „tridentskej omši“), z ktorých niektorí (ale vonkoncom nie všetci) majú nesprávne teologické názory ohľadom Druhého vatikánskeho koncilu a v súvisiacich záležitostiach.

Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.

Otcovia majú právomoc učiť a vychovávať svoje deti, ale táto právomoc nie je absolútna. Nesmú učiť svoje deti páchať zlo, ani nie sú povinní vychovávať ich s neprimeranou prísnosťou. To je všeobecne známe, hoci je tiež známe, že existujú otcovia, ktorí v realite svoje deti zavádzajú, klamú, zneužívajú, alebo ich učia konať zlo. Každý tiež vie, že je správne, aby deti za týchto nešťastných okolností otcov neposlúchali a napomínali ich, za predpokladu, že stále uznávajú autoritu svojho otca a podriaďujú sa jeho zákonným pokynom.

Nižšie je link na nedávno vysielanú scénu z populárneho televízneho seriálu  „The Chosen - Vyvolený“, ktorý zachytáva evanjeliami opísané udalosti zo života Krista. V tejto scéne televízna verzia Nášho Pána hovorí Márii Magdaléne (scéna sa odohráva po tom, ako Magdaléna, ktorú Pán najprv zachránil pred kameňovaním, opätovne upadla do hriechu): „Naozaj si si myslela, že už nikdy nezhrešíš?

Der Synodale Weg

Nemecká „synodálna cesta“ sa v posledných rokoch často dostáva na titulky, pretože sa dostáva do otvoreného sporu s učením Cirkvi, s pápežom Františkom a vatikánskou Kongregáciou pre náuku viery. No hoci bývajú titulky neraz bombastické a šokujúce, pochopenie kontextu – a pochopenie demografie Cirkvi v Nemecku je dôležité a pomôže dospieť k pochopeniu niektorých prvkov týchto doktrinálnych sporov. Ako zapadá nemecká cirkev do kontextu globálneho katolicizmu? Prečo sa zdá, že kladie takú vysokú prioritu na zrušenie celibátu pre kňazov, svätenie ženy a zmierňovanie nepopulárnych katolíckych doktrín? Je tu dôležitým faktorom demografia?

Oplatí sa pozrieť na trochu dlhé a vcelku zabudnuté Survivals and New Arrivals (1929) Hilaire Belloca znova a zo súčasnej perspektívy. Táto kniha, s podtitulom Starí a noví nepriatelia Katolíckej cirkvi, robí z Belloca jedného z najbrilantnejších obhajcov kresťanskej ortodoxie, viac než rovnocenného G.K. Chestertonovi a C.S. Lewisovi. Belloc v knihe tvrdí, že počas dvadsiatich storočí každé náboženstvo a každá filozofia, ktoré sa snažili poraziť katolicizmus zlyhali a pri tomto pokuse boli samotné viac-menej zničené. Ako stručne hovorí:

Epištola z tejto nedele sa končila nasledujúcim veršom: „Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach,“ (1Pt 3:14-15a). Slová prvého z Kristových námestníkov, ktoré ma povzbudili, sú slová, ktoré by sme mali dobre premeditovať, aby sme uzreli našu cestu cez ťažkosti týchto dní. Veď žijeme pod vládou strachu a strach môže byť rukách našich nepriateľov mocným nástrojom manipulácie. Výsledkom je, že mnohí ľudia sú strašne „vyľakaní“.

­