* * * Viacstranové články * * *

Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).

Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.

Balkánsky polostrov je tak posiaty pamätníkmi zašlých čias, že aj v odľahlejších a z historického hľadiska menej významných lokalitách, môžu návštevníci nájsť architektonické a historické poklady, s akými sa na severe Európy stretávame v takom počte a hustote len zriedka. Hanlivé používanie slova "balkánsky" často ignoruje fakt, že kolíska európskej a aj kresťanskej civilizácie, sa pred stáročiami nachádzala práve na týchto miestach, ktoré dnes tvoria z pohľadu multikultúrneho kozmopolitizmu perifériu sveta. Jedným z pamätníkov zašlej slávy rannostredovekého kresťanstva, je aj bulharský Nessebar, ktorý v sebe ukrýva pozostatky viac ako 40 starodávnych chrámov a kostolov.

Cirkev bojujúca, t. j. pozemskí pravoverní veriaci katolíci, bojujúci proti nepriateľom večnej spásy, t. j. proti Satanovi, svetu a telu, Cirkev trpiaca, t. j. duše trpiace v očistci, a Cirkev víťazná, t. j. svätí v nebi, predstavujú jednu jedinú Cirkev, ktorej členovia nachádzajú sa v troch rôznych pomeroch, avšak nepredstavujú tri rôzne cirkvi. Podobajú sa vojsku, ktorého jedna časť bojuje s nepriateľom, druhá časť trpí bolesťou po zranení v boji, a tretia časť raduje sa z dobytého víťazstva.[1]

Tento článok a články, ktoré budú nasledovať v častiach za sebou, prinesú rozprávanie o protichodných silách v Cirkvi, ktoré stretli sa v ťažkom boji na zmienenom koncile. Neľútostný koncilový súboj bol vyvrcholením dlhodobých príprav predstaviteľov takého chápania Cirkvi, ktoré bolo neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách, keďže predstavovalo herézy a bludy.

Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný  zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.

Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty,  dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť do kuchyne, v ktorej sa pripravuje duchovná menáž pre ďalšie desaťročia slovenského katolicizmu. Pre tradičných katolíkov to nie je pohľad radostný, avšak zrejme nikto z nich od „synodálneho procesu“ príliš radostných zážitkov neočakával.

Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.

Podľa tradičného katolíckeho kalendára si dňa 27. augusta pripomíname sviatok sv. Jozefa Kalazanského, kňaza, pedagóga a zakladateľa rádu piaristov, ktorý bol aj zakladateľom prvej ľudovej katolíckej školy v Európe. V škole, ktorú založil a riadil spoločne so svojimi piaristickými spolubratmi, sa ujal sirôt a chudobných detí z ulice, ktoré boli na najlepšej ceste skĺznuť na cestu zločinu a nakoniec kvôli svojim hriechom skončiť v Pekle.

V minulom článku som sa snažil oboznámiť čitateľov s dejinami Pobožnosti Svätej hodiny. Pokiaľ som vzbudil u nich záujem o túto formu modlitby, tak možno uvítajú praktický návod, ako sa môžu duchovne priblížiť k utrpeniu Nášho Pána a zároveň vykonať skutok milosrdenstva voči dušiam v Očistci. Informácie o Pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny som čerpal z knihy českého kňaza  vdp. Josefa Čiháka: Svatá hodina a jiné modlitby k Božskému Srdci Ježíšovu

­