Keď sa zavŕšila „ostblocková“ séria ľudových povstaní, ktorých ľudovosť vznikla cestou z ústredia KGB do centrál tajných služieb v satelitných štátoch tábora mieru, tak by nikoho ani vo sne nenapadlo, že slovanský sen o mocnom ruskom dubisku na východe vstane do štvrťstoročia z mŕtvych. Pojem „Rusko“ bol dokonale zdiskreditovaný. Čo sa však zdalo v roku 1989 nemožným, to sa dnes stáva realitou.
Názov Rusko bol po Stalinovej smrti liberálmi, neomarxistami a sionistami účelovo uprednostňovaný pred pojmom „Sovietsky zväz“, nad ktorým sa dovtedy rozplývali, aby sa ukázalo, že s dobrým ateistickým, internacionálnym a prosionistickým Sovietskym zväzom sa stalo niečo nepekné. Odrazu to bolo zase to temné Rusko. Keď maršál Žukov odstavil Beriju a jeho kamarátov od válova a postavil k múru, armáda, tento fackovací panák tajných služieb, ktorý bol ešte v roku 1947 naháňaný Malenkovom za nacionalistickú úchylku, sa dostala k moci. Vtedy vznikol kult Červenej armády, spustil sa sovietsky vlastenecký verklík a tajné služby stratili svoju neobmedzenú moc. Zároveň sa Sovietsky zväz postavil na stranu protiizraelských síl. Daromná bola všetka sovietska propaganda, zaklínanie sa internacionalizmom, zbytoční boli všetci židia vo funkciách KGB či Politbyra, pre Západ to bolo to staré, imperiálne a pogromistické Rusko. A tak všetky intervencie sovietskej armády boli pripisované tomu starému Rusku, akoby v Moskve sedeli na tróne pravoslávni Romanovci a nie derivát medzinárodnej bandy, ktorá sa v roku 1917 dostala v Rusku k moci. Odrazu boli zabudnutí Radek, Apfelbaum, Kaganovič, Trockij-Bronštejn, Dzeržinskij, Šmit i tisíce ďalších a z boľševickej revolúcie sa na stránkach západných novín i vedeckých prác stal výron snáh tupého a neohrabaného ruského mužika. Maďari verili, že ich obsadilo Rusko a snáď aj tomu, že Andropov, ktorý riadil maďarskú operáciu je Rus. V Česko-Slovensku po roku 1968 všetci vedeli, že ich obsadili „rusáci“ a nie sovieti. No a v Polsku to nebolo, vzhľadom k minulosti, ani treba hovoriť. Skrátka, za 30 rokov sa podarilo všetkých presvedčiť, že im ide Rus po krku a že dobrá komunistická revolúcia bola zradená.
Bolo vám to zvláštne impérium, ten Rusko-sovietský zväz, najzvláštnejšie v ľudských dejinách. Nikdy takého nebolo. Ostatné impéria sa zakladali na tom, že centrum impéria bolo bohaté a okupované provincie, či kolónie chudobné. A hľa, odrazu tu máme impérium nového typu: okupovaní si ukazujú na okupantov, aká je to len žobrota. Nemali ani tie džínsy, prosím vás, a kvôli pančuchám boli ochotní predať rodinu. Ruská bárišňa asfaltovala cesty a búchala v bani zbíjačkou do šutrov, len to iskrilo a nemala ani poriadnu podprsenku. No v týraných satelitoch sa žilo tak, že keď Rus, príslušník domnelého vládnuceho etnika prišiel do obchodu v Bratislave, tak sa rozplakal. Vskutku dobre si to ten Rus zariadil v tom „svojom“ impériu. Skrátka, ruský nacionalista a pogromista nás držal pod krkom, dalo by sa povedať.
Takže keď prišiel rok 1989, „rusák“ to mal spočítané. Pevne sa verilo, že to Rus vymyslel komunizmus, ba čo, ešte ho aj dokazil a všade exportoval. Povedať v tom roku niečo dobré o Rusoch, pôsobilo dojmom dejinnej i mentálnej zaostalosti. Všetci sa rozplývali nad červenajúcimi sa zorami zo Západu a slovenský bača nemohol byť viac ponížený, ako vtedy, keď mu český politik Kalvoda povedal, že: „Západ se končí na řece Moravě.“ Tým bolo povedané všetko. Ďalej už bola len rusko-tatárska lesostep a jej apendix - Balkán.
Prešlo však 24 rokov a všetko je inak. Odrazu vidíme, že ruský mužik má k ľavicovým a pokrokovým trendom akosi ďalej, než západný kulturtreger. Kým neomarxiszmus a jeho zásterky mašírujú víťazne Západom, tak zatiaľ súdružky z malebnej skupiny Vzbura ženských pohlavných orgánov sedia v base, moskovský patriarcha sa vŕta v živote národa a ruský parlament prijíma zákony, ktoré musia každého pokrokového ľavicovo-liberálneho súdruha uvrhnúť do mrákot.
Minulý týždeň totiž ruský parlament prijal zákon zakazujúci propagáciu homosexuality medzi mladistvými. [1]
Toho západného kriku! Toho zdesenia! Povážte, v 21. storočí, toto! Jeden sa musí pýtať, ako môže ešte Matka Zem držať takú hnidu a voš, akou je Rusko, na svojom zelenom tele. Ale sú aj takí čo jasajú. Predstavte si to. V 21. storočí. Rôzni tmári a spiatočníci, pisatelia všelijakých obskurných blogov, všelijakých zločinných dielní, kde sa hoblujú pasce proti pokroku a tolerancii. Zahnaní do kúta strážnymi kopovmi liberalizmu a tolerancie poškuľujú na ruského medveďa a veselo sa zabávajú. A odrazu ten starý huňáč spod Uralu nevyzerá tak zle, že? Hlavne ho nemôžu oslobodiť pomocou bombardovacej letky ako Lýbiu alebo Sýriu, čo je pre tvorcov Svetovej republiky zaiste ťažko stráviteľné sústo. A preto lóžari nelenia a protestujú, udeľujú ceny, píšu demarše, skrátka bežná prevádzka v boji proti tmárstvu. Lenže, účinok sa nedostavuje. Ruský medveď, bez internacionálnej úderky v kožuchu, akosi nejaví záujem o revolúciu.
Nevieme aký efekt chce pokrokový Západ dosiahnuť svojou implementáciou všetkých úchyliek do zákonníkov, ale každopádne sa mu už jeden podaril: v očiach všetkých konzervatívne orientovaných (a teraz myslíme skutočne konzervatívne orientovaných) ľudí v Európskej únii sa z Ruska stáva symbol normálnosti v záplave degenerácie. V prípade, že sa bude Rusko uberať naznačeným smerom a Západ zase svojim, už dostatočne naznačeným, tak niet pochýb, že táto mentálna závislosť na Rusku, ako jedinej skutočnej bašte konzervatívnych náboženských a morálnych hodnôt sa bude prehlbovať.
Pre katolíckeho kresťana to rozhodne nie je príjemná pilulka. Táto medecína má pre neho trpkú príchuť sklamania zo Západného sveta, o ktorom veril, že predstavuje baštu tradičných hodnôt v protiklade ku komunizmu. Teraz mu už zostáva iba siahnuť po Spenglerovi, aby si tam dohľadal možné vyústenia týchto ošemetných dejov.
Sebavedomie schizmatikov z Východu bude určite hustnúť a narastať. Veď čím by sme im mohli ešte imponovať? Čo im môžeme ponúknuť? Veľmi málo. A to aj ako Európania, aj ako príslušníci katolíckej Cirkvi. Zo strany spoločenskej im môžeme ponúknuť sodomiu v tej či onej variante, kult detského tyrana, feministické tlachaniny, bezbrehý multikulturalizmus, záľubu vo všetkom izraelskom a ďalšie podobné klenoty z európskej šperkovnice. O to však ruský medveď evidentne nejaví záujem. Zo strany cirkevnej modernizmus, ekumenizmus, demokratizáciu Cirkvi, popieranie dogiem, no a v neposlednom rade mu môžeme navrhnúť nech nahradí liturgiu sv. Jána Zlatoústeho nejakou peknou gitarovo-balónikovou omšou v štýle kardinála Schoenborna. Obávam sa však, že o to bude mať záujem ešte menší.
Rus nás vysmeje. Jeho pomsta je dokonalá. Importovaného boľševizmu sa zbavil a poslal ho späť na Západ, aj bez zapečateného vagóna s Leninom. Jeho mesianistickému snu o Treťom Ríme začína hrať všetko do kariet. Nad prvým Rímom, ktorý bude mať, zdá sa, čoskoro toľko mešít ako druhý Rím (Istanbul) sa môže len uškŕňať.
Takže to nakoniec vyzerá na opretie sa o to mocné kollárovské dubisko. Môžeme škrípať zubami, môžeme plakať nad situáciou, v ktorej sme sa ocitli, ale to je asi tak všetko. Keď si budeme musieť vybrať medzi fešáckym homosexuálnym učiteľom, usmievajúcim sa na naše detičky a schizmatickým „rusákom“, tak si vyberieme „rusáka“. Pretože časy, keď katolíci mohli písať súcitné články o zdemolovaných pravoslávnych kostoloch a o neschopných schizmatikoch sú preč. Neschopní sme teraz my a z našich kostolov sú mešity.
Vyšlo ako Fragmenty z doby moru 1/2013.
