Udalosti posledných dní na Slovensku sú dôležité nie preto, žeby sa v ich zorách konečne črtala nejaká nádej na blízku obrodu národa (a nielen slovenského, ale momentálne akéhokoľvek), ale preto, lebo v panike a strese vládnucej elity dochádza k odkrývaniu reálneho pozadia liberálne demokratického systému, jeho dlhodobej manipulácie s davovým sentimentom, ktorá účelovo zakrýva skutočné, nemenné a z nemennej ľudskej povahy vyplývajúce, pravidlá moci a vládnutia. Korene týchto pravidiel, pri bližšom odkopávaní, dovedú každého politického záhradníka k dedičnému hriechu, s ktorým sa v masovom meradle nadá pohnúť, a ani ho vyhubiť žiadnym novým ideologickým postrekom. Správanie liberálnych elitárov, odhodená maska ich pokrytectva a ich panické reakcie, v ktorých presakuje na povrch tá istá psychológia, ako u ktoréhokoľvek „neliberálneho“ vládcu, nech sú nám preto poučením, že „slobodná spoločnosť“, „demokracia – vláda ľudu“, či „rovnosť“ a „bratstvo“, sú len prázdne abstraktné konštrukcie, ktorých obsah pri kontakte s realitou okamžite vyprchá.
Vláda ľudu?
Počas minulého týždňa zverejnila Slovenská akadémia vied prieskum, z ktorého vyplýva, že väčšina obyvateľov Slovenska by uvítala v konflikte na Ukrajine víťazstvo Ruska. Navyše, kým rôzne odstupňovaná škála priaznivcov Ruska (od zapálenejších, až po chladných) zaberala nadpolovičnú väčšinu kruhu zobrazujúceho prieskum, tak zo zvyšnej časti, ktorá zostala priaznivcom Ukrajiny, uhryzol značnú časť (18 %) dav, ktorá „nevie“ a „nemá názor“. Za Ukrajinu sa teda vyslovila asi tretina respondentov, tohto reprezentatívneho prieskumu. Pokiaľ by sme počítali (a to musíme) so strachom opýtaných, tak možno aj časť z tých, ktorí „nevedia“, by sa v súkromí potichu tešila na ruské víťazstvo. Bez ohľadu na to, do akej miery je utiekanie sa slovenského ľudu k Rusku spôsobené jeho prehnanou a možno až naivnou idealizáciou slovanského brata, je každopádne situácia pre vládny výklad udalostí a smerovania Slovenska krajne nepriaznivá.
Avšak pozorujeme nejaké zháčenie sa vládnucej liberálne demokratickej „elity“ a kladenie si otázok typu: ako sme len mohli takto zblúdiť, proti vôli nášho „pána“ – ľudu; nemali by sme okamžite zmeniť svoju politiku, ktorá je evidentne proti demokratickej vôli ľudu; netreba okamžite vypísať referendum o zmene zahraničnej politiky nášho ľudovládneho a ľudomilného režimu; netreba okamžite zabezpečiť, aby sa demokratická vôľa väčšiny naplnila?
Samozrejme, nič takého sa nedeje. Naopak, tí najangažovanejší predstavitelia režimu, vyjadrujú na adresu vôle ľudu, svojho vládcu, zhnusenie, hanbu, zdesenie a opovrhnutie (viď napríklad tu a tu).
Milovníci slobody, rovnosti a bratstva, obhajcovia ľudovlády a veriaci náboženstva moci pochádzajúcej z ľudu, nielenže neplánujú korigovať svoje menšinové názory, ale naopak, sú plní odhodlania skorigovať názory väčšiny, a môžeme sa oprávnene domnievať na základe skúseností poslednej dvojročnice, že aj metódami krajne brachiálnymi. Keby však samozrejme zároveň nehrozilo nebezpečenstvo, že rozdráždená šelma ľudu, ich údajného vládcu, skočí milým vládnym liberálom, ktorí sa mimochodom tento týždeň zase hrali na Konzervatívnom samite, s rozmarom a šarmom im vlastným aj na konzervatívcov, po krku.
To je však alternatíva, s ktorou musí počítať každý vládca, napínajúci tetivu luku svojej arogancie a trpezlivosti davu k prasknutiu. Len v snovej krajine liberálne demokratickej ideológie, kde cesta na Svätú horu slobody, rovnosti a bratstva, vedie okolo Vodopádov slušnosti, cez Údolie nezištnosti, popri Jazere bezkorupčnosti, skrze dedinu Ľudovo nad Mocou a chránenú krajinnú oblasť Dúhové Ľudovníky, sa tešia politici z moci tak, že sa pritom tvária, akoby ani nevládli, nechceli vládnuť, nemohli vládnuť a akákoľvek moc nad ľudom sa im hnusí. Akonáhle sa však tento halucinačný sen skončí, nastávajú bolestivé stavy vytriezvenia, aké pozná väčšina experimentátorov, snažiacich sa pomiešať rôzne, častokrát vzájomne si odporujúce druhy alkoholu.
Keď je teda po snívaní, zostane pred nami stáť holá, tupá, večná a skutočná moc, v rukách padlého človeka, ktorú brzdí v arogancii len strach. V lepšom prípade (kresťanskom) je to strach z večného zatratenia, ktorý sa vo vyšších štádiách vývoja vládcu môže premeniť na uvedomelú lásku k Bohu a ľuďom, v horšom a dnes bežnejšom prípade, je to strach pred výpraskom.
I. Milí dezoláti...
Táto druhá poloha súčasnej liberálne demokratickej moci - strach, sa prejavila počas tohto týždňa, keď prebiehal protivládny protest pred Grasalkovičovým palácom. Televízia Markíza označila protest, vo svojej reportáži z námestia titulkom – Dezoláti v uliaciach. Nahnevaná reakcia prišla ešte v tej chvíli a priamo z tribúny, keďže správy o podobných drzostiach a provokáciách sa šíria rýchlo.
V prvej fáze škandálu, boli teda prezentované autentické city a arogancia vládnucej liberálnej kliky: pohŕdanie neliberálmi, čiže „dezolátmi“, verejné použitie ich nenávistného označenia, z dielne liberálneho ministerského slangu v „serióznom“ médiu, škodoradostné a arogantné tváre redaktorov na obrazovke. Viera vo vlastnú intelektuálnu prevahu, beztrestnosť a sila nenávisti slávili svoj triumf, avšak len na známych „päť minút“ Andyho Warhola.
Tým inteligentnejším klusákom z liberálnej stajne totiž okamžite došlo, pri pohľade na zúriaci dav, ktorý sa zišiel v počte 10 000 zrejme len kvôli veľmi nepriaznivému počasiu (a bude nabudúce asi väčší – a zúrivejší), že dráždiť hada bosou nohou a ťahať tigra za fúzy, sú predsa len zábavy určené trochu odvážnejším typom občanov, než sú kaviarenskí slniečkári a súdružky z mimovládno-feministických ideových komún. Predstava davu, valiaceho sa k nežne učupenej vilke v podhradí, patriacej nejakému mladému nádejnému redaktorovi, či vykrikovanie (prípadne inzultácia) od „dezolátov“, pod balkónom premúdrenej súdružky ochrankyne minorít, ako aj akékoľvek iné schladzovanie hnevu a vypúšťanie pary z davu, v podobe agresívnych činov, zaiste nevzbudzujú v liberáloch tú pravú predstavu dobre spravovanej a slušnej spoločnosti, o ktorej tak radi referujú z tribún.
Preto sa v druhej fáze zatrúbilo na ústup a ešte v priebehu televíznych novín, sa redakcia ústami redaktorov (značne ovisnutými a pokorenými), celému národu ospravedlnila za „omyl“, ktorého vinník nebol doteraz presne špecifikovaný. Ozvali sa aj známe tváre liberálneho spektra, ktoré vyjadrili svoj nesúhlas. Europoslankyňa Duriš Nicholsonová, novinárka Kovačič Hanzelová, (čitateľov menej zasvätených do tajov života liberálnej elity, treba upozorniť, že ide o dve a nie štyri osoby), ale aj takmer poloprotisystémový novinár Dag Daniš a ďalší. Všetci s veľmi podobnou, pragmatickou výstrahou.
Prečo ten nesúhlas? O ich láske a úcte k „dezolátom“ môžeme samozrejme s úspechom pochybovať, a preto predstava, že ich pobúrila arogancia redaktorov Markízy, patrí skôr do politického šlabikára Václava Havla, než do reálnej politiky. Pozrime sa na ich zdôvodnenie, prečo bol titulok na Markíze nesprávnym činom. Všetci unisono vravia to isté: naháňa to masy k Ficovi, fašistom, konšpirátorom a rusofilom! Rozvracia to spoločnosť, alebo skôr: môže to uškodiť liberálom. Čiže, máme strach...
Európa je momentálne veľmi prehriatym kotlom, ktorého výbuch môže priniesť našim liberálom určité krajne nepríjemné chvíle. Tí inteligentnejší z nich si to už začínajú uvedomovať a snažia sa držať svoje emócie a nenávisť trochu na uzde. A to nám opäť pomáha poznať pravú tvár ich moci a povahy. Otázky, ktoré tu pozorovateľovi automaticky vystúpia v mysli na povrch sú ľahko domysliteľné:
A čo keby nebola kríza, vojna a davy sa nesprávali agresívne? Čo keby bola situácia plne pod kontrolou a nehrozil by návrat Fica a údajných fašistov? Keby boli „dezoláti“, podobne ako počas covidovej hystérie, pekne pod zámkom, kontrolovaní, pacifikovaní a paralyzovaní, otupení a rezignovaní? Čo keby liberálne demokratický koláč (s neomarxistickým obložením), nehnil v rozklade, ale rozváňal v globálnej pekárni na všetky strany sveta? Aj potom by sa niekto „dezolátom“ ospravedlňoval?
Nebuďme naivní. V prípade možnej budúcej konsolidácie liberálnej demokracie, na zeleno rozkvitajúcej a diverzifikovanej, ošetrenej schwabovsko-hororovou víziou centrálne kontrolovaných bio-robotov, to „dezolátom“ páni redaktori všetko vrátia aj s úrokmi.
II. Dva druhy moci
Posledné dva týždne nám teda umožnili opäť sa utvrdiť v poznaní, že v podstate existujú dva druhy moci (odhliadnuc o podrobností Aristotelovej Politiky): moc skrytá a moc transparentná.
Transparentná moc, jedno či už monarchická alebo republikánska, okázalo a verejne dáva najavo kto vládne, že skutočne vládne a v mene čoho vládne. Jasne nastaví pravidlá a mantinely pohybu spoločnosti. Akýkoľvek „štát v štáte“, skryté centrum moci, nie sú tolerované.
My však žijeme, ako sa stále ukazuje, v druhom type moci: moci skrytej, utekajúcej pred verejným pohľadom, schovávajúcej sa za abstraktné ideologické pojmy, dovtedy kým je možnosť a nutnosť ukrývať sa zrejmá, a odhadzujúcej svoje ideologické škrupule, akonáhle je zrejmé, že divadlo skončilo. Vtedy jasne vidíme, že nevládne žiadny „ľud“, ako ani nikdy nevládol a vládnuť nebude. Že jeho „vôľa“ je handrou, s ktorou si vládcovia utrú topánky a vzápätí ju odkopnú.
Otázka teda zostáva stále rovnaká: načo boli vlastne tie reči o demokracii – ľudovláde, ktoré zamorujú európsky priestor už od roku 1789? Komu a v akom dlhodobom procese nakoniec poslúžila táto hra na vládnutie-nevládnutie? Načo boli Európanom abstraktné pojmy „sloboda, rovnosť, bratstvo“, keď mali svoje reálne slobody, ustálené stáročným vplyvom kresťanstva, dlhodobo organicky tvorené a prispôsobované lokálnym a etnickým zvláštnostiam národov? Kto potreboval hrať divadlo, že nevládne, aj keď v skutočnosti vládne? A ako je možné, že na všetkých úrovniach prirodzenej spoločnosti ľud nevládne, ale v štáte by odrazu vládnuť mal, a moc by mala odrazu pochádzať od neho a nie od Boha?
Zároveň sme videli, na strachu a pragmatickom kajaní sa liberálnej mašinérie voči „dezolátom“, že pred našimi očami prebieha skutočný boj o moc, ktorý ako vždy môže prerásť do brutality a hnevu. Videli sme zároveň, ako pružne a okamžite chápu liberáli to, čo v rámci svojich ideologických konštrukcií zahmlievali do fráz o „pluralite“ a „slušnosti“. Oni poznajú skutočnú povahu svojej moci, skrývajú ju pred nami a v prípade vhodného okamžiku, ako napríklad počas údajnej pandémie, použijú všetky represívne páky, ktoré budú k dispozícii.
Niekto si môže povedať: no a čo, veď represívny aparát by použili aj transparentné režimy.
Samozrejme, moc všade vyrastá z rovnakých koreňov, avšak spor ktorý tú reálne prebieha nestojí tak, ako ho prezentovali liberálni demokrati: buď bude moc represívna – autoritárska, alebo nebude represívna, ale demokratická (ako to sľubovali a hrali), ale aký bude obsah, náplň a cieľ moci, ktorá je vždy represívna. Či to bude moc kresťanská, pohanská alebo dokonca otvorene satanistická.
Od toho, či to už niekto chce alebo nie, sa bude odvíjať miera autonómnosti jedinca, rodiny či obce, organické slobody a práva, ako aj konečné smerovanie jednotlivých členov spoločnosti: do Nebeského kráľovstva alebo do Pekla. V kresťanskej spoločnosti si zachováme mieru slobôd, aká je možná pri našom dedičnom narušení ľudskej podstaty. V spoločnostiach iného typu, pri súčasnej technologickej vybavenosti, ktorú umožnila, ľudom dnes už odvrhnutá kresťanská civilizácia, sa dostaneme do pekla aj tu na zemi.
