E. Michael Jones: Libido dominandi. Sexuálna liberalizácia a politická kontrola

V roku 1999 vyšla kniha amerického katolíckeho historika E.M. Jonesa s názvom Libido Dominandi. Podtitul knihy - Sexuálne oslobodenie ako nástroj politickej kontroly naznačuje o čom kniha je. Autor sa pokúša na úseku posledných štyroch storočí zdokumentovať dejiny sexuálneho oslobodenia. Nezostáva však len pri suchom výpočte historických skutočností a farbistých náčrtoch charakterov hlavných postáv. Jones osobitým štýlom, na podklade všeobecne dobre zdokumentovaných a známych udalostí odhaľuje súvislosti, hlavné motívy a skutočné dopady. Čo ma na Jonesovi baví je, že ukazuje súvislosti, ktoré boli celý čas na očiach, akurát ich človek nechce alebo nedokáže vidieť.

Hlavnou tézou Libido Dominandi je, že vaše vášne sú v rukách tých, ktorí sú pri moci, ako opraty pre koňa alebo vôdzka pre psa. Je to prostriedok, ktorým sú ovládaní tí, ktorí svojim vášňam podliehajú. Ak použijete starodávnu terminológiu, ste otrokom svojich hriechov. Sú to vaši páni; reagujete, kedykoľvek sa ozvú a pritom po celú dobu si myslíte, že ste pánom práve vy. Stručne povedané, sexuálna túžba bola zmenená na nástroj ovládania. „Človek má toľko pánov, koľko má nerestí," povedal sv. Augustín.

Na takmer 700 stránkach Jones podáva dôkazy o tom, že nezmyselný sexualizovaný životný štýl predstavuje, najmä na krku mladých ľudí, otrocké jarmo. Mladí ľudia sú zo svojej podstaty nebezpeční. Toxická zmes hormónov, energie, idealizmu a ambícií z nich robí najefektívnejších činiteľov spoločenských zmien v histórii ľudstva. Veľké vojny v histórii viedli predovšetkým mladí muži a ďalšiu generáciu bojovníkov vychovávali ich mladé manželky.

Mladí ľudia sú pre tých, ktorí sú pri moci, hrozba. V tradičných spoločnostiach to nebol až taký problém, pretože mládež viacmenej túžila zostarnúť, zmúdrieť a dospieť a staršia generácia sa jej nebála. Moderní vládcovia sú iní, tvrdí Jones. Nie sú to členovia rodiny, rodu, susedstva, ktorí sú s vami spojení putami príbuzenstva, komunity, národa, náboženstva a prastarých povinností. Sú to najatí správcovia, ktorí sa dostanú k moci len na krátky čas, narobia obrovské dlhy podplácaním voličov a napakujú peňaženky svojich sponzorov, i svoje vlastné. Potom odídu a ich luxusné zaopatrenie im budú musieť nakoniec zaplatiť práve mladí ľudia. Jediné, v čo moderní vládcovia dúfajú je, že títo mladí nepovstanú a nebudú ich brať na zodpovednosť. A preto práve tu prichádza na rad kontrola a rozptýlenie. Vládcovia dnešného sveta veľmi dobre poznajú ľudskú prirodzenosť a sú naozaj skúsení vo využívaní jej slabostí. Ak viete, čo človeka poháňa a stimuluje a ste v pozícii dať mu to, ten človek je vo vašej moci. Je na Vás závislý. Nepovstane proti Vám.

Ak žijete na Západe, viete, že sex a sexualita sú všade. Reklama na homosexuálnu online zoznamku na stenách autobusovej zastávky. Reklama na vianoce s nahými ženami. Chlapík sediaci vedľa vás v čakárni u zubára pozerá na telefóne porno. Pornografia je vo všetkom, prakticky všetka reklama, hudba, film a televízia je plná porna. Sme tým bombardovaní celý deň a každý deň. Sme uväznení v zmenšenej verzii Matrixu. Sú nám podhadzované okázalé rozptýlenia i drobné pôžitky, zatiaľ čo je z nás nebadane vysávaná sila a potenciál. Potom, keď staršia generácia zomrie, ostanú nám otrhané zvyšky balkanizovaných, bezduchých spoločností, dlhy v biliónoch dolárov a svet na pokraji občianskej vojny. Nestalo sa to zo dňa na deň. A nie sú za tým len pozemské ohľady, moc, peniaze, je za tým aj niečo metafyzické. Ak chcete vedie, čo, ako a prečo sa to stalo, prečítajte si Libido Dominandi.

Ako veľmi stručný úvod do autorovho zámeru si dovoľujeme uviesť prepis príhovoru, ktorý v roku 2013 predniesol na konferencii vo Varšave. V rámci kampane proti štátom vnútenej a organizovanej sexuálnej výchove vyšiel v Poľsku preklad tejto knihy, ktorý podporila aj poľská biskupská konferencia. Knihu (v angličtine) možno objednať tu Libido Dominandi — Fidelity Press

30. marca 2002, 4:30 popoludní, počas okupácie Ramallahu a Západného brehu Jordánu obsadili izraelské ozbrojené sily palestínske televízne stanice a okamžite zastavili vysielanie. Ďalší krok bol tak trochu neobvyklý. Krátko po obsadení stanice Al-Watan začali Izraelčania vysielať na jej frekvenciách pornografiu. Nakoniec sa Izraelcom podarilo rozšíriť kultúrnu ofenzívu proti palestínskemu ľudu vysielaním porna aj na ďalšie dve arabské stanice. Jediná neobsadená stanica opakovane vysielala varovanie, že všetko, čo vysiela Al-Watan a ďalšie stanice, nemá nič dočinenia s palestínskym televíznym vysielaním, ale je to vysielané pod kontrolou izraelských okupačných síl a žiadala rodičov, aby podnikli opatrenia.

Prečo by Izraelci robili takú vec? Dnes na túto otázku, na otázku prečo izraelská armáda vysielala pornografiu na arabských staniciach, odpoviem. Pred tým však uvediem oficiálne americké vysvetlenie, podľa ktorého pornografia znamená slobodu. Toto vysvetlenie sme dostali vo veľkorozpočtovom hollywoodskom filme Ľud vs. Larry Flint, ktorý propagoval prepojenie Hollywoodu a pornografického priemyslu. Tento film bol vyrobený začiatkom 90-tych rokov ako súčasť pornografickej propagandy, práve v čase, keď v kongrese rokovali o Communications Decency act. Tento zákon mal zakázať obscénny obsah na internete. Takže podľa dnešnej holywoodskej interpretácie, izraelská armáda začala vysielať pornografiu z obsadených TV staníc, pretože chcela medzi palestínskym ľudom šíriť slobodu. Ale znie to trochu podozrivo. Treba na prvom mieste zdôrazniť, že tento incident sa nedá vysvetliť podľa princípov, ktoré dominujú v súčasnej americkej kultúre. Takže, aby sme vysvetlili nesúlad medzi oficiálnym vysvetlením tejto pornografie a tým, čo sa dá označiť ako jej vojenské využitie, musíme sa vrátiť do staroveku. Dobrý začiatok je v príbehu Samsona a Dalily, hoci úlohy v tomto prípade sú obrátené. Izrael bol vojensky nepremožiteľný a tak sa Palestínci (Filištínci) rozhodli, že jeho superhrdinu porazia nevojenským spôsobom. Neschopní premôcť ho v bitke, rozhodli sa zviesť ho sexom. Keď Samson podľahol naliehaniam Dalily, stratil svoju moc a Izrael stratil svojho veliteľa. A tak ho už nevideli pobíjať nepriateľa na bojovom poli, ale použijem Miltonov výrok – oslepeného v Gaze ako melie v mlynici spolu s otrokmi. Dnešní Izraelci sa z toho poučili a rozhodli sa svojich nepriateľov oslepiť, lebo slepý nepriateľ nie je nebezpečný nepriateľ a pretože vedia, čo vedeli už starovekí obyvatelia severnej časti stredozemia, teda Gréci, že žiadostivosť človeka oslepuje. Sv. Tomáš Akvinský o tisíc rokov neskôr túto tradíciu vysvetľuje takto: Žiadostivosť zatemňuje rozum. Človek bez rozumu nie je ako protivník nebezpečný a tak možno chtíč a žiadostivosť nasadiť ako zbraň, ktorou ho možno oslepiť, alebo zbaviť rozumu a tak aj schopnosti podniknúť koordinovaný protiútok. Tu možno vidieť obrysy dôvodov, prečo mali Izraelci záujem na vysielaní pornografie. Nie preto, že by chceli šíriť slobodu, je to opačne. Chceli šíriť jej opak, nadvládu a otroctvo, pretože otroci a najmä tí, ktorí sú otrokmi svojich vášní a nerestí, nie sú dobrí bojovníci. Staroveké vysvetlenie toho, ako možno sexuálne vášne použiť pre vojenské účely, sa nelíši veľmi od palestínskej správy o incidente z 12.1.2002, ktorú vydala Islamská asociácia pre Palestínu, kde sa tvrdí, že experti CIA a izraelskej bezpečnostnej služby Shin Bet odporúčali, aby sa relatívne konzervatívna palestínska spoločnosť zaplavila pornografiou, drogami a hazardom, čím by sa dosiahlo, že sa palestínski mladíci nebudú pridávať k odporu proti izraelskej okupácií. Podľa tejto správy tento nápad prišiel z izraelskej strany, ktorá tvrdila, že iba tak možno palestínskych mladíkov zbaviť nepriateľskej fixácie voči Izraelu. Izrael sa o vysielanie pornografie zjavne pokúsil už skôr, v južnej časti západného brehu, ale ustúpil od toho kvôli protestom židovských osadníkov z tej oblasti, ktorí sa obávali, že by vysielanie pornografie malo negatívny dopad na ich populáciu.

Zhruba sedemsto rokov po tom, ako bol Samson Filištíncami zbavený zraku, zhruba v dobe, keď Alarich dobyl Rím a ríša sa potácala na okraji kolapsu a vina za to bola hádzaná na kresťanov, sv. Augustín vzal Platónov postreh a spojil ho s židovskými písmami a prišiel s novou formuláciou vzťahu, medzi otroctvom a slobodou. Na rozdiel od Aristotela, ktorý tvrdil, ze človek je otrokom od prirodzenosti, Augustín to vidí viac v morálnej rovine. Človek je slobodný dovtedy, kým koná podľa praktického rozumu. „Je jasné,“ hovorí sv. Augustín v Božom štáte, „že prvou príčinou otroctva je hriech.“ V inej kapitole pokračuje, že „Preto je dobrý slobodným, aj keď je otrok, zlý je však otrokom, aj keby kraľoval, a čo je horšie, nie jedného ale je otrokom toľkých pánov, koľko neprávostí spáchal.“

To čo sa prihodilo v čase, keď sv. Augustín písal Boží štát, vyzeralo ako totálny kolaps civilizovaného sveta.V skutočnosti však pád Ríma znamenal zrod Európy, ktorá vzišla z trosiek antickej kultúry. Ľudia, ako sv. Benedikt z Nursie zachránili klasickú kultúru a jeho regula sa stala nástrojom kristianizácie etnických skupín rabujúcich nájazdníkov, ktoré nivočili Rímsku ríšu. Celé dejiny, sú podľa sv. Augustína zredukovateľné na dve možnosti a tie sú reprezentované dvoma štátmi. Boží štát, vybudovaný na láske k Bohu až do zániku seba samotného a pozemský štát (štát človeka), ktorý je postavený na láske k sebe až do zániku Boha. Ak je základom Božieho štátu láska k blížnemu a služba blížnemu, čo je základom pozemského štátu? Je to opak lásky a služby, ak použijeme slová sv. Augustína, je to Libido dominandi, túžba vládnuť. Rozdiel medzi nimi, ktorý sa snažím opísať, je ako rozdiel medzi Kristom a Draculom. Ježiš Kristus prelial svoju krv, aby sme my mali život večný. Dracula prelieva vašu krv, aby život večný získal on. V tisícročí po páde Ríma budovala kresťanská Európa svoju kultúru viac a stále efektívnejšie na Augustínových princípoch, čo samozrejme neznamená, že v tej dobe sa v tejto časti sveta nespáchal žiaden hriech. Znamená to, že stále väčšia a viac zjednotená skupina kresťanských národov mala stále jasnejšiu a presnejšiu predstavu o tom, čo je to Boží štát a ako ho budovať. Znamená to tiež, že mali správne chápanie slobody. Esencia slobody spočíva v rozumnom a mravnom konaní. To znamená, že človek má toľko pánov, koľko má nerestí. V osemnástom storočí nastúpili mocné sily, aby spochybnili stredoveký poriadok vybudovaný Cirkvou. Keď sa Európa odvrátila od Krista, odvrátila sa od Božieho štátu, a musela sa nutne prikloniť k štátu pozemskému. Teda ústavným zákonom Európy sa stala vôľa vládnuť, libido dominandi. Dejiny osvietenstva sú dejinami stále sofistikovanejších foriem ovládania. Augustínovo tvrdenie, že človek má toľko pánov, koľko má nerestí sa dá interpretovať aj ako návdod na výrobu nástroja ovládania. A keď bolo kresťanstvo odmietnuté, tak iná interpretácia už nebola možná. Jediná alternatíva k Božiemu štátu je pozemský štát, štát človeka. Každý, kto odmietne lásku k Bohu a lásku k blížnemu, ako základný zákon života, musí prijať ich opak – Libido dominandi – a práve preto sú dejiny osvietenstva dejinami objavovania stále rafinovanejších metód vlády. Osvietenstvo nestvorilo a ani nemohlo stvoriť nového človeka. Aby zviedlo starého človeka, muselo sa utiekať k tomu samotnému kresťanstvu, ktoré chcelo zničiť. To vysvetľuje prekvapujúcu podobnosť medzi knihami markíza de Sade a sv. Augustína. Niečo vám prečítam:

„Stav mravného človeka, je stav pokoja a mieru, stav nemravného človeka je stav neprestajného nepokoja.“

Povedali by ste, že to napísal Augustín, ale napísal to markíz de Sade. Obaja by sa však pod tento výrok podpísali. Rozdiel je v tom, že Augustín mal záujem na rozšírení pokoja a mieru, kým de Sade na rozšírení neprestajného nekľudu, nepokoja, ktorý sa označuje aj menom revolúcia. Markíz de Sade pochopil, že ak chcete vyvolať revolúciu, je potrebné najskôr rozvrátiť mravy ľudu. V roku 1795 spôsobila Francúzska revolúcia toľko krviprelievania a vraždenia, že to vyvolalo reakciu. Katolíci z Vendeé pochodovali na Paríž a hrozilo, že ukončia revolúciu. Aby zastavil kontrarevolúciu, vypracoval markíz de Sade filozofiu spálne, ktorou chcel dostať väčšinu populácie naspäť na palubu revolučnej politiky. Ako to chcel dokázať? Napísal: „Lykurgos a Solón, plne presvedčení, že výsledkom verejnej nemravnosti je spútanie občana v nemorálnom stave, ktorý je nepostrádateľný pre mechanizmus republikánskej vlády, nariadili, aby v divadlách vystupovali nahé dievčatá.“ Inými slovami, mechanizmus republikánskej vlády závisí na systematickom roznecovaní vášní. Implementovať tento systém markízovi nedovolila nedostatočne rozvinutá technika tej doby. Aby mohol roznecovať vášne a tak zaisťovať potrebné náležitosti republikánskej vlády, musel sa uspokojiť s obmedzeniami tej doby, teda kapacitou divadla, kam mohol priviesť mužov, aby sa pozerali na nahé ženy. Tieto obmedzenia padli s nástupom televízie, kinematografie a internetu. Dnes je možné doručiť obrázky nahých žien do každej domácnosti s internetom, či televíziou. Technika dokáže rovnakú metódu ovládania skrze manipuláciu ich vášní aplikovať na bezprecedentný počet ľudí. Cieľ je ale rovnaký. Sexuálne oslobodenie bolo vždy nástrojom politickej kontroly a od samého počiatku bolo svojimi najväčšími teoretikmi chápané presne takto – boli to markíz de Sade a o 150 rokov neskôr Wilhelm Reich.

Reich je muž, ktorý vytvoril pojem „sexuálna revolúcia“ a je to tiež otec sexuálneho vzdelávania. Reich bol komunista a freudián. Jeho najväčším oponentom v Rakúsku v 30-tych rokoch bola samozrejme Katolícka cirkev. Po rokoch márnej snahy argumentáciou a debatami presvedčiť ľudí, aby prestali veriť v Boha a stali sa ateistickými komunistami, Reich objavil zásadný fakt. Ak zmeníte sexuálne správanie idealistických mladých katolíkov, ak ich nasmerujete k sexuálnemu oslobodeniu, predovšetkým k masturbácií, idea Boha sa pomaly vyparí z ich duší, opustia Katolícku cirkev a cesta k úspešnej revolúcií je voľná. V knihe Die Massenpsychologie des Faschismus píše o mladom dievčati, ktoré malo zvyk pravidelne mastrubovať a istá staršia rakúska žena jej povedala, že ak v tom bude pokračovať, skončí v pekle. A tak to prestala robiť. Reich jej poradil, aby v masturbácií pokračovala a vyvodil z toho tento záver: „Nutkanie modliť sa sa stratilo, keď pochopila, odkiaľ pochádza jej strach. Toto vedomie jej umožnilo opäť masturbovať bez pocitu viny. Tento incident je pregantným vyjadrením zmyslu sexuálnej ekonómie (Reichov výraz pre sexuálnu výchovu) a ukazuje, ako možno zabrániť aby sa naši mladí infikovali mysticizmom.“ Nákaza mysticizmom je jeho označenie náboženstva a predovšetkým katolíckeho náboženstva. Revolúcia, ktorá dokáže zvrhnúť politickú moc Katolíckej cirkvi v Rakúsku nie je založená na argumentácií, ale na správaní. Toto je opäť citát z knihy Die Massenpsychologie des Faschismus: „Nediskutujeme o existenci alebo neexistencii Boha, my len eliminujeme sexuálny útlak a rozväzujeme detské väzby na rodičov.... je jasné, že sexuálne uvedomenie a prirodzená regulácia sexuálneho života musia predbehnúť každú formu mystiky; inými slovami, prirodzená sexualita je úhlavným nepriateľom mystického náboženstva.“

Privedením ľudí k tomu, aby konali v rozpore s učením Cirkvi o sexuálnej morálke, Reich a jeho nasledovníci, automaticky obmedzili jej politickú moc a urobili prvý krok k revolučnému ovládnutiu rakúskej spoločnosti. To bola pravda o Rakúsku v 1930 a je to pravda o Poľsku dnes. Logický záver takéhoto projektu sexuálneho vzdelávania je jasný. Úplná sexualizácia kultúry a spoločnosti znamená úplné vyhladenie Katolíckej cirkvi a klasického štátu založeného na mravnom zákone. Proces vykoreňovania mysticizmu, ak použijeme Reichove slová, sa efektívnejšie zrealizuje deviantným sexuálnym správaním, než debatou o existencii Boha. Skutočným cieľom sexuálnej výchovy, vrátanie súčasných reichiánskych divadelných predstavení ako Monológ vagíny, skutočným cieľom demonštrácií Pussy riot v Rusku, alebo Femen na Ukrajine, je vykoreniť vieru a morálku najmä u ženskej populácie, čo je možné dosiahnuť predovšetkým masturbáciou a deviantným sexuálnym správaním. Ale podľa Reicha je tu problém. Vačšina ľudí nebude z vlastnej inciatívy takto sexuálne konať konzistentným spôsobom, sú zastrašení alebo ochromení spoločenskými konvenciami, alebo obmedzeniami a vrátia sa späť. Ak sú ženy sexuálne inhibované kultúrou, zmeny vo vyobrazovaní podporované kultúrou prinesú zmenu ich správania, ktorá následne prinesie zmenu ich hodnôt. Reich potrebuje v prvom rade zmenu kultúry, potrebuje vyprodukovať to, čomu hovorí davová atmosféra:

„Keď sa vo svojej ordinácií rozprávam so sexuálne inhibovanou ženou o jej sexuálnych potrebách, som konfrontovaný s celým jej moralistickým aparátom. Je pre mňa ťažké dostať sa k nej a presvedčiť ju o niečom. Ale ak je tá istá žena vystavená masovej atmosfére, je prítomná, na napríklad na zhromaždení, na ktorom sa jasne a otvorene diskutuje o sexuálnych potrebách z lekárskeho a sociálneho hľadiska, potom sa necíti byť sama. Napokon, ostatní tiež počúvajú „zakázané veci“. Jej vlastné moralistické zábrany sú kompenzovaná kolektívnou atmosférou sexuálnej afirmácie, nová sexuálno-ekonomická morálka, môže paralyzovať (nie eliminovať!) jej sexuálnu negáciu, pretože ona sama mala podobné myšlienky, keď bola sama. V tajnosti ona sama oplakávala svoju stratu radosti zo života alebo túžbu po sexuálnom šťastí. Sexuálna potreba dostáva v masovej atmosfére vierohodnosť; nadobúda spoločensky akceptovaný status.“

V tej istej chvíli, keď toto Reich písal, Holywood vytváral masovú atmosféru, o ktorej hovorí. A potom, v tridsiatich rokoch, začala v USA kultúrna vojna. Amerika je ako Juhoslávia, je zložená z troch etnických skupín, ktoré sú tvorené troma náboženstvami. V Juhoslávii sú Srbi, Chorváti a moslimovia, v Amerike máme protestantov, katolíkov a židov. A tak ako v Juhoslávii, aj u nás tieto skupiny medzi sebou bojujú. V tridsiatich rokoch sa Katolícka cirkev pustila do vojny s Hollywoodom o sexualizáciu americkej kultúry. Hollywood bol zraniteľný, lebo bol nesmierne zadĺžený kvôli investíciam do prechodu na zvukový film, ktorý sa udial v roku 1929. Vtedy Katolícka cirkev zasiahla. V roku 1933 kardinál Dougherty z Philadelphie vyhlásil bojkot všetkých kín Warner Brothers v meste. Jeden z kardinálových spoločníkov bol v Hollywoode na rokovaní a povedal, že Harry Warner ronil slzy ako hrachy, lebo len vo Philadelphii strácal 100 000 dolárov týždenne a tak Hollywood kapituloval. Katolícki biskupi tak uvalili na hollywoodske filmy svoje pravidlá. Reichovými slovami, ovládli davovú atmosféru. Nasledujúcich 31 rokov nebola vo filmoch nahota, obscénnosť, rúhanie a výsmech katolíckemu kléru. V roku 1965 však katolíci stratili nervy. Do kín prišiel film Pawnbroker, v ktorom boli zobrazené odhalené ženské prsia. Katolícka cirkev mala vyhlásiť bojkot, ale neurobila to. A v tom momente prehrala kultúrnu vojnu. Odvtedy sa nepodaril ani jeden úspešný protiútok, ani jedna kontraofenzíva proti sexuálnej revolúcií. Katolícka cirkev prehrala vojnu o potraty, prehrala vojnu o antikoncepciu, prehrala vojnu o homosexualitu a dnes prehráva vojnu o homosexuálne manželstvo. V Amerike kultúrna vojna skončila a armáda na strane morálneho zákona vojnu prehrala. Všetky konzervatívne iniciatívy a hnutia, ktoré začali za Ronalda Reagana v 80-tych rokoch zlyhali. Tá vojna je dnes v Poľsku a vy máte príležitosť uspieť, kde Amerika zlyhala. Kontrarevolúcia proti materializmu začala v Poľsku, v roku 1979, keď pápež prišiel sem a na Námestí víťazstva vo Varšave slúžil omšu. V Amerike kontrarevolúciu ovládli a zničili neokonzervatívci. V Poľsku to ešte stratené nie je. Bitka o sexuálnu výchovu bola v Amerike stratená pred 20 rokmi, ale to že sa bojuje tu, znamená že ešte stále je šanca vyhrať a Poľsko je zas raz požiadané, aby zachránilo Západ. Kedysi Sobieski a jeho kavaléria pritiahli k Viedni a zachránili Západ a dnes pred bránami Viedne stojí nový nepriateľ. Nový nepriateľ je Wilhelm Reich a sexuálna výchova. Svet hľadí na Poľsko a čaká, že opäť zachráni Západ.