Nejeden otec alebo matka by sa zarazili, keby dostali takúto otázku: — Podľa akého programu vychovávate si deti? — Podľa akého programu? Či aj pri výchove treba program? Na to by som im takto odpovedal: — Nože, ukážte mi jednu prácu, pri ktorej nepotrebujete program! Keď hovorím o „programe“, pravda, to neznamená to isté ako ceduľka, ktorú dostanete pri vstupe do divadla, lež presne ustálenú myšlienku, silné predsavzatie a pevný úmysel ako aj cestu dosiahnuť niečo.
Kde sa púšťajú dvaja alebo niekoľkí do spoločnej práce skôr, ako by vedeli, čo chcú dosiahnuť alebo, ako si podelia úlohy? Ktorý podnikateľ sa dá do práce so svojimi robotníkmi, kým nevie, čo od neho čakajú, cestu alebo tunel?
Ani staviteľ nezačne stavať, dokiaľ nevie, čo treba vybudovať, kostol či obyčajný dom!
— Profesorovi, skôr ako vystúpi na katedru, treba jasne vedieť, čo má učiť, matematiku či dejiny! — A dôstojník nemôže dávať rozkazy, kým nevie, či je útok či obrana!
I. Polovičný program
Hoci sa mnohí rodičia dosť nedbanlivo starajú o výchovu svojich dietok, predsa niet medzi nimi ani jedného, ktorý by nemal aspoň akú-takú myšlienku, aspoň náčrtok výchovného plánu. Svojim deťom chcú vštepiť do srdca niektoré dobré vlastnosti, chcú z nich vykoreniť isté chyby. Želajú si vychovať z nich poriadnych ľudí.
Ale či takúto všeobecnú a nepresnú túžbu možno nazvať výchovným programom?
Veru, nie.
Alebo, hej, možno — ale len vtedy, keď múr slobodno nazvať domom, keď jeden vojak je armáda, keď krajec chleba je hostina.
Úmysel, že si zo syna vychováš poriadneho človeka, a nič viac, je istotne jeden bod výchovného programu, lež nemôže byť jediným a plným programom.
Aby si mal dom, potrebuješ najmenej štyri múry. Len tisíce vojakov tvorí armádu. A na hostinu okrem chleba treba aj iné jedlá.
— Nech ma len moja dcéra miluje, to je všetko, čo od nej žiadam! — Takto hovorí nejedna matka.
Je to dostatočný výchovný program? — Nie.
— Mne je dosť, že môj syn je pracovitý; o iné sa nestarám! — hovorí otec, ktorému ide iba o zárobok.
Či je to dostatočný a dôstojný program pre mravnú výchovu človeka?
II. Falošný program
Program, čo obracia na ruby dielo, ktoré chceme dosiahnuť, je falošný. Miesto čností vedie ku chybám. Zohyzďuje dušu, ktorú by mal pestovať a okrášľovať.
Príklad: Výchovným programom je hrabivosť, závisť.
Hľa, aká je výchova, ktorej ide jedine o to, aby sa dieťa naučilo nahrabať si čím viac bohatstva. Rodič alebo vychovávateľ ženie dieťa do ustavičnej práce, nedožičí mu oddychu, učí ho zriekať sa všetkého, znášať bolesti i nepríjemnosti, a to len pre jediný ciel: aby sa stalo boháčom. Peniaze, peniaze a vždy len peniaze! Peniaze sú najväčším šťastím na zemi! Touto myšlienkou natoľko presycujú dieťa, až úbožiatko uverí, že človek len vtedy začne žiť, keď si môže sadnúť na milióny.
Iný príklad: Keď je ambícia programom.
— Náš Janko bude minister! Najprv okresný náčelník, potom župan alebo poslanec, ale nakoniec sa musí dostať aj na ministerské kreslo! ...
Janka už od útlej mladosti učia túžiť po sláve a poctách. Otec ho, povzbudzuje, matka sa mu líška. — To všetko je klam, zrada! A to zrada bytosti, ktorá si zaslúžila lepší osud. Čo čaká takých rodičov vo večnosti?
III. Správny program
Zákon Boží: toto je jediný správny výchovný program.
Stvoriteľ určil človekovi nielen cieľ zemského života, ale mu ukázal aj cestu, po ktorej ten ciel dosiahne. Múdrosť Božia, ktorá spravuje človeka, doplňuje dielo Božej Všemohúcnosti.
Uviesť dieťa na cestu, ktorá vedie do blaženej večnosti — hľa, toto je jadro správneho výchovného programu pre každého rodiča.
Boží zákon, ktorý vedie človeka do večnej blaženosti, je dvojaký:
- prirodzený a
- nadprirodzený.
Všetky ostatné zákony pochodia z týchto dvoch základných pravidiel. Oba sú v dokonalom súlade, takže spolu tvoria iba jediný zákon: Zákon kresťanskej mravnosti.
IV. Prirodzený zákon je prvá časť programu kresťanskej výchovy
Čo je prirodzený zákon? — Prirodzený zákon je „súhrn všetkých povinností, ktoré nás učí sám prostý rozum.“
Pán Boh stvoril človeka ako slobodného a dal mu rozum, ktorého schopnosť sa podobá fakle, osvecujúcej cestu za temnej noci.
Rozum nám hovorí: „Toto smieš — ale toto je zakázané. — Toto je dobré, ale tamto je zlé. — Tento skutok je dobrý, ale ten je zlý“.
Takto pútnik, putujúci zemským životom, má sám v sebe kompas, ktorý mu ukazuje dobrú cestu a chráni ho, aby nezablúdil.
Matky, neúnavné učiteľky prirodzeného zákona
Prirodzený zákon poznávame úsilím svojho zdravého rozumu. No v tejto práci máme pomocníkov. Matka je prvá neúnavná učiteľka, ktorá nás učila tejto múdrosti len čo sme uzreli svetlo sveta.
Čujteže, ako neprestávajú mamičky opakovať: „Treba... treba... musíš... musíš... máš... máš... povedať toto, urobiť toto a takto, takto zmýšľať! ...“ Čože sú tieto pokyny a rozkazy, ak nie vyjadrením povinností, o ktorých sme hovorili, keď sme vymedzovali pochop prirodzeného zákona: „Prirodzený zákon je súhrn všetkých povinností, ktoré nás učí sám prostý rozum“. Svetlo prirodzeného zákona v hlavičkách malučkých začne sa brieždiť najmä zásluhou matky.
Najprv presvitá, potom sa brieždi a nakoniec je jasný deň.
Svätý Tomáš Akvinský nás upozorňuje že prirodzený zákon nám dáva predovšetkým všeobecný pochop: pochop, ktorým dobré rozlišujeme od zlého.
Tento pochop si dieťa utvorí už pri prvom prebudení ducha. Dieťatko urobilo dačo zlé: mamička mu pohrozí, uprie naň oči, stiahne mihalnice a ukáže prísnu tvár: svedomie šepoce dieťaťu, že nerobilo dobre. Ale aj naopak. Keď je malučké poslušné, mamička sa mu usmeje, bozkáva ho a objíma. Z tohto sa dieťa dovtípi, že urobilo dobre.
Ľudská duša je hudobný nástroj, utvorený veľkým umelcom. Vydáva dobrý tón. Len ho treba vedieť vylúdiť.
Ak je matka dobrá hudobníčka, duša dieťaťa vydáva tóny mravného dobra. V jej škole sa dieťa ľahúčko naučí, čo je dobré, čnostné.
Chyby, ktorých sa treba chrániť
Výchovný program založený na prirodzenom poriadku máva dve chyby.
- Prvá chyba je to, že zabúdame, azda bez viny, na niektoré základné prvky mravného zákona.
- Druhá, väčšia chyba býva to, že dačo z neho náročky vynechávame.
Kto zabudne poučiť svoje dieťa o niektorých predpisoch prirodzeného zákona, zanechá v jeho výchove veľké medzery. Ak dieťaťu nevštepíme do srdca napríklad aby bolo úctivé, ponížené, skromné, ku každému láskavé — jeho duchovný vzrast bude porušený, chybovať mu budú práve tie vlastnosti, v ktorých spočíva dôstojnosť a milota človeka, Také dieťa bude hrubé, namyslené, dotieravé a sebecké.
Uvážte, do akých chýb a škôd upadá ten, čo nezachováva prirodzený zákon. Takto jasnejšie uvidíte, že naozaj on, prirodzený zákon, má byť vaším výchovným programom. Vynechať dačo z prirodzeného zákona je druhá, väčšia chyba. Tu myslíme na dobrovoľné opustenie a zavrhnutie niektorého predpisu prirodzenej mravnosti.
— Môj Peter môže byť maškrtný, aj upiť si môže, nech len usilovne pracuje a nech len dosiahne dobré postavenie! — hovorí nejeden otec.
— Nedbám, moja Marka môže si zakoketovať, nech je len úprimná! — hovorí nejedna matka.
Otče, nemáš práva čnosť triezvosti obetovať pracovitosti a usilovnosti! Ani tebe, matka, neslobodno nepožadovať od tvojho dieťaťa čnosť skromnosti, aby sa tým viac vyznačilo čnosťou úprimnosti!
Otče, matka, vy ste len učiteľmi a vykonávateľmi Božieho zákona, vy nie ste zákonodarcami! Preto vám treba zachovať každý príkaz.
Ak nepožadujete od svojich dietok splnenie každého príkazu, ste podobní skladníkovi, ktorý dovolí, aby ten, čo jeho pánovi zaplatí za jednu vec, mohol si ukradnúť, čo chce.
Prostriedky k náprave
1. Dôkladné mravné vzdelanie je prvý prostriedok.
Ak majú rodičia dať svojmu dieťaťu zdravú mravnú výchovu, sami musia dôkladne poznať celý mravný zákon.
Mravný zákon je podobný elektrickému oblúku, ktorý zblízka oslepuje oko. Všimni si svetlo o desať krokov ďalej. Na dvadsať metrov si už v tôni. A ešte ďalej — už si celkom vo tme.
Povedali sme už, že základné princípy nepotrebujú vysvetlenia. Druhotné pravdy sú už menej zrejmé. Treťoradé pravdy robia vám už ťažkosti a o tých, čo prichádzajú za nimi, sa priečia aj učenci.
Hej, prirodzený zákon je súhrnom povinností, ktoré žiaria pred ľudským rozumom. No svetlo pre všetky oči je dostatočné len v prvom okruhu.
Mravouka je veda. Treba sa učiť, aby sme sa v nej stali majstrami.
2. Návrat k sebe samému a spytovanie vlastného správania je druhý prostriedok nápravy.
Ani najmúdrejší a najučenejší človek nesmie sa zrieknuť sebakontroly, lež treba sa mu vracať ku svojim skutkom a skúmať ich, či sú správne.
Rodičia, skúmajte, ako vychovávate! Prekvapí vás, koľkých chýb sa dopúšťate. Neľakajte sa. Nech vás poteší nádej na zdar, ktorý sa istotne dostaví, keď napravíte seba samých.
3. Hľadať pomoc u druhých. Toto je tretia cesta k náprave.
Vo vlastnej veci nik nie je spoľahlivým sudcom. Oko dobroprajného a úprimného priateľa zbadá aj to, čo ujde našej sebaláske.
Dovoľ priateľovi, aby ťa upozornil na chyby. To ťa zachráni od nezdaru a sklamania. A oslobodí ťa aj od hryzenia svedomia, ktoré by sa skôr-neskôr dostavilo.
4. Posledná rada. Čítaj, čítaj, veľa čítaj!
Najmä životopisy ti odporúčam. Dobrá kniha je baňa na zdravé myšlienky. Keď ju prečítaš, zbohatneš — hoci ten, kto ju napísal neschudobnie. Dobrý životopis okrem toho je i zrkadlom. Naučíš sa, ako sa máš správať — a keď sa budeš dobre správať, i druhých budeš vedieť naprávať.
Rád by si duši, ktorá je zverená tvojej výchove, dal dačo cenného, lež nevieš čo. — Čítaj dobré knihy! I my máme už veľa dobrých kníh pre vychovávateľov.
A spomedzi životopisov najviac ti odporúčam životopisy svätých. Len z nich sa dozvieš, do akých výšok chce Pán Boh dvihnúť dušu, ktorú zveril tvojej opatere.
Mýlka by bola nečítať životopisy svätých len pre strach, že i tak nedosiahneme ich dokonalosť. Aj škoda by to bola. Každý strelec dosvedčí, že kto chce trafiť, musí trocha vyššie cieliť[1]
Budúcnosť
Hľaďte do budúcnosti. Keď hovoríme už o tom, ako treba hľadieť na cieľ, prosím vás, milí rodičia, najmä vy mladší, hľaďte trocha ďalej od kolísky! Ďalej aj od detskej sukničky! Ba ďalej aj od prvých nohavičiek! Každý deň sa pýtajte seba samých, aký výrok vysloví nad vami o štyridsať rokov tá bytosť, ktorej ste teraz najväčšími dobrodincami.
Horlivou a starostlivou výchovou zveľaďujete najväčší dar, dar jestvovania. Keď dáte svojim deťom dobrú výchovu, postavíte si v ich srdciach nehynúci pomník.
Ani jedno dieťa si nevie dostatočne oceniť, koľko obiet priniesli zaň otec a matka, keď sa úplne oddali svojmu poslaniu. Len zrelý človek môže spoznať, čím je zaviazaný rodičom. A toto poznanie vyvoláva v jeho duši taký dojem ako ostré svetlo, padajúce na zreničku. Jasné svetlo oslepuje, opája.
„Ak by som si mohol voliť otca, tak by to bol on! Len jeho by som chcel mať za priateľa!“ — Takto sa oduševňuje francúzsky učenec Buffou, hovoriac o svojom otcovi.
Filozof Montaigne opatruje starý kepeň svojho otca ako vzácnu relikviu. Rád sa doň odieval a hovoril: „Obliekam sa do svojho otca!“
Čo povedať o dokonalých matkách?
Maršal Kitchener tak si ctil svoju matku, že jej každý deň posielal aspoň jeden kvietok. A nebolo mu to ľahko. Lebo ako vojak skoro bez prestania bol na cestách a výpravách v zámorských kolóniách. Jeho zásielky často čakaly a hromadily sa na poštových staniciach neraz aj viac týždňov, kým prišla poštová loď alebo iný dopravný prostriedok. No to ho nemýlilo. Každý deň myslel na matku v ďalekej vlasti a každý deň jej chcel poslať kvietok na znak svojej vďačnej lásky.
Poznámky na tejto strane:
[1] Odporúčame tu aspoň niekoľko kníh vydaných Spolkom sv. Vojtecha: Dr. Tóth: Charakterný mladík, Dr. Tóth: S otvorenými očami v Božej prírode, H. Polednová: Duševná kvetinová záhradka, Dr. O. Prohászka: V spojení s prírodou, V. J. Máchal: Dobré matky, A. Kliman: Kristus a dnešný človek, Bertrand-Huska: Pamätaj na Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, A. Kliman: Katolíci vo víre dnešného života, F. M. Willam: Život Márie, Matky Ježišovej, C. Orsenigo: Svätý Karol Boromejský, Bokor-Žilkovský: Život sv. Terezky Ježiškovej, Dr. J. Buday: Život sv. Andreja a Benedika, slovenských pustovníkov, Dr. J. Buday: Krátky nástin života sv. Františka z Assisi.
V. Nadprirodzený zákon
Toto je druhá časť programu kresťanskej výchovy. — „Miluj Pána Boha svojho z celého srdca, z celej duše, a zo všetkých síl a blížneho ako seba samého.“
Hľa, takto znie nadprirodzený zákon.
„V týchto dvoch príkazoch — tvrdí sám Pán Ježiš — zhrnutý je celý Boží zákon.“
Načo tento druhý Boží zákon? A prečo hovorí iba o láske?
Odpoveď je veľmi ľahká. Zákon je na to, aby nám ukázal, ako sa nám treba spravovať podľa nášho stavu.
Nuž a my máme dvojaký stav.
Ponajprv sme ľudia. To je náš prvý stav. Potom z milosti stávame sa účastní Božskej prirodzenosti, čiže stávame sa Božími deťmi. A toto je náš druhý stav.
Prvý stav, nakoľko sme iba ľudia, zaväzuje náš prirodzený zákon Stvoriteľov.
Druhý stav, stav dietok Božích, ukladá nám milý, sladký a potešujúci zákon lásky. Toto je nadprirodzený zákon. On nám káže milovať Pána Boha ako otca, a milovať blížnych ako bratov, lebo aj oni sú deťmi toho istého Otca nebeského.
VI. Kresťanstvo spája oba Božie zákony
Ani spojenie oboch zákonov, čiže zákona prirodzeného a nadprirodzeného, nie je ťažko pochopiť. Ako rieka prijme do seba svoj prítok a celkom sa s ním spojí — tak aj láska, čiže nadprirodzený zákon, akosi prenikne prirodzený zákon. Lenže nadprirodzený stav neberie prirodzenému stavu jeho osobitnosť, hoci ho dvíha k sebe.
Prirodzený zákon zachovávať z nadprirodzenej lásky Božej, hľa, v tom spočíva spojenie oboch zákonov.
Zachovávať prirodzený zákon, aby sme žili ako poriadni a statoční ľudia, je rozumné. Ale nepomerne rozumnejšie je zachovávať ho preto, aby sme sa páčili Pánu Bohu, keď máme česť byť prijatými deťmi Božími. Toto znamená plniť zákon lásky.
Istý sluha z milosti stal sa priateľom, prijatým synom a dedičom dobrého kráľa. Taký sluha i naďalej bude poslúchať svojho dobrodincu. No teraz už nie pre plat, ale z lásky. Radosťou mu bude, páčiť sa mu.
Prirodzená a nadprirodzená výchova
Čo na to matky? Azda im treba nariekať, že im treba dvojako, podľa dvoch zákonov vychovávať? — Veru, nie. Nech len i naďalej vychovávajú ako doteraz. Nech výrazmi: „Rob toto... musíš... patrí sa, aby si... rozumné je, aby si...“ a podobnými slovami učia svoje deti zachovávať prirodzený zákon, ako im to diktuje zdravý rozum.
Ale jedným okom nech hľadia aj vyššie. Nech sa povznášajú aj do nadzemských výšok. Nech aj takto rozkazujú: „Dieťa moje, urob to z lásky k Pánu Bohu“. Takto sa dostanú až do nadprirodzeného ovzdušia. Takto splnia naraz oba božské zákony: zákon prírody i zákon milosti.
Teda je dvojaká výchova: prirodzená i nadprirodzená. Nuž, či je ťažko prejsť z jednej do druhej?
Nie. Lebo „malučký“ alebo „malučká“ už vie, že lásku k oteckovi treba ukázať skutkami, že mnoho musí robiť z lásky k oteckovi. Teraz ho treba naučiť vyššie pozerať a z lásky k nebeskému Otcovi urobiť to isté, čo robí z lásky k zemskému otcovi. Či ho mamička nenaučila modliť sa Otčenáš? ...
V nadprirodzenom zákone možno sa cvičiť dvojako
Teraz si pozrime nadprirodzený zákon zblízka. Dvojako ho možno uskutočniť:
- Cvičením sa v samej láske;
- Cvičením sa v ostatných čnostiach pre synovskú lásku.
Ani toto nie je ťažko vysvetliť: „Pravda, mamičky, vám sa skromne páči, keď sa vám váš malý „nezbedník“ usmieva, keď vás bozkáva, objíma a všelijako sa usiluje dokázať, že vás má rád? Či nie?“
„Nuž, vidíte, aj Otec nebeský sa tomu istému raduje! ... Aj on sa teší, keď mu jeho dieťa na zemi chce ukázať, ako ho miluje, keď mu posiela bozky, keď mu oddáva srdce.“
Keď sa Boh stal človekom, nepoznal väčšej radosti, ako baviť sa s „najmenšími“.
„Mamičky, nože neprestávajte myšlienky, city a túžby svojich neviniatok naprávať k Tomu, ktorý im dal anjela, aby prejavy ich lásky vynášal k Božiemu trónu.“
Ale ako žiadate pre seba od svojich miláčikov viac ako city a slová, ako čakáte od nich aj skutky, tak ich žiadajte aj pre Pána Boha. Pre seba žiadate od svojich dietok, aby skutkami dokázaly svoju lásku. Žiadate od nich, aby boly poslušné, poddajné, trpezlivé, tiché, mierne, zdržanlivé v radosti, aby sa vedely zaprieť, premôcť.
Povedzte im, že to isté chce od nich aj nebeský Otec! Poučte ich, že Pán Boh si želá. aby sa poslušnosť ozdobila aj ostatnými čnosťami.
Bohoslovci túto nevyhnutnosť vyjadrujú vetou „Charitas imperat omnes virtutes — láska prikazuje všetky čnosti.“
Láska je ako generál. Ju poslúchajú všetky čnosti. Radosť Božieho srdca je heslom; lenže to, čo Boh chce, môže sa niekedy i meniť; láska má byť vždy napohotove, vždy ochotná ku skutkom, a tak bude privádzať ku tej čnosti, ktorá sa páči Bohu. Láska rozhýbe každú čnosť, ktorú si zachce Božia vôľa; tak ako keď pianista prstami udiera na všetky klávesy a očami hľadí do nôt hudobného diela, ktoré chce vystihnúť.
Učený bohoslovec Suarez tvrdí, že láska takto uskutočňovaná je najrýdzejšou dokonalosťou kresťana. Volá ju: „Appretiative summa — najvyššie stojaca pri oceňovaní“ — a jej podstatu vyjadruje takto: „Velle placere Deo in omnibus — chcieť sa páčiť Pánu Bohu vo všetkom.“
Kto je pevne rozhodnutý páčiť sa Pánu Bohu vo všetkom, čo si žiada, má dokonalú lásku.
Hľa, v tejto vete máte zhrnutý celý nadprirodzený zákon práve tak, ako by ste šekom na milión korún dostali možnosť kúpiť si nespočetne veľa vecí.
Aký charakter má láska k Pánu Bohu na zemi? — Neslobodno zabudnúť na charakter lásky k Pánu Bohu tu na zemi.
Podstatnou známkou tejto čnosti je bojovnosť. Až v nebi bude víťaznou.
Dokiaľ žijeme, získava „zásluhy“. Odmenu dostane až na druhom svete.
Kým sme v smrteľnom tele, treba jej viac alebo menej trpieť, znášať. Vo večnosti sa bude iba radovať.
Zbraňou lásky k Pánu Bohu je obeta. Úlohou vychovávateľa je dať ju čím skôr do rúk dieťaťu.
Šťastliví sú, kresťanský mládenec a kresťanská panna, ktorých bedlivá matka vyzbrojila za rytierov skôr ako opustili kolísku!
Matka, ktorá svoje dieťa učí prinášať obety pre Pána Boha, otvára mu bránu k svätosti, uvádza ho na cestu šťastia.
Uznám, srdce matky sa zviera bolesťou, keď jej treba už prvé krôčiky svojho dieťaťa naprávať na cestu kalvársku. Ale akej obety nie je hodný náš Spasiteľ?
Vo svätom Písme čítame, že mimo svätého Jána iba ženy sa opovážily ísť za Pánom Ježišom až pod kríž. To boly matky.
Aj naše matky sú hrdinské.
Vedia, kde je Ježiš. — Vo Sviatosti Oltárnej, ktorá je prameňom bojujúcej lásky.
Preto naše kresťanské matky vodia svoje dietky na hostinu, na ktorej Spasiteľ podáva svoje najsvätejšie Telo.
A skusujú, aké neobyčajné výsledky a svätosti dosahujú v duchovnom živote sedem, šesť, ba aj päťroční prijímajúci.
„Pán Ježiš a ja, my sa veľmi milujeme! — hovorí mladučký Guido de Fontgalland. — Keď ho prijmem vo sv. prijímaní, rozpráva mi ... ja ho počúvam ... skusujem, aký je dobrý!“
„Keď ma srdce veľmi bolí — zdôveruje sa —, keď mi búcha, ako by chcelo vyskočiť, prosím Pána Ježiša: Ježišu, utíš mi srdce. Veď si v ňom!“
Guido de Fontgalland bol dvanásťročný, keď mal podstúpiť svoj ostatný boj: bolestnú chorobu a smrť. No vtedy bol už statočným Božím bojovníkom. Jeho heslom bolo: „Najkrajšie slovo, čo môžeme povedať Pánu Bohu, je áno!“
On rád priniesol každú obetu, ktorú žiadal od neho Boh.
Alebo, hľa, malučká Anička Guigné, ktorá tiež bola veľmi častým hosťom oltárnej hostiny.
Napísané je o nej, že každý, kto ju videl pristupovať k Sviatosti Oltárnej, bol dojatý. Vtedy nejestvovalo pre ňu nič. Zdalo sa, ako by sa bola celkom pohrúžila do Pána Boha. Od oltára ju museli viesť ako slepú, lebo by nebola našla svoje miesto v laviciach. Bola ako by živá monštrancia. Tvár jej neraz až tak žiarila.
Anička sa sama priznáva svojej mamičke:
„Keď sa sobrane modlím, Ježiško mi rozpráva. — A čo ti rozpráva, pýta sa matka. — Hovorí mi, že ma veľmi miluje.“ „Mama, ako dobre mi je, aká som šťastlivá! Ježiško mi povedal, že on ma väčšmi miluje ako ja jeho.“
Aničkina láska k Pánu Ježišovi nie je iba útly cit! Je hotová na každú obetu. Hla, ako zmýšľa:
„Pre Pána Ježiša hodno aj trpieť, lebo aj on trpel za nás.“ „Na zemi je veľa radostí, ale všetky sú krátke.
Trvanlivá je iba jedna: Tá, ktorú pozná iba ten, čo priniesol obetu.“ (Anne de Guigné, napísal P. Lajennie, 1927, Paris.)
Nenazdávajme sa, že takáto veľkodušnosť je len výsadou niekoľkých vyvolených dietok. Mávajú ju často aj tie, čo nevyrástly v náboženskom ovzduší. Pravda, len vtedy, keď sa nájde ktosi, čo ju v nich zobudí. Hľa:
Istá nábožná slečna vysvetľovala katechizmus deťom komunistických rodičov na predmestiach Paríža. Boly to deti, čo o Pánu Bohu nepočuly nič alebo len veľmi málo. Slečna mala v rukách kríž a rozprávala úbožiatkam o tom, ako sa pre nás Pán Ježiš stal človekom a ako nás vykúpil. Keď sa vyučovanie skončilo, deti sa rozišly, k slečne katechistke pristúpil jeden z najmenších. Ukázal na kríž a opytoval sa:
„A je to naozaj pravda, že tento pán, čo je tu pribitý, zomrel za mňa?“ — „Ale, pravdaže!“ — odpovedala slečna, ktorú chlapčekova otázka trochu prekvapila. — Ach! ... Nuž, keď je to pravda, tak aj ja chcem zomrieť za neho!“ (V časopise Etudes, 5. I. 1929, str. 84).
VII. Chyby, ktorých sa treba chrániť
Najmä týmto dvom chybám sa treba vyhýbať:
- Zabudnúť na zákon lásky, a
- Nechať lásku jalovou.
Na zákon lásky zabúdajú mnohí rodičia. Svojim deťom vštepujú do srdca len čisto ľudské čnosti: šľachetnosť, poctivosť, úprimnosť, spravodlivosť, milosrdenstvo, úslužnosť, poslušnosť... Ale nič viac.
Toľko vedeli aj starí pohanskí filozofi. O rodičoch, ktorí ich nasledujú, možno povedať, že sú azda „múdri“ — ale nie to, že sú dobrí kresťania.
Tých, čo sa oduševňujú za takzvanú čistú laickú morálku a výchovu, vôbec nespomínam. To je úbohý návrat k pohanskému barbarstvu. Myslím iba na tých, čo pri výchove sa chcú opierať iba o čisto „prirodzené“ pohnútky.
Takýchto je hodne a v rozličnej miere. Spomeniem len tých, čo sa tejto chyby dopúšťajú len nevedomky.
Boh v ich živote vôbec chybuje. Deň takého otca prejde bez toho, že by si čo len pomyslel na Boha, bez toho, že by si od neho dačo prosil alebo mu dačo obetoval. A podľa tohto potom aj vychováva! ...
Otcovia, matky, čo by ste povedali, keby vaše deti od božieho rána až do večera ani len nepozrely na vás, keby s vami ani slova nestratily, keby sa vám ani len neusmialy? Vytýkali by ste im, že sú nevďačné! Žalovali by ste sa: „Kto sa o ne viac stará ako my? kto im viac dal ako my, kto im viac žičí ako my — a predsa si nás nevšímajú! Nevďačníci nevďační!“
Súhlasím s vami. I ja by som len odsúdiť vedel také deti.
Ale, povedzte mi, prosím, či Pán Boh vášmu dieťaťu menej dáva ako vy? Či sa neobetoval i zaň? Či ho neudržuje?
Keby prestal na nás myslieť, srdce vášho dieťaťa by prestalo biť, bolo by po ňom!
To je jasná pravda!
Čo nasleduje z nej pre vás?
To, že od svojho dieťaťa máte požadovať, aby bolo vďačné aj oproti Pánu Bohu, aby aj jeho milovalo.
Jalová láska
No, kresťanské matky, dbajte, aby láska vášho dieťaťa oproti Pánu Bohu neostala jalová, aby nebola „láskou bez skutkov“.
Naučte sa robiť rozdiel medzi láskou citu a láskou oddanosti, medzi láskou náklonnosti a láskou činu, láskou len dobropriania a láskou dobročinnosti.
Nie, toto nie sú dve rozličné čnosti, lež len dva rozdielne skutky tej istej čnosti. Prvý je dokončením druhého, druhý je dôkazom prvého.
Ako by sa vám páčily stromy vo vašej záhrade, ktoré by iba kvitly, a nikdy nemaly ovocia?
Naučte svoje diéta, aby skutkami dokazovalo Pánu Bohu, že ho miluje!
Ako sa vám to podarí? — Spomedzi mnohých najmä dva nasledujúce prostriedky vám zaistia zdarné uskutočnenie vášho nadprirodzeného výchovného programu:
VIII. Dva prostriedky
- Častejšie pripomínajte svojmu dieťaťu, že i Pána Boha má milovať ako otca;
- Nech vaše skutky ukazujú vášmu dieťaťu, že aj vy sa viniete k Pánu Bohu synovskou láskou.
Pripomínajte svojmu dieťaťu, a to častejšie cez deň, aby svoje skutky obetovalo Pánu Bohu. Nech sa neuspokojí s odriekaním krátkej rannej alebo večernej modlitby.
Teda málo je len ráno a večer myslieť na Pána Boha. No a to by bola chyba, keby sme dieťa napchávali všelijakými pobožnosťami. Dosť je, keď ho naučíme spájať sa s Pánom Bohom tak, že všetko bude robiť aj z lásky k Pánu Bohu.
To znamená lásku dokazovať skutkami.
Vlastným príkladom učiť dieťa je oveľa vážnejšie a účinnejšie. Čo žiadate od druhých, zachovajte aj vy!
Takto učil aj Pán Ježiš. Napísané je o ňom, že „začal robiť a učiť“. (Skt 1, 1)
Ako sa odvážite žiadať od dieťaťa, čo sami nerobíte?
Ako môžu vaše slová pohýnať, keď máte srdce chladné?
Nepoznám, zamestnanie, ktoré by väčšmi posväcovalo ako námaha posvätiť dieťa! Či „malučké“ nie je verným obrazom svojej matky? Kto môže poprieť, že ich duše i naďalej ostávajú spojené? Či srdce dieťaťa nežije z tepla matkinho srdca? Skúmajte a potom odpovedajte! Nik nemá taký vplyv na druhého ako matka na svoje dieťa! Nik nemá takú podmaňujúcu silu ako matka! Šťastlivé dieťa, ktorého matka je svätá! Beda dieťaťu, ak dostalo zlú!
Prečo tieto vážne pravdy nie sú zlatými písmenami napísané pred každou vychovávateľkou ženskej mládeže.
Či za jediný deň možno utvoriť v dievčati materinské srdce? Alebo, či za. jediný deň možno utvoriť materinskú dušu?
Cesta dievčaťa od kolísky až po chvíľu, keď sa stala matkou, nie je dosť dlhá na to, aby dosť pokročila v dokonalosti tá, ktorá sa pre svoje dieťa má stať nedostihnuteľným vzorom mravnej dokonalosti.
Človek po celý život ostane taký, aký bol do siedmych rokov na kolenách matkiných, (Josef de Maistre).
Čujte, čo hovorí slávny básnik Lamartine, keď spomína svoju matku:
Boh bol pre nás ako jeden z nás. Narodil sa v nás spolu s našimi prvými neopísateľnými dojmami. Nepamätali sme sa, že by sme ho kedysi neboli poznali: nebolo dňa, v ktorom by nám boli o ňom prvý raz rozprávali. Vždy sme ho videli ako tretieho medzi nami a našou mamičkou. Jeho meno sme brali na pery spolu s materským mliekom; naučili sme sa ho už vtedy, keď ešte len bľabotali.
Kolená našej matky boly nám prvým rodinným oltárom. Nábožnosť, ktorá prúdila z matkinho dychu, z jej
skutkov, z jej pohybov, obkľučovala nás ako by zemským nebom.
Táto matka mala program. A bol to plný program, pravý program: „Boh!“
Maillardoz, Charles de: Desatoro rodičovskej výchovy. Spolok sv. Vojtecha: Trnava, 1943.
