Vo viacerých katolíckych médiách sa posledný týždeň prepieralo možné, ba priam takmer isté odstránenie najvyššieho kríža v Španielsku (a k radosti všetkých milovníkov pokroku aj najvyššieho na svete), ktorý sa nachádza na cintoríne vo Valle de los Caídos (Údolí padlých), ako súčasť monumentálnej Baziliky Svätého Kríža . Podľa ľavicovo liberálneho premiéra Sanchéza, ktorý trpí nutkavou potrebou neustále olejovať zle fungujúcu „demokratickú pamäť“ svojich spoluobčanov, novými a novými „resignifikáciami“, (čo znamená v preklade z newspeaku – odstraňovanie symbolov spojených s pravicovo konzervatívnymi dejinami Španielska, počnúc symbolmi vlády generála Franca a končiac Božími mukami na námestiach), je tento kríž zrejme symbolom, ktorý brzdí zdarný rozvoj „demokratickej pamäti“ a drása nervy ľavicových občanov obzvlášť okatým spôsobom. Nečudo, veď meria 150 metrov a je pozorovateľný z veľkej diaľky.
Túžba odstrániť tento nepokrokový kríž je starého dáta. Už bývalý ľavicový premiér Zapatero, blahej pamäti, ktorý sa avantgardne preslávil pred 20 rokmi ako hlásateľ evanjelia zvieracích práv, a požadoval pre šimpanze v madridskej zoo aj čiastočné ľudské práva, horel túžbou odstrániť tento symbol tmy, týčiaci sa nad údolím. Ale všetko má svoj čas a trpezlivá salámová metóda, skombinovaná z desu progresívnych katolíckych prelátov a klerikov, infiltrácie inštitúcií, ovládnutia médií a účelovej propagandy, sa nakoniec 14. júla dočkala sladkého triumfu, keď španielsky parlament prijal zákon o „demokratickej pamäti“. Ten dáva ľavicovo liberálnej mašinérii široké možnosti, ako sa zbaviť nenávidených symbolov katolíckeho Španielska a konkrétne paragraf 54, sa otvorene zmieňuje o odstránení zmieneného kríža a dokonca aj premenovaní údolia.
Samozrejme, kufre si budú musieť zbaliť aj benediktíni, ktorí areál od jeho dokončenia v roku 1958 spravujú. Je to pochopiteľné. Nie je predsa možné odstrániť symbol tmárstva a ponechať tmárov. Už pred nimi sa musel z údolia, v ktorom sú pochovaní padlí bojovníci zo Španielskej občianskej vojny (z oboch nepriateľských táborov), odporúčať generál Franco, ktorého z iniciatívy socialistickej vlády exhumovali a odviezli pochovať na menej netolerantné miesto. Vláda dokonca plánuje exhumovať ďalšie telá, ktoré zrejme narúšajú tolerantné vibrácie lásky, prúdiace naprieč Španielskom. Informácia, že na cintoríne sa nachádza aj 66 cirkevne uznaných mučeníkov, osvetľuje myslím dostatočne motiváciu šíriteľov svetla. Navyše prebieha beatifikačný proces ďalších 40 kňazov, pochovaných v údolí. Pokiaľ ich bude môcť vláda vykopať a odoslať za trest odpočívať do kúta, tak pokušenie takejto ľavicovej rituálnej rozkoše je príliš veľké na to, aby sa ho vzdala.
Návrhy na konkrétnu podobu „resignifikácie“ údolia a monumentu sú rôzne: ďalšia ľavicová strana v španielskom parlamente, Podemos, navrhuje dokonca odstrániť bočné ramená kríža, aby z neho vznikol demokratický, liberálny a pokrokový obelisk. Podľa technikov ide o náročnú operáciu, drahšiu ako obyčajné zbúranie, avšak aká cena môže vyvážiť krásu demokracie a pokroku? Poslankyňa Carmen Calvová uviedla, že tento „strašidelný kríž“ skrátka musí zmiznúť. A keď ide o pokoj duše a odstránenie strašidelnej fóbie, netreba zaiste šetriť peniazmi. Zdravie predovšetkým, ako sme videli aj počas údajnej pandémie.
Na nejaké vážnejšie protesty sa cirkevní predstavitelia zatiaľ nezmohli, a ani vlastne nie je dôvod, aby sa zmohli. Veď či to neboli práve oni, ktorí tak ochotne spolupracovali na „demokratizácii“ Španielska už od 60. rokov? Zo strany Španielskej biskupskej konferencie zazneli len hlasy vyjadrujúce zle hraný údiv v štýle: ako je to možné, veď sme tak snažili? Ešte v roku 2020, keď bol zákon predmetom diskusií, vyjadrila Konferencia „výhrady voči túžbe premeniť údolie na civilný cintorín“. Výhrady to zrejme neboli nijako vášnivé, keďže boli dokonale ignorované. Pokiaľ by biskupi rozpútali skutočnú kampaň a veriaci by videli, že im na zachovaní údolia a kríža záleží, určite by sa pridali, a ich počet v Španielsku, napriek úpadku, ešte stále nie je taký, aby ho mohli vládcovia úplne ignorovať.
Argument Konferencie, zdôvodňujúci prečo by mal cintorín, bazilika a kríž zostať v správe Cirkvi, sa niesol v duchu dokonalého tolerantného kompromisníctva a frazeológie tolerantizmu , na aké sme si už u súčasných cirkevných predstaviteľov zvykli: podľa nich „cirkevné cintoríny vítajú každého, veriaceho, tak ako aj neveriaceho“, tak aké tu rušenie? A samotný kríž, ktorý chce vláda zrušiť, je podľa Konferencie „symbolom zmierenia“, preto by mal ostať na mieste. Zrejme už pre katolíkov nie je kríž symbolom spásonosného umučenia Božieho Syna, ako to veľmi dobre jeho chápu ľavicovo liberálni deštruktori, a práve preto ho chcú zničiť. Čiže, do sveta sa zase nesie zo strany Cirkvi mierne ošúchané, a nikoho už vlastne nezaujímajúce posolstvo: nezrušte nás, sme tolerantní, otvorení, prijímajúci a sprevádzajúci. S výsledkom už hore uvedeným - ignorácia a výsmech.
Predstavený benediktínskej komunity, nad ktorou sa zmráka výpovedné mračno, otec Santiago Cantera, v rozhovore pre CNA síce buráca, že „problémom je veľká ľahostajnosť a neznalosť ľudí“ avšak dodáva, že: „Mnoho ľudí už má dosť toho, že vláda rozdúchava problémy okolo vojny, pretože to, čo nás v Španielsku skutočne trápi sú ekonomické, sociálne a zamestnanencké problémy“, čím celé rozhorčenie posúva presne do tej roviny, v akej ho chcú pokrokári mať. Skutočne španielskych katolíkov trápia predovšetkým ekonomické, sociálne a zamestnanencké problémy? A rapídna dekatolizácia ich národa a štátu nie? Nuž, potom nech sa ctihodný otec nečuduje, že už čoskoro prenechá baziliku štátu.
Na pochopenie situácie v súčasnom Španielsku je dobré si pripomenúť, ako sa lokálna aj univerzálna Cirkev, systematicky celé desaťročia podieľali na vzniku konečného štádia tejto situácie, v rámci ktorého si vláda nárokuje právo na exhumáciu všetkých (!) hrobov v údolí a na možnosť skúmať ich DNA, na zrušenie baziliky a odstránenie kríža.
Už v 60. rokoch sa ukázalo, že vláda generála Franca, ktorý zachránil španielsku cirkev pred totálnym masakrom, je nezlučiteľná s „duchom koncilu“. Paradoxne, ešte otec koncilu, Ján XXIII. hájil režim v Španielsku, aj keď s výhradami, ako podporujúci Cirkev, čo racionálne považoval za dostatočný argument. Postupne, počas desaťročia, sa však šokovaný Franco dozvedal o kontroverzných zmenách v Cirkvi, aj keď sa pred ním (podobne ako pred Salazarom a de Valerom) snažilo okolie správy tajiť. Všetko sa utajiť nedalo. Každopádne, preláti zatrúbili na ústup a zo záchrancu Cirkvi sa pomaly stával nepohodlný starec, aby nakoniec skončil ako kontroverzný vyvrheľ.
Aby na španielsku cirkev nepadlo podozrenie, že je zviazaná s generálovým režimom, a k tomuto postoju ju dôsledne nabádal aj Rím, rozhodla sa prijať „demokratizačný proces“ s otvorenou náručou, prilievať olej do ohňa a sama iniciovať cirkevné ústupky. Z jej iniciatívy napríklad Španielsko vypustilo z ústavy štátnu garanciu katolíckeho náboženstva. Krok za krokom, podobne ako všetky lokálne cirkvi, spolu s centrálnou (aby sme zase tej španielskej nekrivdili), sa približovala španielska k súčasnému katastrofálnemu stavu, v ktorom sa národ symbolizujúci stáročnú previazanosť s katolicizmom, javí ako jeden z najviac nasiaknutých modernými zvrátenosťami.
Nad španielskou cirkvou, sa dnes, podobne ako nad ostatnými vznáša neodstrániteľná pokoncilová maxima: neprerečieš krivého slova proti demokracii, náboženskému liberalizmu a hodnotám plurality. S takouto devízou sa však veľmi ťažko hrá šachová partia s liberalistickým režimom. Každý odpor katolíkov proti morálnej a ideologickej ofenzíve ľavicového liberalizmu je paralyzovaný otázkou, ktorá visí vo vzduchu: vy ste proti demokracii a pluralite?
Aby Cirkev odvrátila toto podozrenie, ktorého sa jej predstavitelia boja skutočne a úprimne, a niekedy to vzbudzuje dojem, že snáď viac ako rôznych transcendentných následkov, urobí všetko. A tak postupne liberálne demokratický režim, formou zavádzania zvráteností a deštrukcie kultúrnej identity španielskeho národa, zatláčal Cirkev do toho kúta, v ktorom sa dnes nachádza. Preto teraz nemôže povedať otvorene, že kríž čnejúci sa nad údolím nie je symbolom zmierenia, ale víťazstva katolíckej viery nad novopohanským brutálnym šialenstvom revolúcie. A keďže sa nevie za toto víťazstvo otvorene postaviť, bude musieť z údolia odísť.
Premena Španielska z kráľovstva Jeho najkatolíckejšieho Veličenstva, na multikultúrny ľavicový guľáš, sa tak posunie do ďalšej, pravdepodobne záverečnej fázy, v ktorej sa z dedičov minulosti stanú nepriatelia ľudu.
