Slovo tradícia (grécky paradosis) budeme v tomto texte chápať výlučne v cirkevnom zmysle. Môže označovať nejakú vec (náuku, správu alebo zvyk) prenášanú z jednej generácie na druhú; alebo to označuje orgán, či spôsob odovzdávania (kerigma ekklisiastikon, predicatio ecclesiastica).
Ten prvý prípad je napríklad tradícia, že Ježiš Kristus sa narodil 25. decembra. V teologickom jazyku sa však tento pojem oveľa detailnejšie precizuje. Najprv sa hovorilo len o tradíciách, ktoré si nárokujú božský pôvod, ale následne sa objavili otázky ústnej tradície, ktorá sa odlišuje od písanej v tom zmysle, že daná doktrína alebo inštitúcia nepramení bezprostredne zo Svätého písma, ale z ústneho učenia Krista alebo apoštolov. V druhom prípade, ak mienime orgán či spôsob odovzdávania tradície, tak máme na mysli úradný orgán, učiteľský úrad alebo učiteľskú autoritu.
Medzi katolíkmi a protestantskými heretikmi je v tomto spor, ktorý možno zhrnúť dvoma otázkami:
- Je všetka zjavená pravda zapísaná vo Svätom Písme, alebo možno, či dokonca treba pripustiť, že Kristus dal svojim apoštolom a cez nich Cirkvi pokyny, ktoré buď počuli priamo z Ježišových úst, alebo dostali skrze inšpiráciu či zjavenie a ktoré v Písme (kánonických knihách) nie sú zapísané?
- Je treba pripustiť, že Kristus ustanovil svojou Božskou autoritou Cirkev za oficiálny a autentický orgán na odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia udeleného ľuďom?
Protestantský princíp je jasný: Biblia a nič len Biblia je jediným zdrojom zjavenej pravdy a mimo Bibliu zjavené pravdy nejestvujú; Biblia je jediným pravidlom viery, ňou a iba ňou sa riešia všetky dogmatické otázky; iba Biblia je záväzný orgán. Tak to berú klasickí protestanti a moderní fundamentalisti. Liberálni protestanti neuznávajú ani autoritu Biblie. Katolíci zastávajú názor, že môžu, ba že musia nevyhnutne existovať aj iné zjavené pravdy, okrem tých zapísaných v Biblii. Tiež zastávajú názor, že Ježiš Kristus ustanovil, živý orgán, ktorý mal jestvovať v čase a priestore, aby odovzdával Písmo a zapísané Zjavenie všetkým, vždy a všade.
Medzi katolíkmi a východnými schizmatikmi nie sú rozdiely také zásadné, pretože obe strany akceptujú Božie ustanovenie a Božiu autoritu Cirkvi a majú podobné chápanie jej neomylnosti a neporušiteľnosti a jej učiteľských výsad, nezhodujú sa však ohľadom nositeľov tej autority, organickej jednoty učiteľského zboru, neomylnosti pápeža a existencie a povahy dogmatického vývoja v odovzdávaní zjavenej pravdy. V texte sa sústredíme na pojem tradície v týchto aspektoch.
- Existencia Božskej tradície, ktorá nie je obsiahnutá vo Svätom písme, božské ustanovenie živého magistéria na obranu a odovzdávanie zjavenej pravdy a výsady tohto magistéria;
- Vzťah Písma k živému magistériu a živého učiteľského úradu k Písmu;
- Organizácia a výkon živého magistéria; jeho úloha pri obrane a odovzdávaní zjavenej pravdy; limity a spôsoby pôsobenia;
- Identita zjavenej pravdy v rôznych vieroučných formulách, systematizácia a dogmatický rozvoj;
I. Existencia Božskej tradície, ktorá nie je obsiahnutá vo Svätom písme
Lutherov útok na Cirkev bol úvodnej fáze namierený len proti niektorým náukovým bodom, ale do sporu bola čoskoro vtiahnutá samotná autorita Cirkvi. Avšak ešte po mnoho rokov sa spory viedli skôr o konkrétných bodoch tradičného učenia, než magistériu ako takom a hlavnými zbraňami boli biblické texty. Tridentský koncil, aj keď vo svojich rozhodnutiach a anatemách indikuje autoritu živého magistéria (ktorú sa sami protestanti neodvážili výslovne poprieť, explicitne sa otázkou nezaoberal a uspokojil sa s tvrdením, že zjavená pravda sa nachádza v posvätných knihách a v nepísaných tradíciách pochádzajúcich od Boha prostredníctvom apoštolov. Koncil tvrdí, že existujú božské tradície, ktoré nie sú obsiahnuté vo Svätom písme, zjaveniach, ktoré apoštolom dal buď ústne Ježiš Kristus, alebo na základe inšpirácie Ducha Svätého a ktoré apoštoli odovzdali Cirkvi.
Sväté písmo teda nie je jediným teologickým zdrojom zjavenia. Vedľa Písma existuje tradícia, vedľa písaného zjavenia ústne. Ak je to tak, len Biblia pri riešení všetkých dogmatických otázok nestačí. To je miesto prvého stretu medzi katolíkmi a reformátormi. Označenie nepísaných božských tradícií nebolo vždy dostatočne zreteľné, najmä v raných dobách; Katolícki apologéti však protestantom čoskoro dokázali, že ak majú byť logickí a dôslední, musia pripustiť, že nepísané tradície jestvujú. Inak akým právom odpočívali v nedeľu a nie v sobotu? Ako mohli považovať za platný krst dieťaťa, alebo krst poliatím? Ako mohli prisahať, keď Kristus prikázal, aby sme vôbec neprisahali?
Logické dotiahnutie sola scriptura urobili v druhej vlne, ale nie úplne. Kvakeri odmietli prísahu, anabaptisti krst detí, sabatariáni vrátili sobotu. Ale nikto nebol dosť dôsledný aby ukázal, kde v Biblii stojí, že je jediným zdrojom viery? A kde v Biblii stojí, ktoré knihy do nej patria a ktoré nie? A tak sa odmietnutie tradície, ktorá mala byť „ľudským vynálezom“ a spočinutie v Biblii ukázalo byť spočinutím v čisto ľudskej autorite, ktorá navyše bola za daných okolností mimoriadne nedostatočná, pretože otvárala cesty pre všetky možné pochybnosti a následne pre biblický racionalizmus. V realite neexistuje iná záruka pre biblický kánon, pre úplnú inšpiráciu a neomylnosť Biblie, ako je autorita živého učiteľského úradu Cirkvi.
Bez učiteľskej autority Bohom povereného živého orgánu, ktorý musí riešiť spory, ktoré vznikajú a v ktorých často vystupuje samotná Biblia, sa nedá zaobísť. Istý reformátor povedal: "Hic liber est in quo quaerit sua dogmata quisque, invenit et pariter dogmata quisque sua - toto je kniha v ktorej každý hľadá svoje vlastné učenie a každý svoje vlastné učenie nachádza." Princíp slobodného výkladu biblických textov viedol k nekonečným sporom, doktrinálnej anarchii a nakoniec k popieraniu všetkých dogiem, čo zjavne nemohlo byť v súlade s Božím zámerom a to len podčiarkuje nevyhnutnosť kompetentnej autority pre riešenie sporov a vysvetľovanie Písma. Princíp slobodného výkladu Písma sa zrodil z Lutherovej pýchy zahnanej do kúta a je skôr prejavom zúfalstva, ako skúsenosti a zdravému rozumu. Katolíci nemali problém túto hlúposť vyvrátiť a nasadenie svetskej moci, ku ktorej sa protestanti uchýlili na potlačenie doktrinálnej autority cirkevného učiteľského úradu to potvrdzuje.
Stačilo pozrieť sa do Biblie, kde zreteľne stojí, že ekonómia kresťanského kázania spočíva predovšetkým v ústnej náuke. Kristus kázal, nepísal. Vo svojom kázaní sa odvolával na Bibliu, ale neuspokojil sa len s jej čítaním, vysvetľoval a interpretoval ju, použil ju vo svojom učení, ale nenahradil ju svojím učením. Tajomný spolucestujúci emauzských učeníkov, ktorí si vykladali čo Písmo o Mesiášovi hovorí nesprávne, ich presvedčil, že Kristus musel trpieť, a tak vstúpiť do svojej slávy. A ako kázal sám, tak poslal aj svojich apoštolov kázať; Nepoveril ich písať, ale učiť a práve ústnym učením a kázaním obrátili národy a priviedli ich k viere. Ak niektorí z nich písali a robili to pod Božou inšpiráciou, je zjavné, že to bol vedľajší úväzok. Svätý Pavol, ktorý zo všetkých apoštolov písal najviac, neplánoval napísať všetko, ani vyučovanie a kázanie nahradiť spismi. Napokon Písmo, ktoré nám ukazuje, ako Kristus ustanovil svoju Cirkev a ako apoštoli zakladali cirkvi a šírili Kristovu náuku po celom svete, nám zároveň ukazuje aj Cirkev ustanovenú ako učiteľskú autoritu; Apoštoli si túto autoritu nárokovali a posielali iných tak, ako ich poslal Kristus a ako jeho poslal Boh, vždy s mocou vyučovať a presadzovať náuku, ako aj spravovať Cirkev a krstiť. Kto im uveril, bude spasený; kto im odmietol uveriť, bude odsúdený. Svätý Pavol označuje za stĺp a oporu pravdy živú Cirkev, nie Písmo. Kniha, hoci božská a inšpirovaná, nie je určená na to, aby sa sama vysvetľovala. Ak je niekde nejasná, a to Biblia na nejasnosti skúpa nie je, je potrebné text interpretovať. A to čo jasné, nenesie so sebou automaticky záruku svojej Božskosti, autenticity alebo hodnoty. Veriaci nemôže ani veriť Biblii ani v nej nájsť predmet svojej viery, ak predtým neuveril sprostredkovateľskej autorite medzi napísaným slovom Božím a jeho čítaním. Akej autorite? Snáď sebe? Ako slobodnému vykladačovi Písma? Nie je lepšie uveriť Cirkvi?
Výsady tejto učiteľskej autority sú dostatočne jasné zo samotného Písma, na ktoré sa protestanti odvolávajú a sú do určitej miery zahrnuté v jejsamotnom ustanovení. Cirkev je podľa Listu svätého Pavla Timotejovi stĺp a opora pravdy; Apoštoli a následne ich nástupcovia majú právo vynucovať svoju náuku; ktokoľvek im odmietne uveriť, bude odsúdený. Táto autorita je teda neomylná. A túto neomylnosť zaručuje implicitne, ale priamo Spasiteľov prísľub: "Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." Kristus pretrváva v Cirkvi v jej poslaní učiť, ako aj poslaní posväcovať; jej moc je rovnaká ako tá, ktorú dostal Kristus od svojho Otca a keďže prišiel plný pravdy i milosti, Cirkev je inštitúciou pravdy i milosti. Kristus dal svojim apoštolom moc konať zázraky, ktorá mala garantovať ich učenie. Najprv sám potvrdil svoje slová svojimi skutkami apotom zariadil, aby apoštolské hlásanie sprevádzali neobyčajné úkazy, ako známky dôveryhodnosti. Zázraky boli božskými pečaťami apoštolátu. Božia pečať tak navždy spočinula na učiteľskom úrade ahoci nie každý misionár robil zázraky, samotná Cirkev je živým zázrakom, ktorý má vždy na čele neobyčajné znamenie, že Boh je s ňou.
II. Vzťah Písma k živému magistériu a živého učiteľského úradu k Písmu
Tento vzťah je rovnaký ako vzťah medzi evanjeliom a apoštolským kázaním. Kristus používal Bibliu, odvolával sa na ňu ako na nezlomnú autoritu, vysvetľoval ju a interpretoval a poskytol k nej kľúč, čím osvetlil svoju vlastnú doktrínu a svoje poslanie. Podobne postupovali aj apoštoli, keď hovorili k Židom. Obe strany mali prístup k Písmu, obe v ňom uznávali Božiu autoritu, rovnakú ako v samotnom slove Božom. U pohanov a neveriacich bolo potrebné najskôr Bibliu predstaviť a potom garantovať jej autoritu – kresťanskú náuku o Biblii bolo potrebné vysvetliť aj samotným veriacim, veď ona v Biblii nie je. Biblia bola preto zverená do starostlivosti živého magistéria, aby ju chránilo, predkladalo veriacim v autorizovaných vydaniach a presných prekladoch, aby ozrejmilo povahu a hodnotu kníh Písma potvrdením inšpirácie a neomylnosti. Malo poskytnúť kľúč tým, že vysvetlí prečo a ako bolo Písmo inšpirované, že obsahuje Zjavenie, že vlastným predmetom tohto Zjavenia nie je ľudská náuka, ale náboženská a morálna doktrína o našom nadprirodzenom cieli a prostriedkoch, ako ho dosiahnuť, že Starý zákon je prípravou a zvestovaním Mesiáša a Nového zákona, že text má význam alegorický, anagogický, tropologický a historický.
V dôsledku toho bolo na Cirkvi, aby určila čo patrí do kánonu, špecifikovala osobitné pravidlá a podmienky výkladu, aby v prípade pochybností stanovila presný význam textu a keď to bolo potrebné, aby chránila historickú, prorockú alebo apologetickú hodnotu textu, rozhodovala o otázkach autenticity, chronológie, exegézy alebo prekladu a odmietla výklad, ktorý ohrozuje autoritu textu alebo pravdivosť doktríny. Predovšetkým náležalo Cirkvi, aby šírila Božskú knihu hlásaním náuky, ktorú obsahuje, prispôsobovala, vysvetľovala, predkladala a čerpala z nej potravu na výživu duší. Toto je dlh Písma voči živému magistériu.
Na druhej strane, živé magistérium veľa dlhuje Písmu. V ňom nachádza Božie slovo, ako ho vyjadril inšpirovaný autor vedený Božím vnuknutím; zatiaľ čo ústna tradícia, hoci verne odovzdáva zjavenú pravdu, predsa len ju odovzdáva v ľudských formulách, Písmo vyjadruje v istom rozsahu pravdu i ľudskými i božskými formulami. Tak možno o inšpirovanom slove povedať to, čo Kristus povedal o svojom slove: Je to duch a život.
V istom zmysle, ktorý sa ale líši od protestantského zbožštenia Biblie, pripúšťame, že Boh k nám hovorí v Biblii priamejšie než v ústnej tradícii. Ústna tradícia, vždy verná odporúčaniam, ktoré dal svätý Pavol Timotejovi, sa vždy utieka k biblickým prameňom, pre poučenie a vyťaženie božskej náuky, prináša vždy aktuálne a večne živé vyjadrenie tejto doktríny. Napriek nevyhnutnej nedostatočnosti ľudských pojmov vyjadriť božské skutočnosti sa v rukách magistéria Písmo stáva mocnou zbraňou proti omylu a heréze.
Keď dôjde ku kontroverzii, treba sa najskôr obrátiť na Bibliu. Keď sa v nej nájdu rozhodujúce pasáže, majstri teológie ich obratne použijú, aby demonštrovali pravdu. Ak sa však nenájdu texty vyznačujúce sa potrebnou jednoznačnosťou a jasnosťou, neznamená to, že Písmo už nie je nápomocné. Živé magistérium, vedené jasným zmyslom pre živú a jasnú pravdu, ktorý v sebe nesie, bráni s Božou pomocou vieru proti omylom, vysvetľuje, argumentuje a príležitostne ide do viac do detailu a mocou autority autentického vykladača ukončuje spor podľa Božej pravdy.
Čo sa týka biblického výkladu, tak Cirkev je neomylná v tom zmysle, že alebo na základe autentického rozhodnutia pápeža či koncilu, alebo na základe jej aktuálnej interpretácie nejakej pasáže Písma, je treba ten výklad považovať za neomylný tam, kde je ohrozená náboženská alebo morálna pravda, alebo tam, kde priraďovaním významu nejakému textu alebo knihe je ohrozená kredibilita Biblie ako celku, jej morálna hodnota a dogma o jej inšpirácii alebo neomylnosti.
Služba, ktorú Biblia poskytuje živému magistériu, v apologetickej oblasti je mimoriadne dôležitá. Písmo svojou historickou hodnotou, ktorá je v mnohých bodoch nespochybniteľná a nesporná, poskytuje apologétovi nezvratné argumenty pre podporu nadprirodzeného náboženstva. Obsahuje i zázraky, ktorých realita je historikovi vtlačená s rovnakou istotou, ako tie najuznávanejšie dejepisné fakty. To platí možno ešte viac pre argumenty z proroctiev, pretože Písmo, Starý aj Nový zákon, obsahujú proroctvá, ktorých naplnenie vidíme buď v Kristovi a jeho apoštoloch, alebo v neskoršom vývoji kresťanského náboženstva. Preto je pochopiteľné, že od čias sv. Pavla Cirkev naliehavo odporúčala svojim služobníkom štúdium Svätého písma, že so žiarlivou autoritou sledovala jeho integrálne odovzdávanie, jeho presný preklad a verný výklad Ak sa občas zdalo, že obmedzovala používanie alebo šírenie Písma, bolo to pochopiteľne z lásky a mimoriadnej úcty k Biblii - aby sa Sväté písmo, na rozdiel od svetských kníh, nestalo predmetom senzáciechtivej zvedavosti, nekonečných škriepok a zneužívania každého druhu. Cirkev sa v minulosti ukázala ako najlepšia ochrana zdravého rozumu proti excesom bezuzdnej všetečnosti a sofistiky a dnes sa ukazuje ako najlepší obranca Biblie proti bezuzdnému fundamentalizmu a bezmedznej kritike.
III. Organizácia a výkon živého magistéria; jeho úloha pri obrane a odovzdávaní zjavenej pravdy; limity a spôsoby pôsobenia
Bližšie štúdium živého magistéria nám umožní lepšie porozumieť nádhernému, Bohom stvorenému organizmu, ktorý sa postupne rozvíjal, aby mohol uchovávať, odovzdávať a približovať všetkým zjavenú pravdu, vždy tú istú. Magistérium je učiteľskou autoritou; nielenže predkladá pravdu, ale má právo ju aj vymáhať, pretože jeho moc je tá moc, ktorú dal Boh Kristovi a Kristus Cirkvi. Táto autorita sa nazýva učiaca cirkev. Učiaca cirkev sa v podstate skladá z biskupského zboru, ktorý dnes pokračuje v práci a poslaní Apoštolského kolégia. Bolo to forme kolégia, v ktorom Kristus zoskupil svojich apoštolov a ako kolégium dnes vyučuje aj episkopát. Doktrinálna neomylnosť bola daná biskupskému zboru a hlave tohto zboru, avšak medzi apoštolmi a biskupmi je rozdiel - každý apoštol bol osobne neomylný (na základe svojho mimoriadneho poslania a plnosti Ducha Svätého prijatého na Letnice), zatiaľ čo v prípade biskupov je neomylný len celý zbor, ale jednotliví biskupi nie je.
Na čele biskupského zboru stojí najvyššia autorita rímskeho veľkňaza, nástupcu sv. Petra v jeho primáte a na jeho stolci. Ako najvyššia autorita v učiteľskom zbore, ktorý je neomylný, on sám je neomylný. Biskupský orgán je tiež neomylný, ale len v spojení so svojou hlavou, od ktorej sa nesmie oddeliť, pretože by to znamenalo odlúčenie od základu, na ktorom je postavená Cirkev. Pápež svoju autoritu môže vykonávať bez súčinnosti biskupov a to i neomylných rozhodnutiach, ktoré sú biskupi aj veriaci povinní prijímať s rovnakou podriadenosťou.
Biskupi svoju autoritu môžu vykonávať dvoma spôsobmi; každý biskup vyučuje stádo, ktoré mu bolo zverené a biskupi sa tiež stretávajú na koncile, aby spoločne zostavili a schválili doktrinálne alebo disciplinárne nariadenia. Keď sa takto zídu všetci biskupi katolíckeho sveta (túto totalitu treba chápať morálne; stačí, aby bola zastúpená celá Cirkev), koncil sa nazýva ekumenický. Doktrinálne dekréty ekumenického koncilu, keď ich schváli pápež, sú neomylné, rovnako ako pápežove definície ex cathedra. Hoci biskupi jednotlivo nie sú neomylní, ich učenie participuje na neomylnosti Cirkvi podľa toho, v akej zhode a jednote s biskupským zborom, učia, teda v akej miere neučia svoje osobné názory ale náuku cirkvi.
Teologické vyučovanie vo všetkých svojich formách (v seminároch, na univerzitách atď.) poskytuje ako celok hodnotnú pomoc učiteľskej autorite a všetkým, ktorí pod jej vedením vyučujú. Štúdiom teológie samotní majstri nadobudli vedomosti, ktoré im zvyčajne pomáhajú rozoznať pravdu od nepravdy v doktrinálnych záležitostiach a aby odtiaľ čerpali, čo majú sami dávať iným. Teológovia ako takí netvoria súčasť učiacej cirkvi, ale ako profesionálni vykladači zjavenej pravdy ju vedecky študujú, zbierajú a systematizujú, osvetľujú ju vo svetle filozofie, histórie atď. sú konzultantmi učiteľského orgánu a poskytujú potrebné informácie a údaje; takto pripravujú úradné dokumenty, ktoré učiteľský orgán kompletne vypracúva a autoritatívne zverejňuje. Na druhej strane sú ich vedecké práce užitočné na poučenie tých, ktorí by mali šíriť a popularizovať náuku, uvádzať ju do obehu.
Toto šírenie tej istej pravdy po celom svete a jednota tej istej viery medzi najrozmanitejšími národmi je zázrakom, ktorý sám o sebe núti uznať, že Boh je so svojou Cirkvou. Vonkajšou a viditeľnou príčinou šírenia a jednoty pravdy je skvelá organizácia živého magistéria. Toto magistérium nebolo zriadené na to, aby prijímalo ši vytváralo nové pravdy, ale aby strážilo, odovzdávalo, šírilo a uchovávalo zjavenú pravdu pred každou prímesou omylu. Okrem toho by sa učiteľský úrad nemal považovať za vonkajší voči spoločenstvu veriacich. Tí, čo učia, nemôžu a nemajú učiť iné, iba čo sa sami naučili, tí, čo majú učiteľský úrad, boli vybraní spomedzi veriacich a predovšetkým sú povinní veriť tomu, čo predkladajú k viere iným. Okrem toho obyčajne veriacim predkladajú len tie pravdy, ktoré už viac-menej explicitne vyznali.
Niekedy majstri teológie zistia, že tá alebo onaká doktrína, možno v minulosti otázna, predsa len patrí k pokladu tradície. Nejeden z veriacich si možno neuvedomuje osobnú vieru v túto doktrínu, ale ak je v myšlienkovej jednote s Cirkvou, implicitne verí tomu, čo možno explicitne nepovažuje za predmet svojej viery. Bolo to tak s dogmou o Nepoškvrnenom počatí ešte predtým, ako bola vložená do explicitnej viery Cirkvi.
Medzi učiacou Cirkvou a veriacimi je teda dôverné spojenie mysle a srdca. Učiteľský orgán nestráca nič zo svojich práv; tieto sú obmedzené iba zhora samotnými podmienkami poslania, ktoré dostal. Uplatňovanie tejto autority je však oveľa istejšie a ľahšie, ak veriaci vo všeobecnosti, takpovediac, potvrdzujú rozhodnutia tejto autority: dogmatická definícia sotva dokáže viac ako schváliť vieru už existujúcu v kresťanskom spoločenstve. Aby sme lepšie pochopili, prijali a zachovali zjavenú pravdu proti útokom alebo omylom, učitelia a profesori teológie sa prirodzene odvolávajú na všetky zdroje, ktoré ponúka ľudská veda. Spomedzi týchto vied má filozofia, história, jazyky, filológia vo všetkých svojich formách nevyhnutne dôležité miesto v arzenáli učiteľského úradu. Najmä s ohľadom na teologickú systematizáciu nastupuje nutne filozofia, aby pomohla teológii lepšie pochopiť zjavenú pravdu, lepšie syntetizovať tradované pravdy a lepšie vysvetliť dogmatickú myšlienku. V stredoveku sa utvorila plodná aliancia medzi scholastickou filozofiou a teológiou. Môže sa stať, že filozofia a iné humanitné vedy sú v rozpore s teológiou, vedou o zjavenej pravde. Konflikt nie je nikdy neriešiteľný, pretože pravda nemôže byť nikdy proti pravde, ľudská filozofická pravda a ľudské poznanie nemôžu odporovať nadprirodzenej pravde teológie. Faktom však zostáva, že vedecké hypotézy sa niekedy zdajú byť v protiklade so zjavenou pravdou. V tomto prípade má učiaca cirkev právo v záujme zachovania tradičnej pravdy odsúdiť tvrdenia, názory a hypotézy, ktoré síce nie sú priamym popieraním pravdy, no predsa ju ohrozujú alebo skôr vystavujú niektoré duše jej strate. Magistérium musí byť v týchto odsúdeniach obozretné, ale jeho právo zasahovať je nesporné pre každého, kto pripúšťa Božské ustanovenie magistéria.
IV. Identita zjavenej pravdy v rôznych vieroučných formulách, systematizácia a dogmatický rozvoj
Bude zverejnené na pokračovanie...
