Verní katolíci z dobrého dôvodu odmietli Františkove motu proprio Traditionis Custodes ako nespravodlivý a podlý útok na tridentskú omšu a na katolíkov, ktorí ju milujú. Neexistuje žiadny legitímny spôsob, ako interpretovať motu proprio zo 16. júla 2021 v priaznivom svetle, a tí, ktorí sa o to pokúšajú, sa vo všeobecnosti správajú ako nepriatelia Katolíckej cirkvi. Napriek tomu vieme, že Boh môže i zo zla urobiť dobro a preto dopustil Tradtionis Custodes aby z neho vzišlo dobro tým, ktorí Ho milujú a snažia sa byť svätými (Rimanom 8, 28).

Aby sme odhalili a docenili skryté požehnania Traditionis Custodes, musíme ho vidieť v kontexte celkového boja o omšu a vieru, ktorý zúri od Druhého vatikánskeho koncilu. National Catholic Register priniesol vyjadrenie arcibiskupa Arthura Roche zo 14. novembra 2021. Arcibiskup hovorí o motu proprio a odhaľuje niečo z motivácie, ktorá za ním stojí:

„Ecclesia Dei pápeža Jána Pavla II. a Summorum Pontificum Benedikta XVI. „boli vydané, aby povzbudili lefebvristov predovšetkým k návratu k jednote s Cirkvou,“ povedal arcibiskup Roche, a FSSPX označil menom jej zakladateľa, arcibiskupa Marcela Lefebvra. „Je zrejmé, že Traditionis custodes hovorí: Dobre, tento experiment nebol úplne úspešný. A tak sa vráťme k tomu, čo od Cirkvi požadoval [Druhý vatikánsky koncil]“, povedal prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí.

Ak, ako hovorí Roche, Ecclesia Dei Afflicta a Summorum Pontificum mali za cieľ „povzbudiť lefebvristov... vrátiť sa k jednote s Cirkvou,“ tak mohli byť cukrom, kým Františkovo motu proprio je určite bičom. V každom prípade, vyhlásenie arcibiskupa Roche odhaľuje základný kontext Traditionis Custodes z rímskeho uhla pohľadu.

Perspektívu arcibiskupa Rochea môžeme doplniť stanoviskom bývalého generálneho predstaveného FSSPX biskupa Bernarda Fellaya z roku 2007 K Summorum Pontificum Benedikta XVI.

„V pápežovi Benediktovi XVI. je jasná túžba potvrdiť kontinuitu medzi Druhým vatikánskym koncilom a omšou, ktorá z neho vzišla a dvojtisícročnou tradíciou. Toto popretie zlomu, ktorý vyvolal posledný koncilo – ktoré prezentoval [Benedikt] už vo svojom prejave ku kúrii 22. decembra 2005 – ukazuje, že to, čo je v stávke v rozhovoroch medzi Rímom a Kňazským spoločenstvom sv. Pia X., je v podstate doktrinálne. Z tohto dôvodu nepopierateľný krok vpred, ktorý dosiahlo motu proprio v liturgickej oblasti, musia nasledovať – po stiahnutí dekrétu o exkomunikácii – teologické diskusie.“

V diskusiách medzi FSSPX a Rímom o tridentskej omši boli vždy prítomné aj otázka liturgická, aj otázka doktrinálna. Jasne to môžeme vidieť na stretnutí arcibiskupa Lefebvra a novozvoleného pápeža Jána Pavla II. v roku 1978, ako ho opísal biskup Tissier de Mallerais:

„18. novembra z iniciatívy kardinála Siriho prijal nový pápež arcibiskupa, ktorý povedal, že je pripravený „prijať koncil vo svetle tradície“, výraz, ktorý použil sám pápež Ján Pavol 6. novembra: Koncil treba chápať vo svetle celej svätej Tradície a na základe stáleho učiteľského úradu svätej Cirkvi.“ Pápež povedal, že je šťastný a problém slávenia starej omše vidí len ako disciplinárnu otázku. Potom kardinál Franjo Šeper, ktorého si pápež zavolal, zvolal: ‚Pozor, Svätý Otče, z tejto omše urobia vlajku!‘“

A kým bol Ján Pavol II vtedy naklonený povoliť tridentskú omšu na základe toho, že to bola disciplinárna otázka, kardinál Šeper varoval, že zachovanie tridentskej omše u FSSPX bude zástavou, ktorá privedie ostatných, aby sa pripojili k hnutiu za zachovanie celej katolíckej tradície.


I. Ako sa teda vedie boj o Tradíciu?

Arcibiskup Lefebvre veril a učil to, čo Cirkev vždy verila a učila. Na jeho hrobe sú výstižné slová apoštola sv. Pavla: „Tradidi quod et accepi“ (Odovzdal som to, čo som prijal) (1. Korinťanom 15:3). Pápeži z obdobia pred II. vatikánskym koncilom varovali pred tými, ktorí sa pokúšali zaviesť liberálne a modernistické omyly do cirkevného učenia a arcibiskup tieto varovania poslúchol. Ako všetci seriózni katolíci, arcibiskup Lefebvre chápal absolútnu nevyhnutnosť varovania svätého Pavla Galaťanom:

„Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty! Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Galaťanom 1, 8)

Na druhej strane frontu Ján Pavol II. veril v „živý charakter tradície“, ktorý umožňoval dramatické úpravy viery. Okrem neustále sa zhoršujúcich sexuálnych škandálov bol takmer každý aspekt krízy, ktorú teraz v Cirkvi pozorujme, prítomný už v roku 1988 - teda v roku keď sa arcibiskup Lefebvre rozhodol vysvätiť štyroch biskupov. V článku z 21. marca 2011 k blahorečeniu pápeža Jána Pavla II. možno nájsť príklady niekoľkých problémov pontifikátu Jána Pavla II., ktoré už vtedy boli také zlé, ako sú teraz za Františka. Najzásadnejší rozdiel je ale v tom, že zatiaľ čo Ján Pavol II. prispieval k šíreniu falošného náboženstva rúškom údajnej zbožnosti – dokázal napríklad, že bozkávanie Koránu vyzeralo zbožne – František má teraz za úlohu prezentovať falošné náboženstvo svetu, ako groteskné majstrovské dielo Satana a jeho globalistických prisluhovačov.

Ak by arcibiskup Lefebvre zomrel, alebo sa rozhodol vzdať sa boja ešte pred vysvätením biskupov, Rím by s radosťou skonfiškoval jeho „vlajku tradície“ a len málokto (alebo nikto) z nás by mal to veľké požehnanie zúčastniť sa tridentskej omše dňa pravidelne. Arcibiskup by sa vyhol exkomunikácii, ale prišli by sme o omšu, ktorú milujeme. Katolíci môžu mať pochybnosti o mnohých krokoch arcibiskupa i FSSPX, ale tradičnú omšu máme len preto, pretože on bol ochotný sa nesmierne obetovať - za omšu aj za integritu viery.

Napriek tomu nám vo všeobecnosti záleží viac na prístupe k tridentskej omši ako na našej schopnosti slobodne bojovať proti bludom, ktoré arcibiskup Lefebvre tak dobre videl. Okrem Satana sa však nepriatelia Cirkvi zaujímajú o omšu pravdepodobne len do tej miery, do akej predstavuje vlajku pravého katolicizmu, ktorý je prekážkou ich protikatolíckym a globalistickým programom. Mnohí z týchto nepriateľov si na základe skúseností uvedomili, že tridentská omša nakoniec vedie duše k tomu, aby sa postavili proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ale už po niekoľko desaťročí sú ochotní vymeniť prístup k omši za ústupky alebo mlčanie. Pre nich je to jednoduchá súvaha nákladov a výnosov a až do Traditionis Custodes bolo pre nich povolenie tridentskej omše jasným benefitom.

A preto, keby nebolo zvrátenej túžby Ríma roztrhať zástavu tradičného katolicizmu, ktorú drží FSSPX, neexistovala by žiadna Ecclesia Dei Afflicta ani Summorum Pontificum, ktoré umožnili väčší prístup k tridentským omšiam mimo FSSPX. V tomto zmysle pociťujeme veľkú stratu, ktorú spôsobilo Tradionis Custodes len preto, že vytrvalosť FSSPX v nesení vlajky predkoncilnej doktríny podnietila Rím, aby udelil katolíkom mimo FSSPX väčší prístup k tridentskej omši. Ak by FSSPX z tejto bitky vycúvalo, rímski nepriatelia tradície by stratili motiváciu mávať návnadou tridentskej omše, ktorá má odlákať duše od FSSPX. Môžeme (a mali by sme) kričať zo striech, že tridentská omša nebola nikdy zrušená, ale realita je taká, že v Ríme si spočítali náklady a výnosy a František a jeho spolupracovníci už nevidia benefit v trpení tridentskej omše. Naša úloha a zodpovednosť je prijať Božiu milosť a vidieť to tak, ako to je, a reagovať so svätosťou a horlivosťou, ktorá rozbije ich diabolské kalkulácie.

To nás privádza ku skrytým požehnaniam Traditionis Custodes.

Mnohí komentátori si všimli, že Traditionis Custodes opúšťa predstavu, že medzi Druhým vatikánskym koncilom a tradičnou katolíckou vierou existovala niekedy kontinuita. Táto jasnosť je sama osebe veľkým požehnaním, no môžeme vidieť aj iné. Ako hovorí o. Davide Pagliarani, generálny predstavený SSPX, vo svojej reakcii z 23. júla 2021 na Traditionis Custodes, Boh to dovolil pre naše dobro: „Keďže to všetko dovolil Všemohúci Boh, je to určite pre väčšie dobro.“

Toto požehnanie môžeme vidieť najmenej piatimi spôsobmi: väčšie docenenie tridentskej omše; príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou; oveľa väčšia istota, ako mal arcibiskup Lefebvre v roku 1988, že robíme správne; zdôraznenie toho, čoho sa nepriatelia najviac obávajú; a spojenie so zjaveniami z Fatimy a Akity.


II. Väčšie docenenie tridentskej omše

O. Pagliarani napísal o spôsobe, akým nám táto skúška umožňuje lepšie oceniť hodnotu omše:

„V prvom rade pre nás samých, ktorí máme to nezaslúžené šťastie poznať tridentskú omšu a ktorí z nej môžeme brať úžitok! Vlastníme poklad s hodnotou, ktorú si nie vždy dostatočne vážime, a ktorú možno uchovávame až príliš len z obyčajného zvyku. Keď je niečo vzácne ohrozené alebo sa tým  opovrhuje, vždy začneme lepšie vnímať jeho skutočnú hodnotu. Nech tento ‚šok‘, vyvolaný tvrdosťou oficiálnych textov zo 16. júla, slúži na obnovenie, prehĺbenie a znovuobjavenie nášho puta k tridentskej omši! Táto omša – naša omša – musí byť pre nás skutočne ako drahocenná perla v evanjeliu, pre ktorú sme pripravení zriecť sa všetkého, pre ktorú sme pripravení všetko predať. Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!

Týka sa to nielen tých, ktorým Traditionis Custodes (zatiaľ) neprerušilo radosť z tejto omše, ale aj tých, ktorí si teraz musia uvedomiť, že ju môžu kedykoľvek stratiť. Ak tridentskú omšu vnímame ako „perlu veľkej ceny“, vieme sa lepšie rozhodnúť, koľko sme ochotní obetovať, aby sme ju mohli navštevovať častejšie. „Kto nie je pripravený preliať svoju krv za túto omšu, nie je hoden sláviť ju! Kto nie je pripravený vzdať sa všetkého, aby ju ochránil, nie je hoden zúčastniť sa na nej!


III. Príležitosť zvoliť si katolícku vieru s väčšou vernosťou

O. Pagliarani tiež opísal, ako nás Traditionis Custodes núti prijať katolícku vieru ešte úplnejšie:

„Náš požehnaný Pán má určite na mysli nejaký iný cieľ, keď dovolil tento nový útok na tridentskú omšu. Nikto nemôže pochybovať o tom, že v posledných rokoch mnohí kňazi a veriaci objavili túto omšu a že vďaka nej sa im odkryl nový duchovný a morálny horizont, otvorili sa dvere k posväteniu ich duší. Najnovšie opatrenia prijaté proti omši prinútia tieto duše vyvodiť všetky dôsledky z toho, čo spoznali: teraz si musia vybrať – so všetkými prvkami rozlišovania, ktoré majú k dispozícii – to, čo je potrebné pre každé dobre formované katolícke svedomie. Mnohé duše sa ocitnú pred dôležitou voľbou, ktorá ovplyvní ich vieru, pretože – a povedzme to ešte raz – svätá omša je najvyšším vyjadrením doktrinálneho a morálneho univerza. Ide teda o to zvoliť si katolícku vieru v jej celistvosti a prostredníctvom nej, zvoliť si nášho Pána Ježiša Krista s jeho krížom, jeho obetou a jeho univerzálnym kraľovaním. Ide o to, vybrať si Jeho drahocennú Krv, napodobniť Ukrižovaného a nasledovať Ho až do konca s úplnou, prísnou a koherentnou vernosťou.“

Veľa kritikov Traditionis Custodes sa sústredilo na myšlienku, že väčšina z „obetí“ tohoto motu propria nikdy nespochybňovala Druhý vatikánsky koncil. Stále viac sa však ukazuje, že za veľkú krízu v Cirkvi a vo svete môže samotný Druhý vatikánsky koncil. Františkovo motu proprio by malo podnietiť katolíkov, aby čelili skutočnosti, že to sú práve niektoré kľúčové dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sú bez ťažkostí používané na podporu protikatolíckych iniciatív, ktoré pustošia Cirkev už šesťdesiat rokov. Ján Pavol II. postavil svojou Ecclesia Dei Afflicta tradičných katolíkov proti sebe; využime príležitosť, ktorú nám ponúka Františkovo Traditionis Custodes, a spojme sa v rozhodnej obrane omše a nefalšovanej katolíckej viery proti skutočným nepriateľom Kristovho mystického tela.


IV. Máme väčšiu istotu ako v roku 1988

Keď arcibiskup Lefebvre v roku 1988 urobil svoje zásadné rozhodnutie, uvedomoval si obrovskú zodpovednosť, ktorú mal za svoju vlastnú spásu a za dobro Cirkvi. Hoci arcibiskup urobil svoje rozhodnutie s veľkým pokojom a kľudom, vediac, že „plní Božiu vôľu“, ako to opísal biskup Tissier de Mallerais v Životopise Marcela Lefebvra, vieme, že tomu rozhodnutiu predchádzalo veľké súženie.

Z našej strany je rozhodnutie oveľa jednoduchšie – chceme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali úplne katolíkmi, alebo nie? Chceme robiť kompromisy, keď je tak jasné, že František a jeho protikatolícki spolupracovníci potrebujú, aby sme podporili Ducha Druhého vatikánskeho koncilu a mlčali o jeho omyloch? Skôr sa zdá, že nebudeme mať žiadne ospravedlnenie, ak sa nedokážeme držať pravdy a nezaútočíme na blud, nech to stojí čokoľvek. Ak v tejto chvíli urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zostali katolíkmi – ak prijmeme tridentskú omšu a pravú katolícku vieru – môžeme sa nakoniec ocitnúť v „exkomunikácii“ od Františka a jeho spolupracovníkov. Ale oni už v mnohých ohľadoch exkomunikovali aj Nášho Pána a Jeho Pravdu, takže by sme nemali byť pohoršení, ak je toto aj našou odmenou za vernosť tajomnému Kristovmu telu.


V. Zdôrazňenie toho, čoho sa nepriateľ skutočne bojí

Z tohto útoku na pravý katolicizmus sa môžeme tiež poučiť. Ak František a jeho spolupracovníci považujú za potrebné brániť Druhý vatikánsky koncil a odohnať tých, ktorí milujú tridentskú omšu, je to určite preto, že si uvedomujú, že ich úspech závisí od šírenia bludov, ktoré sú tak očividné v Duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Tým, že Boh dovolil toto zlo, nám dovolil vidieť zbrane, ktoré musíme použiť, keď sa tento boj zostruje.


VI. Spojenie s Fatimou a Akitou

V texte Christophera Ferraru nachádzame detail, ktorý nám poskytuje ešte pádnejší dôvod vnímať budíček Traditionis Custodes ako nevyčísliteľné požehnanie:

„V [knihe Tajomstvo stále skryté] dokazujem, že bývalý kardinál Ratzinger, ktorý sa o zjaveniach z Akity osobne v Ríme rozprával s biskupom Itom, povedal Howardovi Deeovi, bývalému filipínskemu veľvyslancovi vo Vatikáne, že Fatimské posolstvo a Posolstvo Akity je ‚v podstate to isté‘. V takom prípade by sa dalo očakávať, že vo fatimskom posolstve nájdeme niečo ‚v podstate rovnaké‘ ako v posolstve z Akity z 13. októbra 1973. Stalo sa to na výročie fatimského slnečného zázraku.“

Ak je to pravda, pozrime sa čo hovorí posolstvo z Akity, aby sme lepšie pochopili časť tretieho fatimského tajomstva, ktoré zostáva skryté. Tu je posolstvo Akity:

„Ako som vám povedala, ak ľudia nebudú činiť pokánie a nepolepšia sa, Otec uvalí na celé ľudstvo hrozný trest. Bude to trest väčší ako potopa, aký človek nikdy predtým nevidel. Oheň bude padať z neba a vyhladí veľkú časť ľudstva, dobrých aj zlých, pričom neušetrí ani kňazov, ani veriacich. Tí, čo prežili, sa ocitnú v tak bezútešnešnom stave, že budú závidieť mŕtvym. Jediná zbraň, ktorá vám zostane, bude ruženec a znamenie, ktoré zanechal môj Syn. Každý deň odriekajte modlitby ruženca. S ružencom sa modlite za pápeža, biskupov a kňazov. Dielo diabla prenikne aj do Cirkvi takým spôsobom, že uvidíte kardinálov proti kardinálom, biskupov proti iným biskupom. Kňazi, ktorí ma uctievajú, budú opovrhovaní a povstanú proti nim ich spolubratia... kostoly a oltáre budú vyplienené, Cirkev bude plná tých, ktorí prijímajú kompromisy a démon bude tlačiť na mnohých kňazov a zasvätené duše, aby opustili službu Pánovi. Démon bude obzvlášť nezmieriteľný voči dušiam zasväteným Bohu. Myšlienka na stratu toľkých duší je príčinou môjho smútku. Ak bude počet a závažnosť hriechov narastať, už nebudú viac odpustené.“

Aký kompromis by mohol byť jasnejší ako ten, ktorý nám František predkladá v Traditionis Custodes? Buď nasledujeme náboženstvo, ktoré verili a praktizovali svätí, alebo falošné náboženstvo, ktoré nám dalo Pachamamu a je definované predovšetkým svojou opozíciou voči skutočnému katolicizmu. A ak poslúchneme Františkove nespravodlivé požiadavky, opustíme tridentskú omšu a budeme mlčať o bludoch, ktoré sužujú mystické telo Kristovo, neopúšťame „Pánovu službu?“ Držme sa radšej tridentskej omše, postavme sa so zvýšenou silou proti Duchu Druhého vatikánskeho koncilu, modlime sa zbožne ruženec a modlime sa za obrátenie tých, ktorí nás prenasledujú.

My poznáme cestu, nech nám Panna Mária z Fatimy vyprosí milosť zostať v kurze. Panna Mária, Kráľovná neba, oroduj za nás!

Súvisiace články:

Pokus o zrušenie tradície je odsúdený na neúspech
Pokus o zrušenie tradície je odsúdený na neúspech 24. 12. 2021
Koncelebrácia „spoza rohu“: Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť
Koncelebrácia „spoza rohu“: Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť 25. 03. 2022
Znepokojujúci pohľad Cirkvi na laikov: sú bez legitímnych ašpirácií?
Znepokojujúci pohľad Cirkvi na laikov: sú bez legitímnych ašpirácií? 04. 03. 2022
Zlý edikt pápeža Františka: Prečo je posadnutý vyhladením malej skupiny tradicionalistov?
Zlý edikt pápeža Františka: Prečo je posadnutý vyhladením malej skupiny tradicionalistov? 21. 12. 2021
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von...
Traditionis Custodes: „My vás pochováme!“ – „No určite!“ Džin je z fľaše von... 15. 01. 2022
Manželka a matka je slnkom a radosťou rodiny - Pius XII. o mieste žien v rodine
Manželka a matka je slnkom a radosťou rodiny - Pius XII. o mieste žien v rodine 04. 12. 2022
Giovanni Battista Pescetti, katolícky skladateľ v tieni J. S. Bacha a G. F. Händela
Giovanni Battista Pescetti, katolícky skladateľ v tieni J. S. Bacha a G. F. Händela 27. 11. 2022
Aký je osud potratených detí
Aký je osud potratených detí 24. 04. 2023
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Štúdia realizovateľnosti
Štúdia realizovateľnosti 13. 07. 2023