Uvažujme o dvoch skupinách katolíkov:
A: to nech sú rozvedení katolíci, ktorí neposlúchli učenie Cirkvi a utvorili „nový zväzok“, v ktorom sú sexuálne aktívni, čím sa dopúšťajú cudzoložstva.
B: to nech sú tradicionalistickí katolíci pripútaní k mimoriadnej forme omše (t. j. „tridentskej omši“), z ktorých niektorí (ale vonkoncom nie všetci) majú nesprávne teologické názory ohľadom Druhého vatikánskeho koncilu a v súvisiacich záležitostiach.
V Amoris Laetitia pápež František radikálne zmenil cirkevnú liturgickú prax, aby vyhovel prvej skupine. V Traditionis Custodes radikálne zmenil liturgickú prax Cirkvi, aby potrestal druhú skupinu.
Román Nathaniela Hawthorna Šarlátové písmeno skvele zobrazuje nemilosrdnú spoločnosť, v ktorej sú cudzoložníci nútení nosiť na oblečení šarlátové A - adulterer - cudzoložník. Pápež František by s takouto krutosťou určite nesúhlasil, a to oprávnene. Avšak kruté zaobchádzanie s komunitou tých, ktorí sú pripútaní k starej forme omše je presne to isté, ako keby prilepil na tú skupinu ľudí šarlátové písmeno T - „tradicionalisti“. Na túto skupinu sa pápežove často opakované výzvy k milosrdenstvu a sprevádzaniu zrejme nevzťahujú.
I. Prevádzanie cudzoložníkov?
Zamyslime sa nad tým, aký radikálny je každý z týchto pápežských krokov. Cirkev dôsledne učí, že platné sviatostné manželstvo sa končí smrťou jedného z manželov, a odsúdila ako ťažko hriešny každý sexuálny vzťah s iným ako manželským partnerom. Preto tí, ktorí žijú takomto platnom manželstve a neskôr sa rozvedú a potom si vytvoria sexuálny vzťah s niekým iným, sú vinní z ťažkého hriechu a nemôžu byť pri spovedi rozhrešení bez pevného predsavzatia nepokračovať v novom sexuálnom vzťahu. Toto je založené na Kristovom učení o manželstve a rozvode v pasážach z Matúša 19:3-12 a Marka 10:2-12.
Závažnosť tohto učenia nemožno preceniť. Kristus uznáva, že „Mojžiš dovolil“ rozvod. Potom však vyhlási: „Ale ja vám hovorím“, že rozvod je zakázaný. No, Mojžišov zákon bol daný Mojžišovi samotným Bohom. Kto má teda právomoc to zrušiť? Kto by mal tú drzosť vyhlásiť: „Mojžiš dovolil“ to a to, ale „ja hovorím“ inak? Iba sám Boh. Kristovo učenie proti rozvodu preto nie je ničím menším ako znakom jeho samotnej božskosti. Stavať sa do opozície voči tomuto učeniu by teda implicitne znamenalo buď popierať Kristovo božstvo, alebo, rúhačsky, povyšovať svoju autoritu nad tú Kristovu. Znamenalo by to povedať: „Kristus povedal to a to, ale ja hovorím inak. Absolútne nikto iný ako samotný Boh, dokonca ani pápež (ktorého mandátom je vždy chrániť Kristovo učenie), na to nemá právo.
Ak znie predmetné učenie „tvrdo“, obviňujte Krista. Jeho vlastní učeníci si to mysleli a zašli až tak ďaleko, že sa domnievali, že ak sa veci majú takto, je lepšie sa neoženiť (Matúš 19:10).
Žiadnemu katolíkovi v stave smrteľného hriechu nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu, kým nie je právoplatne rozhrešený pri spovedi. A žiadny katolík nemôže byť platne rozhrešený, keď pozná učenie Cirkvi o manželstve a rozvode, porušuje toto učenie tým, že má sexuálny vzťah s niekým iným ako so svojím manželským partnerom a odmieta tento sexuálny vzťah ukončiť. Preto žiadnemu katolíkovi, ktorý odmietne ukončiť takýto vzťah, nie je dovolené pristupovať k svätému prijímaniu.
Toto učenie je mimoriadne vážne, má svoj základ v Písme, konkrétne v slovách sv. Pavla v 1. Korinťanom 11:27-29. Podľa učenia svätého Pavla pristúpiť k svätému prijímaniu a zároveň odmietať ukončiť takýto sexuálny vzťah nie nič iné, ako znesvätenie samotného Kristovo tela a krvi - je to odsúdenie seba samotného.
Tieto doktríny sú také jasné, konzistentné a autoritatívne, ako by moho byť akékoľvek katolícke učenie. Sú také staré ako samotná Cirkev, sú ňou prezentované ako neomylné a absolútne záväzné a boli jednoznačne znovu a znovu opakovane zdôrazňované. To je, samozrejme, dôvod, prečo je Amoris Laetitia taká kontroverzná. Zdá sa totiž, že pripúšťa, že aspoň za určitých okolností, tí, ktorí odmietajú prestať s cudzoložnými sexuálnymi aktivitami, môžu pristúpiť k svätému prijímaniu. Je isté, že pápež František výslovne neodmietol žiadne z vyššie zhrnutých učení. Ale tiež notoricky odmieta žiadosti niekoľkých svojich vlastných kardinálov (v slávných „dubiach“), aby výslovne potvrdil tradičné učenie a tým definitívne upokojil akékoľvek obavy o možný nesúlad Amoris laetitia s tradičnou katolíckou náukou.
To, že si sám Svätý Otec uvedomuje, aká vážna je táto otázka, a dokonca ho preto trápilo svedomie, je zrejmé z rozhovoru, ktorý opísal jeden z jeho obhajcov, kardinál Christoph Schönborn. Časopis Crux (nie práve tradicionalistický zdroj) informuje:
Schönborn prezradil, že keď sa krátko po prezentácii Amoris laetitia stretol s pápežom, František mu poďakoval a spýtal sa ho, či je ten dokument pravoverný.
„Povedal som: ‚Svätý Otče, je to úplne pravoverné‘,“ informoval Schönborn, ako odpovedal pápežovi a dodal, že o niekoľko dní neskôr dostal od Františka malý odkaz, v ktorom bolo napísané: „Ďakujem za toto slovo. To mi dalo útechu."
Koniec citátu. Všimnite si, že samotný pápež mal prinajmenšom nejaké pochybnosti o pravovernosti dokumentu – dosť veľké na to, že ho „utešilo“, keď ho o tom ubezpečili – dokonca aj vtedy, keď už bol dokončený a zverejnený!
Nejde mi o to, aby som tu opakoval všetky detaily kontroverzie o Amoris laetita. Ide o to, aby sme si jednoducho všimli, do akej miery bol pápež ochotný zájsť, aby sa pokúsil vyhovieť slabosti tých, ktorí tvrdohlavo odmietajú poslúchať učenie Krista a sv. Pavla. Aj keď si myslíte, že samotná Amoris laetita neprekračuje hranice ortodoxie, pokiaľ ide o toto učenie, nemožno poprieť, že ten dokument je mimoriadne jemný a ústretový k tým, ktorí tie hranice prekračujú.
II. Hanobenie tradicionalistov
Kontrast, ktorý vidno ak to porovnáme s prístupom Taditionis Custodes k tradicionalistickými katolíkom, už nemôže byť väčší. Všimnite si najprv, že v sprievodnom liste, v ktorom vysvetľuje svoje rozhodnutie, pápež František tvrdí, že pripútanosť k starej forme omše „je často charakterizovaná odmietnutím... samotného II. vatikánskeho koncilu, pričom s nepodloženými a neudržateľnými tvrdeniami sa dokazujúe, že (koncil) zradil Tradíciu a „pravú Cirkev“.
Prvá vec, ktorú treba povedať, je, že aj keď je pravda, že niektorí ľudia pripútaní k starej forme majú tento postoj, v žiadnom prípade to neplatí o všetkých. Naopak, ako v tom istom dokumente poznamenáva sám pápež František, jeho predchodca Benedikt XVI. potvrdil, že mnohí, ktorí sú pripútaní k starej forme, „jasne akceptovali záväzný charakter II. vatikánskeho koncilu a sú verní pápežovi a biskupom. “ Prísne obmedzenie starej formy omše zo strany pápeža Františka trestá jedných spolu s druhými.
Po druhé, musíme zvážiť presnú povahu údajnej heterodoxie a/alebo schizmatických tendencií, z ktorých sú niektorí z týchto tradicionalistov obviňovaní. Sú, samozrejme, niektorí extrémni tradicionalisti, ktorí popierajú, že by sme mali desaťročia platného pápeža (sedevakantisti), a iní, ktorých spoločenstvo s pápežom je traumatizované nejakým problémom (FSSPX). Ale práve preto je pre nich Traditionis Custodes irelevantné. Adresátmi Traditionis Custodes sú tradicionalistickí katolíci, ktorí sú v riadnom spoločenstve s pápežom (ako je FSSP a účastníci indultných omší ponúkaných v bežných diecéznych farnostiach).
Z definície vyplýva, že tieto posledné skupiny nie sú nijakým spôsobom v schizme, ba ani v podozrení zo schizmy. A aj keď niet pochýb že o niektorých z tejto malej skupiny v rámci Cirkvi, by sa v istom zmysle dalo povedať, že majú „schizmatickú mentalitu“, to isté predsa platí o nespočetných miliónoch liberálnych katolíkov, ktorí dôsledne odmietajú pápežovu autoritu hovoriť im do toho čomu veria alebo ako konajú – vrátane cudzoložných katolíkov, o ktorých sa pápež tak usilovne stará v Amoris laetitia. Je zrejmé, že pápež nepociťuje žiadnu naliehavú potrebu zaoberať sa schizmatickou mentalitou medzi nespočetnými liberálmi. Prečo je teda naliehavé riešiť schizmatickú mentalitu malého počtu tradicionalistov?
A potom je tu otázka, čo presne znamená „odmietať“ Druhý vatikánsky koncil. Pre tých tradicionalistov, ktorí sú v plnom spoločenstve s pápežom, to zvyčajne znamená, že odmietajú niektoré konkrétne prvky náuky koncilu, ako napríklad jeho učenie o náboženskej slobode. Ja nesúhlasím s tými, ktorí odmietajú toto učenie a myslím si, že učenie Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode sa dá zosúladiť s učením pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom o tejto téme. Ale po prvé, učenie Druhého vatikánskeho koncilu o tejto téme nie je deklarované ako neomylné; a po druhé, ako presne ho interpretovať vo svetle tradičného učenia je predmetom sporu aj medzi teológmi vernými magistériu. Ak teda je pápež mierny a ústretový k tým, ktorí tvrdošijne odporujú starodávnemu a neomylnému učeniu Krista a svätého Pavla o manželstve a svätom prijímaní, ako potom môže byť rozumne taký prísny a trestajúci na tých, ktorí majú problémy s prijatím nie-neomylne deklarovaného učenia starého len niečo vyše päťdesiat rokov?
Čiže priestupok, z ktorého sú obviňovaní tradicionalisti, ktorým je adresované Traditionis Custodes,
(a) nie je priestupkom, z ktorého sú vinní všetci
(b) je očividne menej závažný ako zločin katolíkov, ktorí odmietajú učenie Cirkvi o manželstve, rozvode a svätom prijímaní.
No tým, ktorí toto učenie odmietajú, sa prejavuje milosrdenstvo, kým tradicionalistom, jedným i druhým, sa prejavuje prísnosť.
Ten trest je veľmi tvrdý. Cieľom pápeža je vylúčiť tradičnú formu omše z bežných farských spoločenstiev, obmedziť do budúcna vysviacky kňazov, ktorí majú záujem ju sláviť a poslať do karantény od zvyšku Cirkvi tie spoločenstvá, ktoré ešte majú dovolené používať starú formu omše dovtedy, kým nebudú pripravení prijať novú formu. Ako poznamenáva kardinál Gerhard Müller, „ jeho jasným zámerom je odsúdiť mimoriadnu formu na postupný zánik“. Pápež v podstate tradicionalistickým katolíkom pripútaným k starej forme omše odkazuje, že ako jednotlivci sú podozriví a ako skupina majú nakoniec zmiznúť. Ako píše kardinál Müller:
Bez najmenšej empatie ignoruje náboženské cítenie (často mladých) účastníkov omší podľa [starého] misála... Tu pastier namiesto toho, aby ocenil pach oviec, ich tvrdo mláti svojím korbáčom. Je očividne jednoducho nespravodlivé zakázať slúženie podľa „starého“ obradu len preto, že priťahuje niektorých problematických ľudí: abusus non tollit usum.
To je dosť zlé, už keď sa vezme do úvahy škoda spôsobená samotným tradicionalistom. Ale týmto rozhodnutím trpí celá Cirkev, nielen tradicionalisti. Pápež Benedikt XVI. dal jasne najavo, že zachovanie mimoriadnej formy v žiadnom prípade nie je len záležitosťou uspokojovania potrieb určitej skupiny v rámci Cirkvi. Súviselo to skôr s obnovením spojenia Cirkvi ako celku s jej vlastnou minulosťou v liturgickom kontexte. Preto, hoci aj Benedikt dúfal, že v budúcnosti bude existovať iba jediná forma omše, chcel, aby stará forma neovplyvňovala novú o nič menej, ako nová mala vplyv na úpravu starej. Bolo to súčasťou Benediktovho všeobecného naliehania na „hermeneutiku kontinuity“. Traditionis Custodes nevykazuje žiadnu zmysel pre tento rozmer problému.
Na druhej strane, zatiaľ čo pápež hovorí, že toto rozhodnutie prijal, aby podporil väčšiu jednotu v Cirkvi, je oveľa pravdepodobnejšie, že namiesto toho podporil len väčšiu nejednotu. To je nevyhnutné v každej rodine, v ktorej má otec na svoje deti dvojaký meter. V skutočnosti je to práve tento dvojaký meter, a nie stará forma omše, čo spôsobuje nejednotnu v posledných rokoch. Čo viac prispelo k tomu, že niektorí tradicionalisti spochybňujú ortodoxiu pápeža Františka? To, že každý týždeň počúvajú latinskú omšu? Alebo Amoris Laetitia a pápežovo odmietnutie odpovedať na dubia? Položiť otázku znamená čakať odpoveď. Traditionis Custodes neuhasí oheň, ktorý Amoris laetitia založila. Len do neho prileje benzín.
III. Stále je Svätým Otcom
Niektorí povedia, že pápež sa správa ako otec v podobenstve o márnotratnom synovi (Lukáš 15:11-32). Rozhorčený starší syn v tomto výklade podobenstva predstavuje tradicionalistov, zatiaľ čo márnotratný syn predstavuje katolíkov, ktorí neposlúchajú cirkevné učenie o manželstve a rozvode.
Ale to prirovnanie je smiešne. Po prvé, márnotratný syn v podobenstve robí pokánie a výslovne odmieta špeciálny prístup. Nehovorí: „Mám v úmysle pokračovať v nemorálnom živote, ale aj tak požadujem nejaké to vykŕmené teľa." Po druhé, otec sa k staršiemu synovi nespráva vôbec tvrdo, skôr ho jemne uisťuje, že ho nemiluje menej ako márnotratného syna.
Napriek tomu je pápež otcom – v skutočnosti je stále Svätým otcom všetkých katolíkov, tradicionalistov nevynímajúc. A aj keď Cirkev za určitých okolností pripúšťa kritiku pápežov, tú nemožno robiť inak , ako s pokorou, rešpektom a zdržanlivosťou. Pápež nie je nejaký politik alebo výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorého je možné vysmiať, vyhodiť z funkcie alebo odvolať. Je Kristovým zástupcom a na zemi nemá nadriadeného. Môžeme ho s úctou nabádať, aby prehodnotil niektoré svoje kroky, ale ak odmietne, musíme nechať na Kristovi, aby problém vyriešil spôsobom a v čase, ktorý si sám zvolí.
Navyše, keďže je pápežom, musíme v tomto prípade ešte viac ako v ktoromkoľvek inom nasledovať Kristov príkaz nastaviť druhé líce a modliť sa za tých, ktorí nám ubližujú. Musíme byť ochotní prijať utrpenie, ktoré to prináša, a obetovať ho za iných – vrátane samotného pápeža Františka.
