Základnou katolíckou pravdou, ktorú Cirkev učí od čias apoštolov, je že Náš Pán Ježiš Kristus je skutočne prítomný v Najsvätejšej sviatosti oltárnej: Telo, Krv, Duša a Božstvo.

Tridentský koncil dogmaticky definoval, že Náš Pán Ježiš Kristus je prítomný v každej čiastočke Sviatosti oltárnej. Koncil neomylne učil:

„Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit.“

To znamená, že Náš Pán je prítomný aj v najmenšom kúsku Hostie, aj v najmenšom kúsočku, ktorý spadol nedopatrením na zem. Preto zbožná úcta, ktorú sme povinní Sviatosti oltárnej preukazovať, vyžaduje, aby sme urobili každé možné preventívne opatrenie, aby žiadna čiastočka Hostie – hoci aj tá najnepatrnejšia – nemohla byť žiadnym spôsobom znesvätená.

Všimnite si, že pri tradičnej sv. omši sú palce a ukazováky na oboch rukách  po premenení spojené a to dokonca aj pri pozdvihovaní kalicha. Je to preto, aby sa zabránilo znesväteniu aj najmenšej omrvinky Hostie, ktorá mohla po pozdvihovaní Hostie uľpieť na prstoch.

Sv. Tomáš Akvinský učil, že „z úcty k Sviatosti oltárnej, nesmie sa jej dotknúť nič, okrem toho, čo je posvätené.“ Preto, povedal, sú posvätené oltárne nádoby, ale aj posvätené sú aj kňazové ruky, aby sa mohli dotýkať Sviatosti oltárnej. Sv. Tomáš ďalej hovorí, že sa Hostie nikto iný nemôže dovolene dotýkať preto, aby sa zabránilo znesväteniu. (Summa, III, Q.82, čl. 3)

Táto úcta k Sviatosti oltárnej, a dokonca k jej najmenšej čiastočke, je vynikajúco vyjadrená v tradičnej omši – starej latinskej omši, kde sú o tejto veci prísne predpisy:

Od chvíle, keď kňaz vyriekne slová premenenia nad Svätou hostiou, drží ukazováky a palce spojené na oboch rukách. Či už pozdvihuje kalich alebo obracia listy misála alebo otvára svätostánok, jeho palec a ukazovák na oboch rukách sú spojené. Palec a ukazovák sa nedotýkajú ničoho okrem Svätej hostie;

Počas Svätého prijímania drží miništrant paténu pod bradou tých, ktorí prijímajú Sviatosť oltárnu tak, aby ani najmenšia čiastočka nespadla na zem. Potom je paténa očistená a vsetko je z nej zhrnuté do kalicha;

Po Svätom prijímaní kňaz očistí  kúskom ľanovej látky aj paténu, ktorá zostala na oltári, tiež do kalicha, takže ak zostane aj tá najmenšia čiastočka, je zobraná a kňazom skonzumovaná;

Potom si kňaz umyje palec a ukazovák nad kalichom vodou a vínom, a táto voda a víno je potom zbožne skonzumované, aby bola istota, že ani najmenšia čiastočka Svätej hostie nebola vystavená znesväteniu.

Prijímanie na ruku a takzvaní mimoriadni rozdávači sú výsmechom Božej pravde, že Náš Pán je skutočne prítomný v každej čiastočke Eucharistie, sú výsmechom svätým predpisom používaným Cirkvou po stáročia ako ochrana proti znesväteniu.

Pretože čo sa stane s Hostiou v ruke?

Hostia je vložená na dlaň, ktorá nie je posvätená. Prijímajúci ju zdvihne svojimi vlastnými prstami, ktoré nie sú posvätené. Posvätné kúsky spadnú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené.

To isté s tzv. mimoriadnymi rozdávačmi – ich ruky nie sú posvätené; nemali by sa dotýkať Svätej hostie. Posvätné čiastočky Hostie padajú na zem, šliape sa po nich a sú znesvätené. Laickí pomocníci si prsty neočisťujú, takže každá čiastočka, ktorá sa na nich prichytí, je tiež znesvätená.

Žiadna autorita v Cirkvi, ani tá najvyššia, nemôže dať katolíkovi dišpenz od povinnosti zachovávať nevyhnutnú úctu k nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej. Akýkoľvek cirkevný predstavený, ktorý to robí, tak robí kvôli „diabolskej dezorientácii vyššej hierarchie“, pred ktorou varovala sestra Lucia z Fatimy, a je nedbalý pri plnení svojej povinnosti.

Ešte pred 45 rokmi bolo v katolíckych kostoloch prijímanie na ruku nepredstaviteľné. Bolo považované za svätokrádež, ktorou naozaj je.

Ale teraz je povolené a propagované liberálnou hierarchiou, ktorá – v tejto ako i v mnohých iných oblastiach – zrazu schvaľuje to, čo Cirkev vždy správne zavrhovala. Toto „náhle požehnávanie praxe, ktorú Cirkev vždy zavrhovala“ je typické pre všetky reformy Druhého vatikánskeho koncilu.

Pravda však je, že Boh sa nemení, a ľudská povinnosť voči Sviatosti oltárnej sa nemení, aj keď máme mnoho cirkevných hierarchov, ktorí vo svojej deštruktívnej liberalizácii katolíckej Cirkvi, ako sa zdá, sa len pramálo alebo vôbec nestarajú o pravú úctu, ktorú sme povinní Nášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej prejavovať.

Preto sa každý, kto prijíma na ruku, alebo prijíma od laického rozdávateľa, alebo je sám laickým rozdávateľom – objektívne vzaté – dopúšťa svätokrádeže. Je to zneužitie posvätnej veci. Je to výsmech tomu, čo Cirkev učila a praktizovala. Je to znesvätenie najväčšieho daru, ktorým nám Boh dal: Skutočnej prítomnosti Nášho Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej sviatosti oltárnej.


I. Deň, keď spadla Hostia

Predpisy z doby pred Druhým vatikánskym koncilom pre prípad, kedy spadne Hostia, rovnako ako predpisy latinskej liturgie, chránili úctu k Sviatosti oltárnej. Časopis American Ecclesiastical Review z mája 1949 vysvetľoval:

„Táto záležitosť vyžaduje, aby miesto na ktoré Svätá hostia spadla bolo očistené, obvykle navlhčeným obrúskom na utieranie kalicha a z neho potom boli odrobinky zoškrabané a vhodené do sacraria. Autori poväčšine, aby sa zabránilo zdržaniu pri rozdávaní Sviatosti oltárnej, vykladajú plnenie tohto predpisu tak, že sa má označiť miesto na ktoré Svätá hostia spadla buď ľanovým kusom látky, alebo tanierikom, na ktorý sa dáva karafa s vodou a kňaz sa potom po omši vráti a miesto očistí spôsobom predpísaným v De defectibus.“

Táto procedúra nielen preukazuje Bohu úctu, ktorú sme mu povinní vzdávať, ale zanecháva hlboký dojem na divákovi, rovnako ako to nechalo dojem na mne, keď som bol ešte mladý.

Bolo to okolo roku 1965, bol som asi sedemročný chlapec. Môj otec ma vzal na nedeľnú omšu do „talianskej farnosti“, do kostola Panny Márie Utešiteľky vo Filadelfii. Omša bola ešte v latinčine, posvätná atmosféra ešte prenikala kostolom a liturgiou, hoci prvý závan vetra zmeny už bol vo vzduchu.

Počas prijímania v túto nedeľu kňaz náhodou pustil posvätenú Hostiu. Sedeli sme vpredu a môj otec na to obrátil moju pozornosť.

Kňaz nakrátko prerušil rozdávanie Sviatosti oltárnej,  aby vzal biely kúsok látky, ktorý položil cez Hostiu na podlahe. Podávanie Sviatosti oltárnej pokračovalo a kňaz i miništrant opatrne našľapovali okolo prikrytej Hostie.

Môj otec ma zámerne zdržal po omši, aby som mohol vidieť očisťovaciu procedúru z prvej lavice.

Všetko bolo vykonané jednoducho, ticho, pretože vtedy nebolo zvykom rozprávať v kostole, z úcty k Sviatosti oltárnej.

Kňaz a miništrant pristúpili k miestu blízko oltárnej mriežky v sanktuáriu ktoré pokryli bielou látkou. Kňaz si potom kľakol, zdvihol pokrývku, vyhľadal sväté čiastočky a skonzumoval ich s dôstojnosťou a slušnosťou. Potom pomaly so zbožnou úctou, stále na kolenách, očistil miesto na podlahe kam spadla Hostia.

Trvalo mu to dlhý čas. Neponáhľal sa. Závan ceremoniálnosti, svätosti a zbožnosti prenikal každým jeho pohybom.

Bol som fascinovaný a uchvátený tým postupom. Pamätám si, že som si myslel, „skutočne, Svätá hostia je Telo nášho Pána Ježiša Krista,“ pretože kňaz k Nej pristupoval s úžasne podnetnou starostlivosťou a úctou.

To bola najlepšia lekcia katechizmu ohľadom reálnej Prítomnosti, ktorú som kedy mal.

Čo dnes vidí sedemročný človek? V moderných farnostiach podľa nedbalých predpisov novej omše kňaz jednoducho zoberie Hostiu, ktorá spadla, a pokračuje, ako keby mu spadlo pár prebytočných drobných. Po čiastočkách Hostie sa šliape a sú znesvätené. Pred a po omši ľudia tárajú, akoby sa spoločensky zabávali vo farskom vestibule. Mnoho moderných kňazov a laikov neberie ohľad na svoju povinnosť zachovať ticho pred Sviatosťou oltárnou. Zabúdajú na prísne varovanie malej Hyacinty z Fatimy, „Panna Mária nechce, aby ľudia v kostole rozprávali.“

Kde je táto úcta a starostlivosť k Sviatosti oltárnej v pokoncilovej Cirkvi s prijímaním na ruku a s presvedčením, že, s ňou každý môže slobodne manipulovať? Ako naši mladí získajú vedomie reálnej Prítomnosti nášho Pána vo Sviatosti oltárnej, keď sa k Nemu klérus správa takto lajdácky? Ako má byť úcta k Sviatosti oltárnej vštepená katolíckym veriacim, keď vidia, ako sa podáva na ruku akoby obyčajné jedlo a podávajú Ju zle vycvičení laici, ktorí by vôbec nemali so Svätou hostiou manipulovať?

Nie je žiadnym tajomstvom, prečo toľko katolíkov stratilo vieru v toto sväté Tajomstvo. Príliš veľa našich kňazov opustilo nutnú vonkajšiu zbožnosť: 1) vzdávať náležitú úctu Kristovi vo Sviatosti oltárnej; 2) učiť ľud príkladom, že sa musí vzdávať najvyššia úcta Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi skutočne prítomnom vo Sviatosti oltárnej.

Napriek tomu pokoncilová katastrofa nebude pokračovať do nekonečna. Jedného dňa bude Cirkev opäť požehnaná hierarchiou, ktorá bude vzdávaťNášmu Pánovi vo Sviatosti oltárnej úctu, ktorá mu patrí ako Kráľovi kráľov.

Medzitým vzdorujme svätokrádežným novotám ako sú prijímaní na ruku a laickí rozdávači, povzbudzujme ostatných, aby im vzdorovali a držme sa latinskej tridentskej omše, kde sú predpisy, ktoré chránia úctu k Sviatosti oltárnej, starostlivo zachovávané.


II. Potreba nápravy

V roku 1916, rok pred zjavením Panny Márie vo Fatime, sa „Anjel Eucharistie“ zjavil deťom s kalichom a Hostiou. Podal kúsky /Hostie/ trom deťom a povedal, „Jedzte a pite Telo a Krv nášho Pána, strašne rozhorčeného nevďačnými ľuďmi. Čiňte nápravu za ich zločiny a utešujte Boha.“ Anjel zanechal kalich a Hostiu visieť vo vzduchu a ľahol si tvárou na zem pred nimi. Deti ho napodobnili. Anjel sa potom opakovane modlil takto:

„Najsvätejšia Trojica, Otče, Synu a Duchu Svätý, ponúkam Ti Najdrahocennejšie Telo, Krv, Dušu a Božstvo Ježiša Krista, prítomné vo všetkých svätostánkoch sveta, ako vynáhradu za pobúrenie, svätokrádeže a ľahostajnosť, ktorými On sám je urážaný. A skrze nekonečné zásluhy Jeho Svätého srdca a Nepoškvrneného srdca Panny Márie Ťa prosím za obrátenie úbohých hriešnikov.“

Zapamätajme si túto modlitbu a opakujme ju denne tak často, ako je to možné. „Pobúrenie, svätokrádeže a ľahostajnosť“ voči Sviatosti oltárnej vyvolané revolúciou Druhého vatikánskeho koncilu nemajú obdoby, sú pravdepodobne najhoršie v histórii. Svätokrádež je tak bežná, že už sa ani nerozpoznáva ako svätokrádež. Potreba nápravy je obrovská.

Súvisiace články:

Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech?
Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech? 20. 12. 2021
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy?
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy? 01. 03. 2022
Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela
Svätokrádežné prijímanie Božieho Tela 21. 03. 2022
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť?
Prijímanie na ruku pod Tatrami – včera menšia úcta, dnes cnosť? 16. 09. 2022
Svätý Tomáš z Villanovy -  služobník najbezbrannejších
Svätý Tomáš z Villanovy - služobník najbezbrannejších 22. 09. 2022
Štyri víťazstvá Dona Alonza - vzoru pevného katolíckeho muža, oddaného Bohu
Štyri víťazstvá Dona Alonza - vzoru pevného katolíckeho muža, oddaného Bohu 03. 10. 2022
Čo je svedomie a kedy by sme sa ním mali riadiť?
Čo je svedomie a kedy by sme sa ním mali riadiť? 09. 09. 2022
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu
Dignitatis Humanae a trpké dedičstvo koncilu 10. 10. 2022
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu
Caravaggio a obraz Sťatie sv. Ján Krstiteľa - cesta barokového bitkára k Bohu 29. 08. 2022
Svätý Pacificius a jeho pokora, ktorá prevyšuje rozum
Svätý Pacificius a jeho pokora, ktorá prevyšuje rozum 26. 09. 2022