Svätokrádežné prijímanie je prijímanie v stave smrteľného hriechu. Človek v takom prípade je vinný tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a je a pije sám sebe na odsúdenie. Aspoň tak hovorí svätý Pavol, ktorému chýba veľa z pastoračnej obozretnosti a schopnosti sprevádzať a rozlišovať, ktorou sa dnešný klérus vyznačuje. 

Jedným z účinkov prijímania Eucharistie, je získanie milosti posväcujúcej. Množstvo milosti, ktorú človek takto získava nie je vždy rovnaké a záleží na vnútornej i vonkajšej dispozícií prijímajúceho. Ak človek príjma ledabolo, bez náležitej prípravy, vnútornej i vonkajšej zbožnosti, nemá to vplyv na platnosť Eucharistie, ale má to vplyv na množstvo dobier, ktoré z nej poberá. Za starých, temných, „predkoncilových“ dní sa katolíci učili praktizovať cnosti a vyhýbať sa smrteľnému hriechu práve preto, že túžili prijímať Pána a stále dokonalejšie sa s Ním zjednocovať a nakoniec dosiahnuť slávu v nebi, kde Ho budú mať naveky. Učili sa, že ak človek prijal Pána Ježiša v stave smrteľného hriechu, dopustil sa ďalšieho, ešte horšieho hriechu - svätokrádeže. Učili sa prijímať s čo najväčšou úctou a zbožnosťou, zachovávali dlhší eucharistický pôst aby sa pripravili na prijatie Najsvätejšieho, učili sa, že je nutná dobrá svätá spoveď s ľútosťou nad hriechom a úmyslom v budúcnosti  sa mu vyhýbať, aby sa obnovilo priateľstvo s Bohom. Dá sa povedať, že väčšina dnešných katolíkov tomuto, verí, akceptuje to, či dokonca tomu rozumie? Nedá. 

Ak si niekto myslí, že stav, v ktorom najvyššie miesta hierarchie podporujú svätokrádežné prijímanie, sa prihodil zo dňa na deň, tak je v omyle. K tomu  viedol dlhý, pomalý proces, ktorý spočíval v postupnom rozrieďovaní posvätnosti Najsvätejšej obety sv. omše a úcty k Najsvätejšej sviatosti, ktorá je jej centrom, za súčasného inštitucionálneho tolerovania množiacich sa svätokrádeží. Trvalo to 50 rokov a skončilo to popretím a výsmechom celej katolíckej tradície, ktorá sa týkala najsvätejšieho zo všetkých tajomstiev Cirkvi.

Ako každá zmena docielená salámovou metódou aj toto prebehlo stupňovito. Začalo to zmenou vonkajšieho postoja pri sv. prijímaní na novej omši, kde sa úctivé kľačanie pri oltárnej mriežke zamenilo za státie. K tomu sa na Západe už v sedemdesiatych rokoch pripojilo prijímanie do ruky, čo je zásadný rozchod s viac ako 15 storočí trvajúcou tradíciou. Povolil to samozrejme Vatikán a samozrejme len dočasne a len obmedzene a len tam kde boli „dobré“ dôvody. 

Zrejmým účinkom tejto zmeny bolo postupne rastúce presvedčenie, že Najsvätejšia sviatosť koniec koncov nie je ani taká tajomná a ani taká svätá, aby okolo nej bolo treba robiť taký cirkus. Keď ju môžete jednoducho vziať do ruky ako obyčajný chlieb, v čom sa líší od sušienok servírovaných niekde na večierku? Pod modernistickou zámienkou „obnovy starodávnej praxe“, ktorú však Cirkev z rozumných dôvodov dávno, pradávno opustila, bol systematicky oslabovaný a podkopávaný cit pre posvätnú úctu a  velebnosť Najsvätejšej sviatosti. Je dobre zdokumentované, že sami veriaci zrušenie praxe prijímania na kolenách a do úst nevyžadovali; bolo im vnútené rádoby „expertmi“.

V krajinách, ako Slovensko, kde z nejakého dôvodu príjmanie na ruku povolené nebolo, bol toto podlo a úskočne zavedené vďaka Covidu. Na Slovensku obzvlášť sa nám dostalo zo strany KBS horlivého uisťovania, že situácia sa vráti do normálu hneď, ako pominie čínska chrípka. KBS však medzi tým pekne potichúčky požiadala o dovolenie príjmania na ruku na trvalo. 

Druhým významným krokom bolo povolenie laických rozdávateľov svätého prijímania. To posilnilo dojem, že podstatná odlišnosť kňaza a laikov už nehrá žiadnu úlohu a nariadenia, podľa ktorých anjelským chlebom môžu manipulovať len posvätené ruky, neplatia a nemajú zmysel. Iste, kňaz ešte stále musí vysloviť tie zázračné slová (kto vie do kedy to bude vyhradené len kňazovi), ale potom môže nastúpiť teda Hana, strýco Martin, minštrant Janko alebo hocikto iný, chopiť sa misiek a kalichov a rozdávať symboly členstva v klube. Ako keksy. Zábery z pápežskej omše na Filipínach, kde si ľudia podávalil Eucharistiu z ruky do ruky, až sa dostala na koniec radu, zábery z pápežskej omše na svetovom dni mládeže, kde rozdávali Eucharistiu z plastových pohárov nútia položiť otázku, či pri všetkých tých ohľadoch na biednych a marginalizovaných má najvyšší Kristov kňaz ohľady aj na Krista?

K tomu pristúpili ďalšie deformácie prastarých liturgických zvykov: 

  • nahradenie stabilnej majestátnej a tajomnej latinčiny všedným, neprestajne sa meniacim ľudovým jazykom;
  • organ a gregorián nahradili poprockové odrhovačky natoľko infantilné a neznesiteľné, že už neoslovujú ani teenagerov;
  • otočenie kňaza o stoosemdesiat stupňov, odstránenie svätostánku z centra chrámu a jeho nahradenie kňazovou stoličkou spravilo z liturgie obetného úkonu stranícku schôdzu, alebo nejakú talkshow;
  • zohyzdenie kostolov, liturgických rúch a liturgických nádob kryté modernistickou lžou o návrate „dôstojnej jednoduchosti“;
  • odstránenie početných úklonov, pokľaknutí a iných vonkajších znakov adorácie;
  • odstraňovanie hlavných oltárov, krížov a svätých obrazov;
  • opatrnosť v zaobchádzaní s premenenými hostiami prakticky zmizla. Prečo by vlastne kňazi mali dávať pozor na padajúce odrobinky, obmývať si po prijímaní prsty nad kalichom a vlastne vôbec na to dbať, keď premenené hostie môže rozdávať kdejaký laik na ruku? K čomu je potom ešte ablúcia?

Výsledkom bolo oslabenie a skazenie viery ľudu vo Svätú omšu ako skutočnú a pravú obeť a v Eucharistiu ako skutočné Telo a Krv Ježiša Krista. Žiaden div, že väčšina ľudí prestala zachovávať eucharistický pôst a opustila predstavu, že na sväté prijímanie sa treba pripraviť svätou spoveďou. Sami pastieri Cirkvi sa správajú, akoby týmto veciam neverili, tak prečo by to mali robiť ich ovečky?

Obdobie novej jari Cirkvi, nových letníc, obdobie pokoncilnej liturgickej reformy je polstoročím strašného liturgického úpadku a rozporov vo viere Cirkvi v najvznešenejšie tajomstvo Kristovho Tela a Krvi. Vedomie rozdielu medzi hodným a nehodným prijímaním vyletelo komínom. Nariekanie Jána Pavla II. a Benedikta XVI. nad touto tragédiou je nepresvedčivé, pretože sa to stalo za pontifikátu prvého a pod „expertným“ dohľadom druhého a ani jeden z nich proti tomu nič zásadné neurobil. 

Netreba však zabúdať, že popri svätokrádežiach spôsobených vonkajšími obradmi prijímania sa pripravuje už dlhší čas záverečné dejstvo tohoto hriešneho spektáklu. 

Dnes vo väčšine západných krajín, keď príde okamih sv. prijímania, všetci vstanú a idú. Tak ako sa na začiatku všetci prežehnajú, tak idú všetci na sv. prijímanie. Je to súčasť omše, majú na to právo, nárok a preto to robia. Neskúmajú ani sami seba a ani nerozoznávajú Telo a Krv, ako nalieha sv. Pavol. Sotva kto pristupuje k spovedi, pretože si je vedomý hriechu a sotva kto nepristupuje k Eucharistii, pretože si je vedomý hriechu, a sotva kedy nejaký kňaz káže o správnej dispozícii ku svätému prijímaniu. Ján Vianney, patrón farárov o týchto veciach neúnavne kázal a veľmi vo svojej farnosti zintenzívnil zvyk častej svätej spovede a častého prijímania Eucharistie, ale ten je z dnešného pohľadu priveľmi klerikálny a rozhodne sa mu nedostával dostatok pastoračnej citlivosti, aby vedel správne rozlišovať. 

Dnes, za všeobecne panujúcej situácie, keď k svätému prijímaniu pristupujú všetci z tých nemnohých katolíkov, ktorí ešte chodia na omšu, by vylučovanie hŕstky takzvaných „znovuzosobášených rozvedených“ vyzeralo ako krutý, neobvyklý trest. Keďže na sv. prijímanie môžu chodiť notorickí masturbátori, antikoncepciu užívajúce „katolícke páry“, smilníci, sodomiti, rodiny čo chodia na sv. omšu len pár krát do roka, potom je odmietanie rozvedených a v cudzoložstve žijúcich nespravodlivé.

Preto liberálne a progresívne krídlo Cirkvi, ktoré dnes predstavuje jej väčšinu, nerozumie, prečo niekto namieta proti ôsmej kapitole Amoris laetitia a jej zákernej poznámke pod čiarou. Liberáli a progresivisti vďaka hore spomenutým liturgickým deformáciam, ktoré priniesla nová omša a pokoncilná reforma neveria, že omša je skutočná a pravá obeť, ktorú Ježiš Kristus prináša Bohu Otcovi; neveria ani v transsubstanciáciu a reálnu prítomnosť; neveria, že jeme a pijeme Telo a Krv pravého Boha; neveria, že ten, kto je a pije nehodne, si je a pije odsúdenie, ani že tí, ktorí prijímajú hodne, pripravujú svoje duše i telá na slávne vzkriesenie.

Omšu chápu ako sprítomnenie poslednej večere a Eucharistiu chápu ako bratské zhromaždenie, prežívanie spoločenstva, potvrdenie hodnoty človeka a „oslavu nekonečnej Božej lásky“. V rámci tejto prízemnej a povrchnej teológie nie je priestor pre nároky či zákazy: každý je vítaný a všetko sa dá! Eucharistia je pokrm, ktorý vyjadruje aj to že Boh vychádza v ústrety hriešnikovi, potom nikoho nemožno z tej hostiny vylúčiť. Preto sa toľké roky nesprávne prekladali konsekračné slová nad kalichom: „...sa obetuje za vás i za VŠETKÝCH...“

Amoris laetitia je ďalší krok 50 ročného procesu, ktorý má  v chápaní ľudu, zbaviť omšu jej transcendentného, tajomného, hrozného a veľmi náročného sviatostného realizmu a prezentovať ju len ako obyčajnú večeru, s obyčajnými ľuďmi, konajúcimi obyčajné veci, len pre nejaký, s týmto svetom spojený cieľ. Ide pri takej omši aj o niečo iné ako o pristúpení k prijímaniu? Možno tam ísť len kvôli klaňaniu sa Bohu a rozjímaniu o Jeho kráse a dokonalosti? V novus ordo omši prakticky neexistujú príležitosti adoráciu a kráse boli v novus ordo tiež zatvorené dvere. Za takýchto okolností je nemožné odmietnuť jedlo zadarmo hosťovi, ktorý sa domnieva, že si ho plne zaslúži. 

Pri Covidovej blamáži, Cirkev nevystúpila na obranu práv a dôstojnosti svojho Boha, ale vzdala sa  pred štátom vnútenými opatreniami a v záujme „ochrany telesného zdravia“

masívne prispela k ešte väčšiemu úpadku úcty ku Kristovmu Telu. V realite je omša nekrvavým sprítomnením obety kríža, ktorá sa deje nekrvavým spôsobom na našich oltároch. Je to súčasne nebeská svadobná hostina osláveného Krista. Eucharistia je sviatosť, ktorá spája v jedno telo nevestu ozdobenou milosťou a jej nebeského Ženícha. 

Pokiaľ teda slovenský episkopát chce na jednej strane robiť všetko, na väčšiu Božiu slávu a na druhej strane robiť všetko pre spásu duší, mal by sa zamyslieť nad tým, či tento, tradícii protirečiaci progresívny dar neobmedzeného prijímania Eucharistie na ruku naozaj povedie naplneniu týchto dvoch vznešených cieľov, alebo či naopak neprispeje k prehĺbeniu úpadku úcty k Eucharistickému Kristovi, ktorý priniesla pokoncilná reforma, ktorá sa zámerne a vedome rozišla s posvätnou tradíciou.

Tam, kde vládne tradícia, vládne zdravý rozum, múdrosť a rozvážnosť, ktoré dláždia cestu svätosti.

Súvisiace články:

Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech?
Je sv. prijímanie na ruku ťažký hriech? 20. 12. 2021
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy?
KBS & prijímanie do rúk: Dočasne či navždy? 01. 03. 2022
Vrátime sa do arén?
Vrátime sa do arén? 12. 10. 2022
Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov?
Katolík ako gladiátor v aréne? Aká je mravná hodnota boxu a iných bojových športov? 17. 08. 2022
Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti Oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit
Ak niekto odmieta, že vo Sviatosti Oltárnej je obsiahnutý celý Kristus v každej časti a v každej oddelenej čiastočke, anathema sit 26. 05. 2022
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk
KBS argumentuje v prospech prijímania na ruku citátom Ratzingera. Ratzinger: Sv. prijímanie na kolenách a na jazyk 14. 03. 2022
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique
„Odpor nie je nikdy márny!“ Rozhovor s Christianom Marquantom, zakladateľom Paix Liturgique 16. 12. 2020
„Eucharistia ako pokrm“ – Dokument Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy o pastoračných zásad pri vysluhovaní sviatostí
„Eucharistia ako pokrm“ – Dokument Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy o pastoračných zásad pri vysluhovaní sviatostí 19. 09. 2016