Quaeritur: Nedávno som sa zúčastnil diskusie o potratoch a dostal som otázku, čo učí Katolícka cirkev o večnom osude duší potratených detí. Prosím Vás o pomoc s odpoveďou. Vďaka!

Respondeo: Je to smutné, ale väčšina dnešných katolíkov svätorečí duše potratených detí predpokladom, že pretože nespáchali hriech, idú automaticky do Neba. Alebo úplne zabúdajú na dedičný hriech a nutnosť krstu, alebo tento problém riešia poukazom na Božie milosrdenstvo, ako názorný dôkaz toho, že sú naozaj v Nebi, bez ohľadu na to, čo Boh zjavil o tejto veci. V skutočnosti je však príkry rozpor medzi týmito novými teologickými tendenciami (širenými najmä v nouvelle theologie) a tým, čo o tomto hovoria zdroje Zjavenia. 

Zdroje Zjavenia ukazujú, že pojem Limbo detí - limbus puerorum, je treba odlíšiť od pojmu Limbo patriarchov limbus patrum, kam zostúpil Kristus po svojej smrti. Limbo samotné nie je dogma (i.e., nie je de fide, ale len sententia certa, alebo dokonca doctrina catholica); je však odvodené z iných zjavených náuk, ktoré sú de fide definita, ako napríklad náuka o nemožnosti spásy pre toho, kto zomrie v dedičnom hriechu. 
 
Predovšetkým je definovanou dogmou, že duše tých, ktorí zomrú v dedičnom hriechu, hoci aj nespáchali žiaden aktuálny hriech (to zahŕňa všetkých, ktorí zomreli bez krstu a pred dosiahnutím veku, v ktorom užíva sa rozum), nemôžu vstúpiť do Neba. Avšak nebudú trpieť telesné pekelné tresty. 
Gregor X. na II. lyonskom koncile vyhlásil:

“Duše tých, ktorí zomreli v smrteľnom hriechu, alebo len s dedičným hriechom, zostupujú do pekla, ale budú trestané rozlične.” (Denzinger 464 [858]).

Túto náuku s charizmou neomylnosti vyhlásil a ratifikoval Eugen IV. na florentskom koncile (Pozri: Denzinger 693 [1306].) Dogma, že duše tých, čo majú len dedičný hriech, budú trestané inak, ako duše tých, ktorí spáchali smrteľný hriech, je základom pre stálu náuku o Limbe. Celkom dôkladná teologická obrana Limba, s odkazom na mnohé zdroje a Magistérium a konsenzus uznávaných teológov, je na tu.

Tým sa netvrdí, že Limbo je tretia forma existencie vo večnosti, prídavok k Nebu a Peklu, ako sa neraz omylom predpokladá. Hypotéza, že Limbo je separátny stav mimo Nebo a Peklo, bola zavrhnutá. Na konci vekov zostanú len dve, Nebo a Peklo. (Čítal som dokonca argumentáciu, ktorá usilovala sa vyvrátiť existenciu Limba tým, že citovala toto zavrhnutie a predpokladala, že tým bolo zavrhnuté samotné Limbo. Zavrhnutie sa ale týkalo tvrdenia, že Limbo je popri Nebi a Pekle tretím stavom (Pozri: Pius VI., Auctorem Fidei; Denzinger 1526 [2626].) Nie, Limbo je v skutočnosti časťou Pekla. V Limbe duše nemajú Blažené nazeranie Boha, a to je vlastnou esenciou Pekla, hoci sa k tomu v tomto prípade nepripája strašné fyzické utrpenie, ktoré zvyčajne spájame si s Peklom, a ktoré je len akcidentálnym aspektom jeho esencie.
 
Sv. Tomáš Akvinský rozlišuje medzi pekelnými trestami, utrpenie zmyslov (poena sensus) od utrpenia zo straty-odlúčenia (poena damni), ktoré nie je skutočnou "bolesťou".  Duše so smrteľným hriechom trpia obojím, ale duše len s dedičným hriechom trpia len tým druhým: nevidia Boha z tváre do tváre, ale zažívajú isté prirodzené šťastie, kde sú ich telesno duševné mohutnosti naplnené podľa ich prirodzených možností. Toto veriaci poznajú pod menom Limbo (z latinského limbus, hranica), a spopularizoval to v katolíckej obrazotvornosti Dante, ktorý obdivuhodne opisuje Limbo, ako prvý z kruhov Pekla. (Pozri: Summa theologiae Ia-IIae, q. 87, a. 4; IIIae Supp., q. 97, a. 5.).

To je tradičná náuka a moderná precitlivenosť ju považuje za príliš tvrdú, a medzi modernými teológmi a najmä predstaviteľmi nouvelle theologie, je silná potreba nahradiť ju "milosrdnejším" pohľadom. Niektorí súčasní teológovia špekulujú, že tak, ako existuje "krst túžby", ktorým zachránia sa katechumeni, ktorí zomreli bez krstu, a my sa nádejame, že došli spásy, tak mohol by byť aj istý zástupný krst túžby pre tie deti, ktoré neboli pokrstené, ale ktoré Cirkev túži pokrstiť.
 
KKC, ktorý je marinovaný v nouvelle theologie, túto myšlienku presadzuje (a neučí tradičnú náuku o Limbe) v paragrafe 1261. V predchádzajúcich paragrafoch je pozoruhodne "mäkký" ohľadom nutnosti krstu ku spáse (ak to porovnáme s encyklikami, teológmi, učiteľmi a katechizmami minulého tisícročia), a v tom kontexte odporúča tých, ktorí zomreli len s dedičným hriechom, do Božieho milosrdenstva:
 
1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (KKC 1257, Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi (KKC 1250) prostredníctvom daru svätého krstu

Tieto hypotézy sú problematické. Sú motivované typicky moderným (a čiastočne mylným) chápaním Božej spravodlivosti a nezaslúžiteľnosti spásy. V prípade istých teológov dokonca aj implicitným popieraním reality dedičného hriechu. Moderné myslenie považuje za nepredstaviteľné, že Boh nevpustil by do Neba "nevinné" dieťa. Napokon, tvrdia, tieto deti nespravili nič zlé, prečo Boh upieral by im to, čo pre ne stvoril? Nebolo by to od Boha nefér, keby ich zatratil?
 
Ale v pozadí skrývajú sa dva veľmi bludné predpoklady:
 
a) Dedičný hriech neberie týmto dušiam nevinnosť.
b) Boh im dlží spásu, pretože spása je to, čo si duša prirodzene zasluhuje, automaticky, pokiaľ toto právo nestratí hriechom.
 
Tieto predpoklady sú samozrejme falošné a bludné. Väčšina teológov by ich otvorene nedeklarovala, ale ľudia prijali ich naivne. Hoci to uráža našu precitlivenosť, je to naopak. Katolícka náuka hovorí, že tieto duše nie sú nevinné, ale sú poškvrnené hriechom, a tak nehodné nebeskej slávy. Naviac Boh nedlží Nebo vôbec nikomu. Spása je dar a nikto nemôže si ju zaslúžiť (de condigno). Okrem toho, niet tu žiadnej neférovosti. Boh je v skutočnosti mimoriadne milosrdný, Boh tieto duše netrestá za to, čo nespáchali, ale milostivo udeľuje im večné a hojné prirodzené šťastie, ktoré nezaslúžili si nijako. Božia spravodlivosť, dedičný hriech, nezaslúžiteľnosť spásy: tieto doktríny nemusia sa nám pozdávať, ale tak Boh ich zjavil. Ak by sme ich prijali, nepotrebovali by sme "šokujúcu" náuku o Limbe, ktorú nám Tradícia odovzdávala celé veky, nahrádzať nejakom prázdnou "nádejou", odvodenou z našej nekatolíckej útlocitnosti.
 
 

Súvisiace články:

Cirkev otvorená pre každého?
Cirkev otvorená pre každého? 14. 10. 2022
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť
Hriech a Kristus - Uznať svoju hriešnosť nestačí, treba sa polepšiť 13. 11. 2022
Debata o očkovaní proti COVID-19: tri aspekty účasti na zle, učenie Magistéria a analýza predmetného zla
Debata o očkovaní proti COVID-19: tri aspekty účasti na zle, učenie Magistéria a analýza predmetného zla 20. 04. 2021
„Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti COVID-19“ je morálny doublespeak
„Nóta o morálnosti používania niektorých vakcín proti COVID-19“ je morálny doublespeak 23. 04. 2021
„Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14) – Na koho sa vzťahuje tento verš?
„Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ (Mt 22, 14) – Na koho sa vzťahuje tento verš? 12. 08. 2022
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny
O pobožnosti Svätej hodiny a Bratstve Svätej hodiny 18. 08. 2022
Ako konať Pobožnosť Svätej hodiny a pomôcť dušiam v Očistci
Ako konať Pobožnosť Svätej hodiny a pomôcť dušiam v Očistci 22. 08. 2022
Tradičná Cirkev bojujúca a moderná Cirkev putujúca
Tradičná Cirkev bojujúca a moderná Cirkev putujúca 11. 09. 2022
Je použitie vakcín vyrobených z buniek násilne potratených detí menšie zlo než pandemické šírenie vírusu SARS-CoV-2?
Je použitie vakcín vyrobených z buniek násilne potratených detí menšie zlo než pandemické šírenie vírusu SARS-CoV-2? 14. 03. 2021
Aký je plán Pápežskej akadémie pre život v oblasti antikoncepcie?
Aký je plán Pápežskej akadémie pre život v oblasti antikoncepcie? 06. 09. 2022