Povedal som, že od pápežskej zvrchovanosti, ktorá býva vykresľovaná falošnými farbami, nemusí žiaden katolícky národ očakávať ohrozenie svojich špecifických a zákonných obyčajov. Ak sú pápeži povinní preukazovať otcovskú blahosklonnosť zvykom, ktoré nesú pečať úctyhodnej starobylosti, národy sú povinné si uvedomiť, že lokálne rozdiely, pokiaľ nie sú nutné, sú takmer vždy viac, či menej zlé, pretože povstali z izolácie a preferencií individuálnych názorov, teda vecí, v katolíckej ekonómii netolerovateľných.

U rozumného muža chôdza, reč, ba i odev hlásajú jeho charakter a preto aj nikdy sa nemeniacu povahu Katolíckej Cirkvi prezrádza  jej vonkajší zjav. Kto by jej však pripisoval stabilitu, ak by nemala zvrchovaného vládcu a ak by mala podliehať móde a chvíľkovým rozmarom? Nie je to práve ten zvláštny vplyv jej pozemského správcu, ktorý jej dáva jedinečný, na nezaujatého pozorovateľa tak silno pôsobiaci charakter? A nie je mu Cirkev zaviazaná vďačnosťou predovšetkým za katolícky jazyk, jeden a ten istý pre všetkých, ktorí vyznávajú tú istú vieru? Myslím, že M. Necker v knihe „O dôležitosti náboženských názorov“ hovorí: „je najvyšší čas opýtať sa Rímskej Cirkvi, prečo trvá na používaní neznámeho jazyka....“. Naopak, je najvyšší čas, alebo už viac túto tému neotvárať, alebo Cirkev chváliť a oslavovať za jej hlbokú múdrosť. Aká vznešená myšlienka, mať jeden univerzálny jazyk pre jednu univerzálnu Cirkev! Katolík, ktorý vstúpi do kostola latinského obradu, kdekoľvek na planéte, od pólu k pólu, je doma, nič mu nepripadá cudzie. Od chvíle, čo prekročí prah, počuje len to, čo je zvyknutý počúvať celý svoj život. Svoj hlas môže pripojiť k hlasu svojich bratov. Rozumie im, oni rozumeju jemu. Môže zvolať: „Rím je všade so mnou“.

Bratstvo, prýštiace zo spoločného jazyka, je tajomným putom, nesmiernou silou. Príliš poddajný Ján VIII. povolil Slovanom sláviť liturgiu v ich vlastnom jazyku. Zaiste sa tomu čudujú tí, ktorí čítali jeho 195. list, v ktorom vypočítava problémy spojené s týmto povolením. Gregor VII. toto povolenie stiahol, ale s ohľadom na Rusov už bolo neskoro a je dobre známe, čo to tento veľký národ stálo. Ak by sa bola latinčina zabývala v Kyjeve, Novgorode a Moskve, nikdy by ju nezosadili z trónu a slávni Slovania, jazykom tesne spojení s Rímom, by nikdy nepadli za korisť hanebným Grékom, obyvateľom tej podlej ríše, ktorej dejiny vzbudzujú len ľútosť. Ak práve nevyvolávajú hrôzu.

Latinskému jazyku sa dôstojnosťou žiadny iný nevyrovná. Je to jazyk panujúceho národa (populum late regem), ktorý mu vtisol veľkolepý charakter, ktorý v dejinách ľudských jazykov stojí samojediný a ani tie najnádhernejšie a najdokonalejšie jazyky mu nie je možné prirovnať. Pojem majestát náleží Latiníkom. Gréci ho nevlastnia. A len pre tento majestát prežil Rím v listoch i zbraniach. Zrodený vládnuť stále stále vládne v knihách tých, ktorí ním vládnu. Je to jazyk aj rímskych dobyvateľov, aj  misionárov Rímskej Cirkvi. Títo muži sa líšia len predmetom a výsledkom ich pôsobenia. Prví chceli zotročit, podrobiť a vyrabovať celý svet. Tí druhí chceli osvietiť, obnoviť a spasiť ľudstvo. V oboch prípadoch išlo na jednej strane o víťazstvo a dobývanie, na strane druhej o tú istú Moc, ktorá rozširovala ich vládu:

.............Ultra Garamantas et Indos Proferet imperium .....

Traján, ktorý ako posledný osedlal a riadil slabnúcu moc pohanského Ríma nedokázal preniesť svoj jazyk za Eufrat. Rímsky pápež dostal latinčinu do Indie, Číny, Japonska. Je to jazyk civilizácie. Zmiešaný s jazykmi našich praotcov úspešne zjemnil, vyhladil a spiritualizoval ich neotesanú reč. A naozaj, dnes ich reč ako neotesanú vnímame. Vyslanci Rímskeho pápeža vyzbrojení týmto jazykom vyšli hľadať tých, ktorí k ním nechceli prísť. Tí tento jazyk počuli prvý raz pri svojom krste a nikdy na to nezabudli.  Pohľaďte na mapu sveta a naznačte čiaru, za ktorou už univerzálny jazyk nemožno počuť. Táto čiara je hranicou Európskej civilizácie a bratstva. Za ňou nájdete len obyčajné zväzky medziľudských vzťahov, ktoré existujú všade. Latinský jazyk je známkou Európy. Medajle, mince, trofeje, hroby, staré letopisy, zákony, kánony, všetky tieto monumenty hovoria latinsky. Treba ich všetky zničiť ako nezrozumiteľné? Posledné storočie, ktoré si vylialo svoju zúrivosť na všetkom posvätnom a úctyhodnom neopomenulo latinčine vyhlásiť vojnu. Francúzski arbitri dobrého vkusu na tento jazyk úplne zabudli. Zabudli naň natoľko, že ho zabudli odstrániť z mincí. A zdá sa, že doposiaľ ich ani nenapadlo uvažovať o zločine, ktorý spáchali na zdravom európskom rozume, na vkuse a náboženstve. Dokonca aj Angličania, tak spätí so svojimi starými zvykmi, začínajú po Francúzoch opakovať. A ak sa nemýlim, deje sa to častejšie, ako si myslíme a oveľa častejšie, ako si myslia Angličania. Preskúmajte podstavce moderných sôch. Už nenájdete strohý vkus epitafov na hrobe Newtona či Christophera Wrena. Namiesto ušľachtilého lakonizmu narazíte na bájky písané vulgárnym jazykom. Monumentálny mramor odsúdený k bľabotaniu kvíli za strateným jazykom a vznešeným štýlom, štýlom, ktorý bol pojmom medzi inými štýlmi a ktorý z kameňa prerástol do ľudských spomienok.

Súc nástrojom civilizácie, potrebovala latinčina už len jeden druh pocty a tú získala, keď sa v pravý čas stala jazykom vedy. Ľudia kreatívneho ducha ju pojali za prostriedok komunikácie svojich ideí svetu. Koperník, Descartes, Kepler, Newton a stovky iných významných, hoci nie rovnako známych mužov, písalo latinsky. Nevyčísliteľné množstvo teológov, dejepiscov, právnych vedcov, lekárov, starožitníkov a iných zaplavilo Európu latinskými prácami najrozličnejšieho typu. Okúzľujúci literáti obnovili jazyk Ríma v jeho starých formách a priviedli ho k dokonalosti, ktorá neprestáva udivovať všetkých, ktorí porovnávajú moderných autorov s ich staršími vzormi. Všetky ostatné jazyky, akokoľvek kultivované a zrozumiteľné v porovnaní s týmto monumentom staroveku mlčia a pravdepodobne budú mlčať naveky. Zo všetkých starovekých jazykov, len ten rímsky znova povstal a tak ako Ten, ktorého latinčina už dve tisícročia oslavuje, „vzkriesený, už nikdy neumrie“. (Rim. 6:9)

Aký dôsledok má v prorovnaní s týmito privilégiami vulgárna, neprestajne opakovaná námietka, že je to jazyk, ktorý ľudia nepoznajú? Protestanti túto námietku neprestanú nikdy zdôrazňovať, pričom ignorujú fakt, že tá časť Bohopocty, ktorú s nimi máme spoločnú, je na oboch stranách konaná v ľudovej reči. U nich je však hlavnou vecou, dušou kultu, kázanie, ktoré vo všetkých formách je svojou prirodzenosťou možné len v ľudovej reči. Pre nás je ale skutočným kultom OBETA. Ostatné je len doplnok. A aký má pre ľud význam, ak sa sakramentálna forma, prednášaná aj tak tichým hlasom, vyslovuje nemecky, francúzsky, alebo hebrejsky?

Ako dôkaz uvádzajú rovnaký sofizmus ohľadom Liturgie, ako ohľadom Svätého Písma. Neprestávajú rozprávať o neznámom jazyku, ako by to bola čínština, alebo sanskrt. Ktokoľvek nerozumie Písmu, alebo Offíciu, dokáže sa latinsky naučiť. Fénelon raz povedal, že  by sa mu páčilo, „keby sa dámy učili latinsky, aby rozumeli Breviáru, rovnako ako sa učia taliansky, aby mohli čítať ľúbostné básne.“

Predsudky nikdy nepočúvajú rozum. Po tri storočia nás obviňujú, že zatajujeme Písmo a verejné obrady, zatiaľ čo ich predkladáme v jazyku dostupnom každému, kto o sebe tvrdí, že je ak aj nie vzdelaný, tak aspoň dobre informovaný a ktorý sa aj ignorant, unavený svojou ignoranciou, dokáže naučiť za pár mesiacov. Okrem toho bolo urobené maximum, pre preklad všetkých cirkevných modlitieb. Niektoré z prekladov sú doslovné, iné usilujú o čo najpresnejšie vystihnutie zmyslu. Je ich nekonečné množstvo, sú prispôsobené každej dobe, každému stupňu chápania, každej povahe.

Isté dôležité slová, blízke každému uchu, isté obrady, isté pohyby, isté zvuky napovedajú, aj tomu najmenej vzdelanému prístojacemu liturgie, čo sa deje a čo sa hovorí. Vždy môže byť v dokonalom súlade s kňazom a ak ho niečo rozptyľuje, nech to pripočíta sebe samému. A čo tí, čo natoľko postrádajú vzdelanie, že nerozumejú ani slovo? Tým lepšie pre nich! Dôstojnosť rastie a chápanie netrpí žiadnu škodu. Ten, čo nerozumie vôbec, je na tom lepšie ako ten, čo rozumie len čiastočne. Ako by sa mohol sťažovať na náboženstvo, ktoré robí všetko za neho? Nevedomosť, bieda a pokora učí, utešuje a predovšetkým miluje. A veda? Prečo nepovie po latinsky to jediné, čo povedať musí: že pre pýchu niet spásy?

Zhrniem to: každý jazyk, ktorý je predmetom zmien, je len veľmi málo vhodný pre nemenné náboženstvo. Všetky veci musia viesť nepretržitú vojnu so živými jazykmi a ak nehovoríme o veľkých zmenách, ktoré kompletne menia ich podstatu, je tu veľa zmien, ktoré, hoci sa tak nejavia, sú nesmierne významné. Svetská skaza si každý deň berie podiel na istých slovách, ničí ich a prevracia. Ak by Cirkev hovorila naším jazykom, každý vtipkujúci voľnomyšlienkár by mal moc zosmiešňovať a tupiť sväté slová našej Liturgie.


V každom mysliteľnom ohľade by mal jazyk náboženstva zostať mimo moc človeka.