Katolícke médiá stredného prúdu (u nás napríklad Postoj, Štandard alebo TK KBS) používajú pri informovaní o tzv. Synodálnej ceste, a vo vzťahu k vystrašeným veriacim, pred ktorými sa už nedajú utajiť otvorene heretické ambície veľkého množstva lídrov Synodálnej cesty, klasickú propagandistickú metódu prezentácie „dobrého panovníka“. Ide o propagandistický naratív so stáročnou praxou, siahajúci až do staroveku. V jeho podaní sú prezentované rôzne vládne excesy, tyranské metódy, právne prechmaty, násilné činy alebo ožobračovanie, ako javy, za ktoré môžu podriadení úradníci (zlomyseľní, skorumpovaní a dvojtvárni), ale vedenie, napríklad „dobrý panovník“ o nich nič nevie, pretože úradníci mu klamú a ako sa hovorí - „sypú mu piesok do očí“. Keby vedel, určite by zakročil.
Presne v intenciách tejto polarity: dobrácke a nevedomé vedenie – zlé a rozkladné lokálne extrémizmy, informujú média stredného prúdu aj o svetovom „synodálnom procese“. Napriek zrejmým sympatiám pápeža Františka k LGBTQ+ hnutiu v Cirkvi (stačí spomenúť veľkorysé audiencie venované známemu jezuitskému aktivistovi za akceptáciu homosexualizmu v Cirkvi, P. Jamesovi Martinovi SJ), adorácii predstaviteľov marxistickej Teológie oslobodenia, relativizovaniu pozície rozvedených a verejných podporovateľov potratov v Cirkvi, škandálom s Pačamamou a ďalším evidentným nezrovnalostiam, sa médiá snažia vytvoriť obraz, ktorý lokalizuje tieto výstrelky na perifériu, čo najďalej od Vatikánu. Najobľúbenejším zástupným „fackovacím panákom“ je samozrejme Nemecko, ktoré však v skutočnosti momentálne zďaleka nie je o nič modernistickejšie a heretickejšie ako krajiny Beneluxu, či Taliansko, Francúzsko, Británia alebo krajiny hispánskeho okruhu.
Dôvod prečo práve Nemecko, je práve tak zrejmý, ako zároveň neuveriteľne pokrytecký. S touto krajinou je totiž po stáročia spojený oprávnený biľag „matky protestantizmu“ a je teda ideálna ako mentálny hromozvod pobúrenia dobráckych veriacich, žijúcich s predstavou, že problémy v Cirkvi sa začali len prednedávnom, hneď po vláde Jána Pavla II., ktorého považujú za najlepšieho pápeža v dejinách. A to najmä vďaka, katolíckymi médiami systematicky pestovanej pamäti - nepamäti, siahajúcej dozadu maximálne po Jána XXIII. Pokrytectvo podvedomého využívania tohto nemeckého biľagu spočíva v tom, že ešte pred niekoľkými rokmi Vatikán a lokálne cirkvi „oslavovali“ spolu s našimi „evanjelickými bratmi“ 500 výročie „reformácie“. Čo je teda na tých Nemcoch až také nevšedné? Veď sme s nimi oslavovali pred pár rokmi „synodálny proces“ zo 16. storočia.
Druhým dôvodom prečo je na muške umiernených „konzervatívcov“, čiže bývalých pokoncilových liberálov, práve len Nemecko, môže byť ich fixácia na Poľsko a na pamiatku poľského pápeža, ktorého považujú za neprekonateľného. Poľsko totiž, ako samozvaný líder týchto „konzervatívcov“, nevynechá jedinú príležitosť na prihriatie si svojej nacionalistickej (a teda aj protinemeckej) polievky, ktorá v súvislosti s poslednými udalosťami začína povážlivo prudko bublať, vo vare priam mesianistickom. Od Poľska, ako garanta „konzervativizmu“ v Cirkvi, potom preberajú tento naratív o Nemecku ako zdroji synodálnych heréz, ďalšie spriaznené duše, u ktorých zároveň pri tomto „infobraní“ nehrá predstava Poľska ako protiputlerovskej pevnosti tú najzanedbateľnejšiu úlohu.
V takto vytvorenom obraze sa vlastne pevné, a v otázkach viery a morálky neoblomné vedenie z Ríma, len bráni (s láskou a toleranciou, samozrejme) „zle pochopeným“ princípom synodálneho procesu, vystrkujúcim rožky predovšetkým v rámci Nemeckej biskupskej konferencie. Pláštik propagandy, ktorý takto cudne prikrýva nahotu reality, sa nám však okamžite podarí poodkryť, keď navštívime médiá netrpiace nutkavou potrebou zahmlievať pred veriacimi skutočný stav.
Povšimnime si napríklad správu zo včerajšieho dňa na portáli Life Site News, v ktorej sa môžeme na vlastné oči presvedčiť o obrázkoch, prezentovaných oficiálnym vatikánskym médiom – Synod.va, zameraným na propagovanie Synodálnej cesty. Na pestrofarebných ilustráciách, štýlovo upomínajúcich na „umenie“ z veľkomestských slumov, môžeme pozorovať, ako si zrejme predstavuje synodálnu Cirkev budúcnosti vatikánska mediálna úderka. Azda najprekvapujúcejším (pre mnohých) vykreslením budúcnosti Cirkvi, je obraz skupiny nadšených veriacich pred bližšie neurčeným chrámom. Môžeme na ňom vidieť rozjasaného homosexuála s dúhovým nápisom Pride na tričku, ktorému víťazne dvíha pravicu korpulentná černoška, zrejme z „katolíckej“ odnože hnutia Black Lives Matter a v pozadí im sekunduje rovnako emotívne odviazaná žena - „kňahyňa“ v ornáte, pravdepodobne po čerstvo odslúženej LGBTQ omši. Na okraji sa empaticky túlia k hlavnému prúdu bližšie nešpecifikovaní jedinci, na prvý pohľad ženského a mužského pohlavia, ale samozrejme tento pohľad môže len odrážať naše stereotypy a predsudky, pričom v skutočnosti to možno sú neutrálni „ono“ – kovia. A aby nikto nepochyboval, že je to skutočne budúcnosť, tak od mladého homosexuála sa vinie stuha s nápisom: My sme mladí ľudia budúcnosti...
Reálnej budúcnosti by zodpovedal aj počet veriacich, „tiesniacich“ sa pred chrámom. Za podobných okolností, aké sú nám na obrázku prezentované, tam skutočne viac normálnych katolíkov zrejme nezostane.
Ani ďalšie obrázky nás nenechajú na pochybách, že máme pred sebou bežnú neomarxistickú propagandu, tentokrát však (a to je dôležité) na oficiálnej vatikánskej stránke. Nie na nemeckej, z hamburskej diecézy.
S rovankým geografickým puntičkárstvom môžeme lokalizovať kardinála Zuppiho, známeho podporovateľa LGBTQ (a podľa niektorých aj jedného z horúcich kandidátov na budúceho pápeža) mimo „nemeckú synodálnu cestu“ - do Talianska, kardinála Hollericha do Luxemburska, kardinála Cupicha do USA, a podobne. Mien by sa našlo neúrekom a netreba spomínať stále len nemeckého kardinála Marxa, ktorý je mimochodom, napriek svojmu verejnému slúženiu LGBTQ omše, stále poradcom pápeža Františka. A pápež František má mať paradoxne, podľa médií stredného prúdu, údajne na srdci potlačenie všetkej heterodoxie v synodálnom procese a vykázanie lokálnych teologických extrémistov do kúta. Preto zrejme dovolil, aby Pápežská akadémia pre život (?) ústami vybraných jezuitských teológov špekulovala o možnom povolení antikoncepcie...
Posledná medzináboženská akcia v Kazachstane, pri ktorej došlo v podstate k potvrdeniu bludnej tézy zo stretnutia v Abu Zabi, ktorá vykladá mnohosť náboženstiev ako Božiu vôľu, tolerovanie otvorene heretických biskupov z Flámska, konštruujúcich dnes už špeciálne cirkevné obrady pre požehnávanie homosexuálnych párov, nereagovanie na partizánske koncelebrácie sv. omší ženami v nemecky hovoriacich krajinách (a ktovie kde všade ešte), otvorené zaraďovanie pohanských prvkov do obradov, v rámci „inkulturácie“ a zároveň podozrivo ostentatívna démonizácia katolíkov utiekajúcich sa k Tradícii, to všetko ukazuje na centrálny zdroj výsledkov „synodálneho procesu“, na ich skutočných iniciátorov a benevolentných podporovateľov z Vatikánu.
Že je línia nastavená z centra, o tom svedčia napríklad aj výsledky synodálneho bádania na Slovensku. Nič nemôže byť východoeurópskym katolíkom vzdialenejšie, než nariekanie nad marginalizovaním homosexuálov v lokálnych cirkvách, najmä po spoznaní všetkých „krásnych“ plodov cirkevnej inkluzívnosti na Západe. Napriek tomu, zrejme z dôvodu, aby sme na Slovensku vyzerali kompatibilne s centrálnym trendom, boli v syntézach zo slovenského synodálneho procesu uvádzané marginalizovanie sexuálnej menšiny ako téma, ktorá trápi slovenských veriacich. Ide zjavne o umelé aplikovanie vopred vytýčeného rámca diskusie do nekompatibilného prostredia, tak ako sme to poznali počas aplikácie „perestrojky“, za súmraku reálneho socializmu. Tento slovenskej cirkvi vnútený rámec, sa však určite nezrodil nad Rýnom, aj keď tam veľmi výdatne prosperuje.
Avšak ani u tej časti katolíkov, ktorým je jasné aká hra sa tu s nimi hrá, väčšinou nedôjde k nejakému radikálnemu vyhodnoteniu okolností, ktoré ukazujú na centrálne pretláčanie relativizujúcich postojov, v rámci synodálneho procesu.Ich interpretácia okolností tohto centrálneho vplyvu, sa väčšinou nesie v duchu: „vlastne sa ešte nič dôležité nedeje, veď Svätá stolica to neschvaľuje“. Toto vyhýbanie sa nutnosti nejako reagovať, ktorému sa tak radi oddávajú veční „odsúvači“ konečného posúdenia situácie „na neskôr“, keď bude skutočne už zle, nakoniec pre nich nič nerieši, pretože vedia, že herézu má Cirkev verejne odsúdiť a hlásateľov heretických náuk potrestať. Nie ju tolerovať, či dokonca podnecovať. Pokiaľ nereaguje, ukazuje automaticky prstom na seba. A tak sa odsúvači rozhodnutia stále vrtia v kruhu: rozhodnutie ponechávajú na centrum a z centra ako odpoveď prichádza ďalšia relativizácia, ktorú má opäť posúdiť centrum...
Že ide v centre o viac než len tolerovanie, o tom svedčí celá plejáda (navyše veľmi zredukovaná) horeuvedených udalostí a osobností, ktoré súvisia priamo s vedením katolíckej Cirkvi. Nesmieme preto zabúdať, keď nám určité médiá predkladajú osvedčenú mantru o „dobrom panovníkovi“ a „zlých úradníkoch a vykonávateľoch“, že rovnako stará, ak nie ešte staršia, je ľudová devíza obsahujúca priam niekoľko ton trinitrotoluénu zdravého rozumu a popierajúca svojou podstatou samotnú myšlienku „synodálneho“ riadenie Cirkvi zdola. Táto devíza hovorí o tom, že rozkladajúca sa ryba zapácha vždy od toho konca, kde sa nenachádza jej chvost.
