Jedným z najväčších priekopníkov mariánskej úcty v dejinách Cirkvi, bol nepochybne sv. Bernard z Clairvaux. Práve z jeho zbožnosti a lásky k Bohorodičke vytryskla známa a dodnes často používaná modlitba, odporúčaná veriacim katolíckym kresťanom v súženiach: „Spomeň si, svätá Panna Mária, že nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu, teba prosil o pomoc a žiadal o tvoje orodovanie. Povzbudený touto dôverou aj ja sa utiekam k tebe, Matka, Panna panien; k tebe prichádzam, pred tebou stojím ako úbohý a kajúci hriešnik. Matka večného Slova, neodmietni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš. Amen.“ Táto svetoznáma modlitba sa dočkala rôznych modifikácií a jedna z nich nás upomína na ďalšiu a veľmi významnú modlitbu - Pompejskú novénu k Panne Márii. Slová sú nasledujúce: „Spomeň si, milosrdná Panna Mária, Kráľovná posvätného ruženca z Pompejí, že nikdy nebolo počuť, žeby bol niekto z tých, čo si ťa ctia a ružencom prosia o pomoc, opustený. Matka večného Slova, nezavrhni moje slová, ale ma milostivo vypočuj a vyslyš moju ružencovú modlitbu pre zaľúbenie, aké nachádzaš vo svojom chráme v Pompejach. Amen.“ Prečo nachádza Panna Mária zaľúbenie v tejto novéne a v pompejskom chráme? To osvetľuje príbeh obráteného okultistu Bartolomea Longa a konkrétne účinky modlitby.
Vytrhnutý vierou z pazúrov diabla
Pompejská novéna sa dnes teší záujmu veľkého množstva veriacich katolíkov a jej rozšírenie je úzko spojené s menom bl. Bartolomea Longa. Je to dané nielen jeho horlivosťou mariánskeho ctiteľa, ale aj tým, že účinky orodovania Svätej Bohorodičky, sa ukázali najlepšie práve na jeho osobe. Jeho život nebol vždy priamou cestou k Bohu, ale uberal sa po kľukatých cestách hriechu a odpadlíctva. Pôvodne pochádzal zo šťastnej a hlboko veriacej katolíckej rodiny. Nanešťastie, keď začal v roku 1858 študovať na právnickej fakulte v Neapole, nielenže zľahostajnel vo viere, čo sa mladým ľuďom v sekulárnom prostredí často stáva, ale úplne od katolíckej viery odpadol, a stal sa dokonca jej zúrivým nepriateľom. Vstúpil do slobodomurárskej lóže, stal sa špiritistom a okultistom, venoval sa ezoterike a astrológii, a klesol tak hlboko, že sa začal venovať vyvolávaniu duchov a duší zosnulých. Postupne upadal do bahna neťažších bludov a smrteľných hriechov.
Cirkev vždy odmietala takéto ohavnosti a všetky okultné praktiky označovala ako ťažké, Boha urážajúce bludy. Nielen že sú v rozpore s prvým prikázaním Všemohúceho Boha, čiže urážajú Jeho dôstojonosť, ale ničia v konečnom dôsledku dušu a telo samotného človeka. Tak, že ho vydajú jeho najväčšiemu nepriateľovi. Okultizmus, čierna mágia či nekromancia privedú človeka vždy priamo do područia satana. Nie je to len prázdne strašenie nevedomých a naivných ovečiek, ako radi tvrdia ateisti, informácie o tejto skutočnosti vedia ľahko poskytnúť exorcisti. Príbehy takýchto zblúdilcov, sú históriami zúfalstva a definitívneho pádu človeka smerom k zatrateniu. Nie každý mal také šťastie ako práve Bartolomeo Longo.
Aj pre neho príslušnosť k okultistickej sekte, mala nakoniec veľmi negatívny dopad na samotný psychický stav. So stúpajúcou prestížou v okultných kruhoch, sa dostavili vnútroné problémy. Krátko na to, ako získal vysoké slobodomurárske hodnosti, sa dostal na pokraj šialenstva a v zúfalstve začal uvažovať o samovražde. Zachránilo ho prostredie, z ktorého pochádzal. Ako neskôr dosvedčil, nebyť modlitieb jeho matky a priateľov, ktorí sa modlili k Panne Márii a k Jej Božskému Synovi, aby vytrhli ich priateľa z pazúrov zlého, tak by si určite vzal život.
V poslednej chvíli sa Bartolomeovi Longovi podarilo vymaniť zo spárov zlého ducha. Veď Milosrdný Boh neustále podáva človeku pomocnú ruku a nechce aby duchovne zahynul. Po svojej záchrane okamžite opustil prostredie v ktorom sa dovtedy pohyboval, rázne prerušil styky s pochybnými priateľmi, odvrhol bláznovstvo bludu a šťastlivo sa spriatelil s dominikánskym kňazom, filozofom a teológom Albertom Radentem, veľkým ctiteľom Svätého ruženca, ktorý vysvetlil Bartolomejovi Longovi nesmierny význam tejto modlitby, ako aj kresťanského pôstu a Eucharistie pre duchovný rast a boj so zlom. Zásluhou tohto dominikána, sa Bartolomej Longo stal neskôr dominikánskym terciárom a veľkým ctiteľom Panny Márie a Svätého ruženca.
To čo sám nezaslúžene a spásne obdržal - Božiu milosť, sa rozhodol sprostredkovať aj iným. Vo svojom neskoršom živote venoval Bartolomej Longo všetky svoje sily boju práve proti tým silám a zvrátenostiam, ktorým dočasne sám podľahol - proti okultizmu a nepriateľom katolíckej Cirkvi. Navštevoval rôzne politické kluby, kde sa snažil odhovoriť najmä mládež od proticirkevných snažení, od príslušnosti k slobodomurárskym lóžam, maskovaným za vlastenecké cítenie. Častkrát mal úspech, ale väčšinou sa však stretával s posmechom, nenávisťou, potupou a niekoľko krát mu dokonca išlo aj o život. (Portrét Bartolomea Longa)
Jeho život však mal mimo verejnej činnosti, aj súkromnú stránku. V roku 1864 sa Bartolomej Longo šťastlivo oženil a začal vykonávať prácu, ktorú vyštudoval - stal sa právnikom. Jeho viera sa naplno prejavila aj v jeho zamestnaní. Zo všetkých síl pomáhal chudobným ľuďom v okolí Neapola, podporoval cirkevné ustanovizne a ako katolícky aktivista bojoval verejne za práva Cirkvi, pričom svojim osobným životom išiel príkladom všetkým ľuďom zo svojho okolia. Čoskoro si získal úctu a lásku ľudí.
Ale jeho vnútorný život nezostal bez boja. Navonok pôsobil pokojne a vyrovnane, a preto málokto tušil, že opäť v duši zvádza ťažký boj. Odveký nepriateľ - diabol, opäť rafinovane útočil na Bartolomeovu psychiku, vediac, že čerství obrátenci na vieru často podliehajú úzkostiam a škrupuliam, a nahováral mu, že pre neho ako bývalého okultistu, ktorý svojimi hriechmi tak urazil Boha, už niet spásy a čaká ho večné zatratenie. Tieto trýznivé nutkavé predstavy však nakoniec šťastlivo zaplašili slová zmieneného už dominikána Radenteho, ktorý Longa ubezpečil, že „neexistuje taký hriech, ktorý by nedokázala Kristova obeta na Kríži vykúpiť” a povzbudil ho, že „kto sa vrúcne modlí ruženec k Panne Márii, bude spasený”. Upokojený kajúcnik, sa oddal plne do Božej vôle a žil v odovzdanosti svoj každodenný život. Milostivý Boh a Panna Mária si ho takto, pomocou utrpenia a pokánia, nakoniec vyformovali a vybrali ako nástroj Božej pomoci hriechom zmietanému svetu.
So Svätým ružencom a vierou na pomoc chudobným
Aktivity horlivého obrátenca sa s nadobudnutím pokoja a istoty, začali čoraz viac rozširovať. Ako nekompromisný katolícky bojovník, Bartolomeo čoskoro založil Ružencové bratstvo a začal usporadúvať ľudové misie, v rámci ktorých okrem sociálnej charity, kňazi (členovia bratstva) poskytovali ľuďom duchovnú útechu a pomoc. Avšak ich pomoc mala samozrejme aj praktický rozmer. Keďže množstvo ľudí v okolí Neapola bolo negramotných, členovia bratstva ich učili čítať a písať. Popri tom ich oboznamovali so základnými pravdami viery a ukazovali im pravú cestu k Bohu a spáse. Činnosť duchovná tu bola v súlade s napĺňaním materiálnych a sociálnych potrieb. Členovia bratstva nedávali ľuďom len vzdelanie, prácu ale v prvom ráde aj nádej, vieru a lásku a ukazovali im cestu ku spáse
Uctievaným predmetom tohto Ružencoveho bratstva, sa stal zázračne objavený obraz Panny Márie, na ktorom Svätá Bohorodička s malým Ježiškom v náručí, odovzdáva Svätý ruženec do rúk sv. Dominikovi, zakladateľovi rehole dominikánov. Obraz prešiel viacerými reštaurátorkými úpravami a jeho súčasnú podobu obrazu môžeme vidieť na tejto fotografii (Obraz Panny Márie Pompejskej). Najväčšej pocty sa dostalo obrazu dňa 13. februára 1876, keď ho posvätil pápež Lev XIII., vysloviac o ňom neskôr, že: „Boh použil tento obraz na vypočutie tých prosieb, ktoré pohli celým svetom”.
Staviteľom chrámu
Avšak ani táto mohutná činnosť na poli evanjelizácie, neuspokojili Bartolomeovu potrebu odvďačiť sa Všemohúcemu a jeho Matke za milosť, ktorá sa mu dostala. Preto dospel v roku 1876 k rozhodnutiu, že s Božou pomocou a na počesť Panny Márie, vybuduje novú baziliku v Neapole. Od myšlienok prešiel rýchlo k činom a už v máji toho roku posvätili základný kameň chrámu. Následne Longo investoval do výstavby baziliky nemalé financie, z vlastných zdrojov.
Avšak diabol, ktorý nenávidí Pannu Máriu a zároveň sa Jej bojí, sa rozhodol stavbu chrámu prekaziť a čoskoro nahuckal svojich prívržencov proti tomuto svätému dielu. Všetci miestni slobodomurári a antiklerikáli, neštítiaci sa nijakej odpornosti a nečestnosti obvinili Bartolmeja Longa zo spreneverenia milodarov a rozpútali voči nemu štvavú kampaň, plnú lží. Pokrytecky volali po tom, aby sa financie použili vhodnejšie pri budovaní infraštruktúry mesta, ignorujúc dlhoročnú Longovu prácu práve na tomto poli, ktoré oni ľahostajne zanedbávali. Svätec neupadol do zatrpknutosti a hnevu, ale reagoval pokojnou modlitbou ruženca a láskavosťou. Jej sila sa znovu osvedčila. Diabol a jeho nohsledi museli nakoniec opäť pred Božou vôľou kapitulovať, a výstavbu chrámu sa im nepodarilo prekaziť. Obvinenia boli vyvrátené a Božiu ruku, ktorá žehnala tomuto dielu, bolo vidieť na celom diele, a aj vtedy, keď sa míňali peniaze a hrozilo zastavenie stavby. Tu sa vždy náhle objavil nejaký nový mecenáš, ktorý poskytol peňažnú pomoc potrebnú pre dobudovanie tohto impozantného stavebného diela.
Dielo sa však tešilo nielen materiálnej, ale predovšetkým duchovnej priazni Božej. Ešte v čase výstavby chrámu sa uskutočnili v komunite spojenej s jeho budovaním tri zázraky: dvanásťročná Clorinda Lucarelliová sa uzdravila z epilepsie, Concetta Vasterillová sa zázračne dostala zo smrteľnej agónie a Antonio Varone neumrel na pokročilú gangrénu končatiny, ktorá sa náhle vyliečila.
Oficiálnym a obľúbeným pútnickým miestom, ktorým je dodnes, sa stal chrám približne rok pred svojím dokončením, na základe dekrétu pápeža Leva XIII., Quotquot Religionis z 28, marca 1890. V nasledujúcom roku, sa stavebné práce na bazilike Najsvätejšej Panny Márie Ružencovej v Pompejách úspešne ukončili. Chrám vysvätili dňa 15. mája 1891 a onedlho sa stal jednou z najdôležitejšćh ružencových svätýň nielen v Taliansku ale aj vo svete. V roku 2008 pápež Benedikt XVI. uviedol, že: „Pričinením blahoslaveného Bartola Longa vzniklo v Pompejách nové ružencové centrum okolo svätyne zasvätenej Panne Márii, ktoré vyžaruje svetlo viery a nádeje. Sila lásky a modlitby sa nezastaví pred ničím a hýbe svetom”.
Na ceste do Neba
Záver života Bartolomea Longa bol vyplnený prácou, modlitbou a očakávaním smrti, ktorá ho privedie pred trón Toho, ktorému obetoval všetky svoje sily a k nohám Tej, ktorú tak ctil. Pracoval usilovne až do pokročilého, 85. roku svojho života. Keď v roku 1924 umrela jeho milovaná manželka, nedával príliš najavo bolesť ani smútok, vediac, že ona sa už nachádza vo večnej blaženosti pred Tvárou Nášho Pána Ježiša Krista. Jeho život sa preto nijako nezmenil a zotrvával v odovzdanej pokore. Naďalej chodil každodenne na svätú omšu, každý deň sa horlivo modlil ruženec a raz za týždeň išiel na svätú spoveď. Zostal do smrti taký pokorný a skromný, akým ho urobila milosť záchrany a obrátenia. Keď ho priatelia chválili za jeho usilovnú prácu a vybudovanie mariánskej svätyne, bránil sa slovami: “Nechváľte mňa, ale Boha. Bez Boha sa nič nepodarí. Božia prozreteľnosť ma viedla za ruku ako niekto, kto vedie slepcov a deti”.
Napriek pokročilému veku a hlásiacim sa neduhom, zažíval mnohé duchovné radosti. Po smrti manželky sa napríklad veľmi zblížil s hlboko veriacim lekárom Giuseppem Moscatim, ktorý bol jeho osobným ošetrovateľom. Išlo tu o priateľstvo dvoch svätcov, keďže aj Moscati bol neskôr vyhlásený za svätého. Ich duchovná spriaznenosť presvetlovala posledné roky Bartolomeovho života. Svoje posledné hodiny pred odchodom do Nebeského Kráľovstva, strávil Bartolomeo Longo modlitbou svojho milovaného Svätého ruženca, v spoločenstve vďačných odrastených sirôt a chudobných, ktorým v živote pomohol finančne aj duchovne, a z ktorí teraz okolo neho stáli ako vzorní katolícki otcovia a matky vlastných rodín. Jeho posledné slová pred odchodom do Nebeskej vlasti, boli venované Tej, ktorú tak ctil, pre ktorej uctenie toľko vykonal, a príhovorom ktorej zaiste vďačil za svojú záchranu a vytrhnutie z rúk diabla: “Konečne sa stretnem s Pannou Máriou, ktorá ma zachránila zo satanských osídiel”. Radosť, ktorú zakúsil keď po smrti stál pred trónom Bohorodičky, si zaiste dokážu predstaviť všetci katolíci, ktorých túžby a prosby sa upierajú k rovnakým výšinám.
Zosnulého svätca uložili do krypty v chráme, o ktorého postavenie sa zaslúžil. Pochovali ho v odeve Rádu rytierov Božieho Hrobu, ako dávneho križiaka, bojovníka za vieru v Ježiša Krista a za česť Panny Márie, ktorým nepochybne bol. Jeho telo môžu dodnes uctievať pútnici v prístupnej sklenenej hrobke. Bartolomej Longo dnes býva často označovaný za vzor všetkých laických katolíkov a v súčasnosti ďalej pokračuje proces jeho svätorečenia, ako aj proces beatifikácie jeho manželky Marianny de Fusco. Svojím komplikovaným a často trpkým životným príbehom, v ktorom si musel namáhavo hľadať späť cestu do katolíckej Cirkvi a k Bohu, je zaiste tým najlepším vzorom v dnešnej dobe, tak smutnej a zdá sa, že aj mimoriadne oddanej silám temnoty a zatratenia.
Druhý diel článku bude venovaný priamo Pompejskej novéne a milostiam, ktoré možno vďaka tejto modlitbe získať.
