Francúzsky portál Paix liturgique priniesol 12. septembra 2022 rozhovor s Mons. Carlo Maria Viganòm, v ktorom bývalý nuncius Svätej stolice v USA, odpovedal redakcii na otázky ohľadom súčasného postavenia tradičnej liturgie, jej možnej budúcnosti, ohľadom problémov, ktorým musí čeliť a zamýšľa sa aj nad celkovou situáciou a stavom súčasnej katolíckej liturgie, po II. vatikánskom koncile. Rozhovor, prinášajúci množstvo podnetov k zamysleniu, nakoniec logicky vyúsťuje do otázky ohľadom celkovej situácie, v dnes tak ťažko skúšanej Cirkvi a jej možnej budúcnosti. Náš spolupracovník preložil tento zaujímavý rozhovor pre redakciu ABC Tradície a my ho ponúkame našim čitateľom.
I. – Monsignore, prečo je liturgická otázka po Druhom vatikánskom koncile taká pálčivá?
Liturgická otázka je veľmi dôležitá, pretože v posvätnom konaní sú zhrnuté: náuka, morálka, spiritualita a disciplína Cirkvi, ktorá ho vykonáva. Tak ako je katolícka omša dokonalým a koherentným vyjadrením katolíckeho učiteľského úradu, reformovaná liturgia je vyjadrením koncilových odchýlok, ba odhaľuje a potvrdzuje jej heterodoxnú podstatu bez nedorozumení a mnohoslovnosti textov Druhého vatikánskeho koncilu. Prirovnaním by sme mohli povedať, že zdravá krv evanjelia prúdi v žilách tridentskej omše, zatiaľ čo v krvi nového obradu prúdi infikovaná krv herézy a ducha sveta.
II. – Má pápež František, ktorý sa veľmi nezaujíma o liturgiu, zásluhu na tom, že vlastne nastoľuje skutočný problém, keď hovorí, že dve liturgické formy, stará a nová, zodpovedajú dvom ekleziológiám?
To je presne to, čo som práve povedal a čo predo mnou odsúdili kardináli Ottaviani a Bacci vo svojom Stručnom kritickom rozbore omšového poriadku, arcibiskup Lefebvre vo svojich mnohých príhovoroch a iní biskupi a liturgisti. To, čo ste nazvali dvoma liturgickými formami jedného obradu, sú v skutočnosti dva obrady, jeden plne katolícky a druhý, ktorý mlčí o katolíckych pravdách a podsúva omyly protestantskej a modernistickej matrice. V tomto má Bergoglio úplnú pravdu: ktokoľvek prijme Druhý vatikánsky koncil a jeho heretické rozvinutia, nemôže nájsť tieto omyly prítomné v tradičnej liturgii, ktorá pre svoju jasnosť vo vyznaní viery predstavuje odsúdenie a popretie mysle, ktorá vymyslela Novus Ordo.
III. – Dokumenty ofenzívy proti tradičnému obradu nasledovali v minulom roku jeden za druhým od Traditionis custodes cez Responsa Kongregácie pre náuku viery až po apoštolský list Desiderio desideravi. Môžeme dúfať, že pokus zlyhal a že stará liturgia nezomrie?
Prvým klamom, do ktorého sa nesmieme dostať, je podvratné používanie úkonov vlády a magistéria. V tomto prípade máme dokumenty, ktoré neboli promulgované, aby utvrdili bratov vo viere, ale aby ich od nej vzdialili, toto všetko v jasnom rozpore s Motu proprio Summorum Pontificum Benedikta XVI., ktoré na rozdiel od tohto uznalo plné práva tridentskej liturgii. Po druhé nestriedmosť autoritárskeho tyrana pohlteného nenávisťou ku Kristovej Cirkvi otvára oči aj tým najumiernenejším a ukazuje im, že celý koncilový podvod je založený na averzii voči pravdám vyjadreným tridentskou omšou, zatiaľ čo v oficiálnej verzii, liturgická reforma mala byť iba nástrojom na to, aby sa prekladom tieto pravdy stali pre veriacich použiteľnejšie.
IV. – Spôsob, akým sa Traditionis custodes uplatňuje, sa značne líši od krajiny ku krajine a od biskupa k biskupovi. Niektorí pápežov dokument schválili, no v skutočnosti nič nezmenili. Nepanuje najmä v Taliansku pocit, že ten, kto sa stane nástupcom Františka, nebude schopný udržať túto represívnu líniu?
Cirkev nie je spoločnosť riadená absolutistickým monarchom oslobodeným od akejkoľvek vyššej autority, ktorý môže svojím poddaným vnucovať svoj rozmar. Hlavou Cirkvi je Kristus a Kristus je jej jediným skutočným Kráľom a Pánom, ktorého vikárom je rímsky veľkňaz, rovnako ako je nástupcom kniežaťa apoštolov. Zneužívaním zástupnej moci Krista a vyčleňovaním sa z následníctva navrhovaním heterodoxného učenia alebo zavádzaním noriem, ktoré sa na ne vzťahujú, sa toto vnútorné spojenie s Kristom Hlavou a s Cirkvou, jeho Tajomným telom, vytráca. Pápežova zástupná moc má v skutočnosti všetky výsady absolútnej, bezprostrednej a priamej autority nad Cirkvou len do tej miery, do akej to zodpovedá jej hlavnému cieľu, ktorým je salus animarum v nadväznosti na Tradíciu a vo vernosti nášmu Pánovi. Okrem toho pri vykonávaní tejto právomoci pápež požíva osobitné milosti stavu vždy v rámci veľmi jasne vymedzených hraníc tohto cieľa, pričom nemajú žiadny účinok, ak koná proti Kristovi a Cirkvi. To je dôvod, prečo Bergogliove zúrivé pokusy, akokoľvek násilné a deštruktívne, sú neúprosne predurčené k nedodržiavaniu a určite budú vyhlásené za neplatné.
V. – Čo by ste v tejto situácii poradili rozrušeným laikom?
Laici sú živými údmi mystického tela a ako takí majú prirodzené právo požadovať, aby jeho viditeľná autorita konala a vydávala zákony v súlade s poverením, ktoré dostala od Krista. Keď táto pozemská autorita s dovolením Prozreteľnosti koná a vydáva zákony proti vôli Kristovej, veriaci musia najprv pochopiť, že táto skúška je prostriedkom, ktorý im s dovolením Prozreteľnosti pomáha otvoriť oči po desaťročiach odchýlok a pokrytectva, ktorými boli zasiahnutí a ktorých sa mnohí v dobrej viere držali práve preto, že boli poslušní hierarchii a nevedeli o podvodoch, ktoré sa na nich páchajú. Keď to pochopia, všimnú si poklad, ktorý im ukradli tí, ktorí ho mali chrániť a odovzdať budúcim generáciám a nie ho po znehodnotení skrývať, aby ho nahradili zlým falzifikátom. Vtedy budú prosiť Boží majestát, aby skrátil časy skúšky a udelil Cirkvi Najvyššieho pastiera, ktorý bude poslúchať Krista, ktorý mu bude patriť, ktorý ho bude milovať a ktorý mu vzdá dokonalý kult (dokonalú úctu).
VI. – Zdá sa, že terčom a hlavnými obeťami rímskych opatrení proti tradičnej liturgii sú diecézni kňazi: čo by ste im poradili?
Počas desaťročí pred koncilom si vrcholní predstavitelia Cirkvi veľmi dobre uvedomovali stále sa umocňujúcu hrozbu, ktorú predstavovala poburujúca práca modernistických infiltrátorov. Z tohto dôvodu musel Pius XII. centralizovať moc, ale jeho rozhodnutie – v tom kontexte pochopiteľné – malo za následok, že duchovenstvu vštepil, že autorita v Cirkvi je v každom prípade nespochybniteľná, zatiaľ čo zdravá náuka nám hovorí, že nekritické prijatie akéhokoľvek príkazu je servilizmom a nie pravou poslušnosťou. Biskupi a kňazi boli preniknutí týmto prístupom a cítením v čase Druhého vatikánskeho koncilu. Avšak tí, ktorí uskutočnili v tom čase prevrat, využili práve túto poslušnosť na presadenie toho, čo by dovtedy nebolo ani mysliteľné. O zvyšok sa potom postarala pokoncilová indoktrinačná práca a neľútostné čistky na úkor niekoľkých z hŕstky tých, ktorí nesúhlasili. V nasledujúcich desaťročiach sa narácia o hrôzach „starej omše“ stala jedinou oficiálnou verziou vyučovanou v seminároch a na pápežských univerzitách.
Dnešná situácia nám umožňuje nazerať na pokoncilové udalosti s väčšou objektívnosťou aj preto, že výsledky „koncilovej jari“ sú zjavné všetkým – od krízy svetských a rehoľných povolaní až po kolaps účasti na sviatostiach zo strany veriacich. Liberalizácia starej omše Benediktom XVI. umožnila mnohým kňazom objaviť neoceniteľné poklady pravej liturgie, ktorí o nich vôbec nevedeli a ktorí v tejto omši znovu objavili obetný rozmer svojho kňazstva, ktorý robí celebranta alter Christus a do hĺbky ho premieňa. Tí, ktorí tento zázrak milosti zažili, už nie sú ochotní sa ho vzdať. Preto pozývam všetkých svojich spolubratov, aby celebrovali omšu sv. Pia V. a nechali Krista, kňaza a obetu, aby konal v ich kňazskej duši a dal ich službe pevný nadprirodzený zmysel.
Moja rada týmto kňazom je, aby odolali a ukázali pevnosť tvárou v tvár sérii zneužívania, ktorá trvá už príliš dlho. Pomohlo by im to pochopiť, že nie je možné postaviť apoštolskú omšu na rovnakú úroveň s tou, ktorú vymyslel Bugnini, pretože v prvej je Pravda jednoznačne potvrdená, aby vzdávala slávu Bohu a spasila duše, zatiaľ čo v druhej je Pravda podvodne zamlčaná a často popieraná, aby sa prispôsobila duchu sveta a nechala duše v omyle a hriechu. Ak je toto pochopené, nevzniká ani otázka voľby medzi dvomi obradmi, pretože rozum a viera oživená láskou nám ukazujú, ktorý z nich je v súlade s Božou vôľou a ktorý je zdeformovaný. Duša zamilovaná do Pána netoleruje kompromisy a je ochotná dať svoj život, aby zostala verná božskému Ženíchovi.
VII. – Niektorí si myslia, že bude potrebné využiť túto krízu a požiadať budúceho pápeža nie o návrat k Summorum Pontificum, ale o plnú slobodu pre tradičnú liturgiu. Je to možné?
Tradičná liturgia má už de iure plnú slobodu a plné práva na základe svojej úctyhodnej starobylosti, buly Quo primum svätého Pia V. a svojho prijatia spoločenstvom Cirkvi počas dvetisíc rokov. Skutočnosť, že sa táto sloboda neuplatňuje, je spôsobená „rozvážnosťou“ Božích služobníkov, ktorí sa ukázali byť nekriticky poslušní akémukoľvek rozhodnutiu autority Cirkvi skôr, ako by poslúchali Boha, ktorý je jej pôvodcom a posledným cieľom, a tým sa previnili otrockým servilizmom. Úplná sloboda pre tradičnú liturgiu bude určite tiež de facto obnovená, ale spolu s touto obnovou bude nevyhnutne potrebné zrušiť nový obrad, ktorý bol pri vzniku náučného, morálneho a liturgického rozkladu Božieho ľudu, ako sa naširoko ukázalo. Príde čas, v ktorom budú nedorozumenia a omyly koncilu odsúdené a s nimi aj ich vyjadrenie v liturgickom kulte.
VIII. – Čo je podľa vás hlavnou chybou novej omše?
Domnievam sa, že treba spomenúť tri kritické body, ktoré možno pripísať jedinému základnému problému chápania katolíckej liturgie.
Prvou chybou nového obradu je, že bol zostavený s cynickým chladom byrokrata, zatiaľ čo liturgia je harmonický corpus, ktorý sa organicky vyvíjal v priebehu stáročí a prispôsoboval svoj imunitný systém – ak to takto môžeme vyjadriť – tak, aby bojoval proti vírusom každej doby. Veriť v možnosť obnovenia pôvodnej jednoduchosti pri dospelom tele, prinútiť ho vrátiť sa do detstva, je neprirodzená operácia, ktorá odhaľuje svojvoľný úmysel tých, ktorí kráčali touto cestou s jediným úmyslom urobiť Cirkev zraniteľnejšou voči útokom nepriateľa. A ten, kto zosnoval tento podvod, veľmi dobre vedel, že svoje chyby môže sprostredkovať iba odstránením tej omše, ktorá ich sama osebe odsudzuje a dištancuje sa od nich pri každom geste, pri každom obrade, pri každom slove. Niet žiadneho dobrého úmyslu u tých, ktorí zrodili toto liturgické monštrum určené na to, aby slúžilo ako osnova, a tak dalo voľný priechod tým najabsurdnejším a svätokrádežným odchýlkam.
Druhú chybu predstavuje klam, s ktorým bol Novus Ordo predstavený a vnútený Cirkvi: že ide o jednoduchý preklad starého obradu. V Sacrosanctum Concilium konciloví otcovia schválili preklad čítaní a didaktických častí omše do ľudového jazyka, pričom predpísali, že kánon zostane nedotknutý, v latinčine a recitovaný potichu. To, čo bolo pripravené komisiou Consilium ad exsequendam, je iná vec – obrad, ktorý sa zdá byť otrocky skopírovaný z Cranmerovej Knihy spoločných modlitieb z roku 1549 a ktorý dokonale reaguje na ideologický prístup jej autorov.
Treťou chybou je zámerné nahradenie hlavného predmetu uctievania – Najsvätejšej Trojice – zhromaždením zhromaždeným spolu s celebrantom, ktorý sa stal ohniskom, okolo ktorého sa točí celá liturgia a ktorý je referenčným bodom posvätného konania. Vízia kňaza ako „predsedu zhromaždenia“, strata posvätnosti v prospech improvizácie, nahradenie obetného oltára stolom hostiny, to všetko sú dôsledky doktrinálneho omylu, ktorý popiera podstatu omše, v ktorej sa Kristova obeta na kríži nekrvavým spôsobom prináša Otcovi.
Obrad zrodený z klamstiev a podvodov, zosnovaný modernistickým slobodomurárom, nanútený násilím a zrušením dvojtisícročného obradu si ani nezaslúži, aby bol analyzovaný vo všetkých jeho kritických bodoch: treba ho jednoducho zrušiť.
IX. – Prečo je pápež taký nepriateľský voči americkému episkopátu?
Viac ako k americkému episkopátu je Bergoglio obzvlášť nepriateľský voči veriacim Spojených štátov. To má svoj dôvod v mentalite tohto národa, ktorý je v podstate liberálny, ale v ktorom – práve z dôvodu koexistencie rôznych a heterogénnych náboženstiev a kultúr – majú svoj hlas aj konzervatívci a tradicionalisti, ktorí v skutočnosti tvoria početne dôležitú skupinu, horlivú a odhodlanú. Farnosti, hnutia, tradičné americké skupiny ukazujú, do akej miery sú tridentská liturgia a integrálna katolícka náuka predmetom znovuobjavenia a veľkého ocenenia zo strany veriacich, zatiaľ čo kostoly, v ktorých sa slávi montiniánsky obrad, neúprosne strácajú veriacich, povolania a – čo netreba podceňovať – financovanie.
Jednoduchá možnosť, že človek môže beztrestne ísť na tridentskú omšu bez akejkoľvek sociálnej stigmy, je pre Bergoglia neslýchaná a neprijateľná, pretože dôkazy o úspechu takzvanej „tradičnej možnosti“ podkopávajú desaťročia trvajúce úsilie ohlasovania a sebaincenzovania sa zo strany progresivistov. Vidieť tisíce veriacich, mladých ľudí, rodín s deťmi, ktoré sa zhromažďujú na starej omši a žijú koherentne svoj krst, zatiaľ čo na druhej strane finančné a sexuálne škandály duchovenstva a samozvaných katolíckych politikov vyprázdňujú kostoly a strácajú konsenzus v občianskej spoločnosti, predstavuje tú nepríjemnú "kontrolnú skupinu", ktorá v oblasti medicíny dokazuje neúčinnosť terapie práve preto, že tí, ktorí jej neboli podrobení, sa tešia zdraviu. Tak ako očkovanie experimentálnym génovým sérom je nútené každému, aby nebolo zrejmé, že nepriaznivé účinky a úmrtia sa týkajú len očkovaných, ani v liturgickom kontexte nesmie existovať komunita, ktorá by preukázala zlyhanie tohto hromadného očkovania modernizmom, ktorým bol Druhý vatikánsky koncil.
Prijatie a otvorenosť niektorých amerických biskupov voči tradičnému spoločenstvu a ich intervencie za dôslednosť katolíkov zapojených do politiky privádzajú Bergoglia k hnevu, čo ho vedie k impulzívnemu správaniu a neumierneným reakciám, ktoré odhaľujú jeho zlú vieru a úplnú falošnosť jeho výziev k úprimnosti (parézia), k milosrdenstvu, k inkluzívnosti. Na druhej strane po desaťročiach ekumenických výziev „hľadať to, čo spája a nie to, čo rozdeľuje“ a „stavať mosty a nie múry“ sa mi zdá, že obvinenia nového kardinála Rochea, oceneného purpurom za vernosť satrapovi, s ktorým definoval tradičných katolíkov ako protestantov, odhaľujú skryté pokrytectvo, pretože zatiaľ čo kostoly sú otvorené protestantom a dokonca im je umožnené communicatio in sacris v prítomnosti prelátov a kardinálov, s tradičnými katolíkmi modernisti zaobchádzajú ako s exkomunikovanými vitandi. Zdá sa mi zrejmé, že hodnotenie intelektuálnej nečestnosti zástancov nedávnych obmedzení vo veciach liturgie – všetci vyslanci Bergoglia – je neúprosne negatívne, aj keď len takpovediac z ľudského hľadiska: nie sú to úprimní ľudia, ani ochotní porozumieť dôvodom partnera v rozhovore. Demonštrujú bezohľadné autoritárstvo, farizejský formalizmus, sklon k simulácii a klamstvám, ktoré nemôžu byť predpokladom žiadneho spravodlivého riešenia.
X. – Washington, Chicago, Arlington, Savannah: prečo biskupi týchto štyroch diecéz vyhlásili vojnu tradičnej omši?
Tieto diecézy – určite Washington a Chicago spolu so San Diegom a Newarkom – riadia biskupi, ktorí sú súčasťou Bergogliovho magického kruhu a McCarrickovej levanduľovej mafie. Ich vzťahy vzájomnej spoluúčasti, ich konanie v prospech zakrytia škandálov, ich vzťahy s deep state a s Demokratickou stranou majú významné zhrnutie v úcte, ktorú požívajú zo strany Bergoglia, ktorý ich podporuje a ratifikuje ich vyhlásenia a katastrofálne rozhodnutia.
XI. – Vidíte za všetkými týmito zdanlivo nesúrodými rozhodnutiami (Pachamama, vojna proti čipkám a tradičnej liturgii, ustupovanie v morálnych otázkach atď.) realizáciu presnej a premyslenej stratégie alebo plánu?
Je evidentné, že toto neúprosné vojnové ťaženie proti tradičným katolíkom zahŕňa stratégiu a taktiku a že zodpovedá plánu na zničenie Kristovej Cirkvi a jej nahradenie ekumenickou, globalistickou a odpadlíckou sfalšovanou napodobneninou, ktorý bol pripravovaný desaťročia. Bolo by hlúpe myslieť si, že títo ľudia konajú bez účelu a bez toho, aby sa organizovali. Bergogliova voľba v konkláve v roku 2013 bola tiež naplánovaná: nezabudnime na e-maily medzi Johnom Podestom a Hillary Clintonovou o potrebe podporovať „jar Cirkvi“, v ktorej progresívny pápež modifikuje jej učenie a morálku, a tým ju podriadi ideológii Nového svetového poriadku (NWO). Plánovala sa akcia proti Benediktovi XVI., aby ho prinútili odstúpiť. Podvratná práca novátorov bola plánovaná aj na koncile. Akcia progresivistov verných Bergogliovi sa plánuje na synodách, na zasadnutiach dikastérií kúrie, v konzistóriách. Na druhej strane za nepriateľmi Krista a Cirkvi sa vždy skrýva satan so svojimi úkladmi, svojimi podvodmi, svojimi klamstvami.
XII. – Ako vidíte budúcnosť Cirkvi?
Verím, že v krátkom čase sa bude musieť Cirkev vysporiadať s katastrofami, ktoré spôsobil Bergoglio a jeho skupinka skorumpovaných ľudí. Škody tohto „pontifikátu“ sú nevyčísliteľné a už ich chápu aj jednoduchí ľudia, ktorým sensus fidei dáva najavo absolútnu nezlučiteľnosť súčasnej hierarchie s telom Cirkvi. Odcudzenosť, ktorú vidíme v občianskej sfére medzi politickou triedou a občanmi, je zrkadlovým obrazom tej čoraz hlbšej medzi cirkevnou autoritou a veriacimi.
Z dlhodobého hľadiska však verím, že Cirkev práve z tejto hlbokej krízy viery nájde podnet na obnovu a očistenie, definitívne opustí svoj vnútorne liberálny postoj, ktorý doteraz spájal Boha a mamonu, Krista a Beliala, sv. Pia V. a Bergoglia. Videli sme zdeformovanú a príšernú tvár nepriateľa, ktorý dokázal preniknúť do sancta sanctorum využívajúc ochotu ku kompromisu, priemernosť duchovných, ľudské ohľady a bojazlivosť hierarchie. Máme pred očami svätosť a pokoru toľkých dobrých kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorí sa prebúdzajú zo svojej strnulosti a chápu prebiehajúci epochálny boj. Zároveň vidíme skazenosť, nečestnosť, nemravnosť a vzburu proti Bohu u tých, ktorí sa prezentujú ako skutoční strážcovia Kristovej autority, ktorí si ju však namiesto toho svojvoľne uzurpujú a používajú s násilím. Aj dieťa chápe, na ktorú stranu sa postaviť, koho počúvať a od koho sa dištancovať. Preto aj dnes platia slová nášho Pána: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).
Rozhovor v pôvodnom jazyku.
![Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a revolúcia šírená potleskom. [Na pokračovanie: Časť 1].](https://abc.tradi.sk/media/com_jvrelatives/images/thumbs/com_content_159_50.jpg)
