Čo je svedomie a kedy by sme sa ním mali riadiť?

Obvyklé predstavy o svedomí, ktoré dnes ľudia majú, sú asi nasledovné:

Svedomie je špeciálna dispozícia [schopnosť], ktorá by snáď bola porovnateľná so zmyslovým vnímaním, a pomocou ktorej rozoznávame dobré od zlého. Prípadne, ak by to nebol druh vnímania, je to pocit viny alebo neviny. Ak teda v človeku nejaký skutok nevyvoláva pocit viny, potom ho môže s čistým svedomím konať. A použijúc rovnaký kľúč, ak nejaký čin vyvoláva v človeku pocit viny, potom by ho nemal konať nikdy. Človek by sa mal v každom prípade vždy riadiť svojím svedomím. Najmä katolícka Cirkev učí, že svedomie človeka je ultimátnym [všeobsažným a konečným] vodidlom, ktoré nás usmerňuje, ako máme konať. A to aj vtedy, keď je svedomie v rozpore s nejakým učením Cirkvi definovaným s najvyššou mocou [ex cathedra]. Avšak existujú ľudia, nazývaní psychopati, ktorí nemajú svedomie. A snáď preto by títo ľudia nemali byť v skutočnosti morálne zodpovední za zlo, ktoré páchajú, pretože nepoznajú dobro.

Takéto predstavy o svedomí sú dnes, ako som už naznačil, široko rozšírené. Ako také sú však veľmi nesprávne, alebo prinajlepšom mimoriadne zavádzajúce. Sú odrazom vážneho nepochopenia toho, čo svedomie je, kedy sme povinní sa ním riadiť a toho, čo o ňom učí Cirkev.

Preto sa ďalej budem venovať týmto trom otázkam:

Najprv predstavím súhrn toho, čo je svedomím podľa sv. Tomáša Akvinského a iných tomistických teoretikov prirodzeného práva.
Ďalej budem premýšľať o tom, ako by sa podľa teórie prirodzeného práva malo svedomie formovať a pouvažujem o podmienkach, za ktorých by sa mali ľudia svedomím riadiť.
Nakoniec sa budem venovať tomu, ako by podľa tejto analýzy mali katolíci formovať svoje vlastné svedomie vo svetle morálneho učenia Cirkvi.

I. Čo je to svedomie

V bežných predstavách, ktoré som načrtol vyššie, vystupuje svedomie ako stránka ľudskej psychiky – a do tej miery sú tieto predstavy aj správne. Avšak mýlia sa v tom, keď svedomie umiestňujú do rámcov psychiky. Existujú štyri stránky (alebo sa predpokladajú štyri stránky) ľudskej psychiky, ktoré sa týkajú predmetu úvah o svedomí, a sú nimi:

intelekt,
vnímanie,
emócie,
a špecifická dispozícia [schopnosť] svojho druhu (sui generis), jestvujuca sama osebe;

s ktorými sa niektorí pokúšajú stotožniť svedomie.

Intelekt

Intelekt je to, čo z nás robí racionálne živočíchy a teda to, čo nás podstatne odlišuje od všetkých ostatných živočíchov. Pozostáva z troch základných potenciálov:

Prvým je potenciál vytvárať abstraktné alebo univerzálne pojmy. Vezmime si pojem „človek“. Pes dokáže človeka vidieť a dokonca si vytvoriť istý mentálny obraz o človeku [pes si dokáže konkrétneho človeka predstaviť]. Ale „človek“ ako pojem nie je to isté ako percepčný [vnemový] zážitok alebo mentálny obraz človeka. Mentálny obraz človeka bude vždy pozostávať z toho, či je niekto vysoký, nízky, tučný alebo chudý, holohlavý, plešatý alebo bradatý. A takýto mentálny obraz bude vždy sedieť nanajvýš na niektorých ľudí, ale nikdy nie na všetkých. Naproti tomu „človek“ ako pojem sa vzťahuje na každého človeka bez výnimky, bez ohľadu na veľkosť alebo tvar človeka, farbu vlasov alebo pleti a tiež bez ohľadu na dobu alebo miesto. Pojem abstrahuje od konkrétnych čŕt všetkých konkrétnych jednotlivcov, a práve preto má vskutku univerzálny význam. Preto si „človeka“ ako pojem nemôžete presne predstaviť, pretože čokoľvek, čo by ste si predstavili, by v tomto zmysle nebolo už univerzálne. Je to najmä vďaka vášmu intelektu – a nie vďaka zmyslom alebo predstavivosti – že ste schopní zostrojiť tento pojem.

Druhým charakteristickým potenciálom intelektu je formovanie súdu, úsudku alebo jednotky s uceleným významom [vety] – teda toho, čo filozofi nazývajú výrok [propozícia]. A preto dokážete nielen zostrojiť pojmy ako „človek“ a „smrteľník“, ale viete ísť ešte ďalej a zostrojiť jednotku s uceleným významom [vetu] alebo teda výrok „každý človek je smrteľný“. Akýkoľvek výrok či jednotka s uceleným významom sú vždy buď pravdivé, alebo nepravdivé, a to v závislosti od toho, či spojenie subjektu (človek) a predikátu (smrteľný) je platné [správne, pravdivé] samo osebe. Ak sa spýtam: „Človek. Pravda či nepravda?“ nebudete vedieť odpovedať, pretože pojem „človek“ sám osebe nie je ani pravdivý, ani nepravdivý, pretože pojem sám osebe nepredstavuje ešte tvrdenie, ktorému by sme mohli prisúdiť pravdivostnú hodnotu. [Pravdivosť je inherentná hodnota súdu, hodnota vlastná súdu osebe, v ktorom sa spájajú do nejakého vzťahu dva pojmy.] Ak sa však spýtam: „Všetci ľudia sú smrteľní. Pravda či nepravda?“ teraz už budete vedieť odpovedať [pretože budete vedieť skúmať pravdivostnú hodnotu tohto súdu].

Tretím charakteristickým potenciálom intelektu je schopnosť vyvodiť z jedného výroku druhý [preto sa táto filozofická disciplína nazýva aj výroková logika] alebo z jednej jednotky s uceleným významom iné tvrdenie, v súlade s princípmi logického vyvodzovania [resp. princípmi operácií výrokovej logiky ako je negácia, konjunkcia, disjunkcia, implikácia a ekvivalencia]. Môžete tak napríklad zostrojiť nielen tvrdenie „všetci ľudia sú smrteľní“, ale môžete ho spojiť s ďalším tvrdením, a síce, že „Sokrates je človek“, a potom pokračovať k záveru [z toho uzatvoriť na to], že Sokrates je smrteľný. Vďaka potenciálu byť schopný zostrojiť výroky alebo teda jednotky s uceleným významom, môžeme poznať pravdy a vďaka potenciálu byť schopný logicky vyvodzovať z jedného tvrdenia – ktorého pravdivostnú hodnotu poznáme – iné [teda spájať tvrdenia v sylogizmoch, kedy z dvoch výrokov, v úlohe premís, vyplynie záver (konklúzia)], môžeme poznať nové pravdy, teda dospieť k poznaniu pravdivostnej hodnoty iných tvrdení.

Takže to by bolo v skratke o intelekte.

Vnímanie

Ďalej sme hovorili o vnímaní, ktoré je na rozdiel od intelektu niečo, čo máme spoločné s inými živočíchmi. Vnímanie je prijímanie informácií o hmotnom svete prostredníctvom špecializovaných zmyslových orgánov, ako sú oči alebo uši. A pretože disponujeme intelektom, vnímanie v nás podnecuje konceptualizáciu vnímanej veci – teda vytvorenie pojmu o veci. Napríklad nevidíte len konkrétneho človeka, ale vidíte ho ako človeka, ktorý patrí do univerzálnej triedy vecí, ktoré označuje pojem „človek“. Taký pes, hoci dokáže človeka vnímať, nemá schopnosť vytvoriť si univerzálny pojem „človeka“, ktorý by vedel aplikovať na každú ľudskú bytosť. Ak od ľudskej percepčnej [vnemovej] skúsenosti odčítate pojmový obsah, dostanete vo výsledku aspoň akú-takú hrubú predstavu o percepčnej skúsenosti inej ako ľudskej. Zvieracie vnímanie rozlišuje farby, tvary, a podobne a je tiež schopné odpovedať na vonkajšie podnety vo forme určitej kombinácie, v ktorej sa takéto farby, tvary, ap. vyskytnú, zmenou svojho správania [behaviorálnou reakciou] vo vzťahu k objektu ako jedinému svojho druhu, ktorý by sme my, ľudské bytosti, nazvali človekom. Ale opäť zopakujme, že pes nemá šajnu [pojem] o takomto objekte jedinom svojho druhu, o človeku ako takom, o človeku per se, pretože pes nemá intelektuálne nástroje na to, aby vedel taký pojem zostrojiť, [pes nemá vedomie, iba psychiku].

Emócie

Potom sme hovorili o tom, čo by tomistickí filozofi nazvali ako „vášne“. Moderné používanie tohto výrazu môže mať zavádzajúce konotácie, a preto použijem namiesto toho bežný výraz „emócie“. Ide o žiadostivosť zmyslového charakteru. To znamená sklon k niečomu alebo od niečoho, pričom tento sklon je zvyčajne pociťovaný ako druh telesného vzrušenia. Napríklad „strach“ je tendenciou dostať sa preč od nejakej veci alebo situácie, ktorá je vnímaná ako nebezpečná a tento sklon sa zvyčajne prejavuje ako druh telesného nepokoja. Emócie, podobne ako vnímanie, sú niečo, čo zdieľame so zvieratami. Pes môže napríklad prejavovať strach, hnev, túžbu a podobne. Ale ako pri vnímaní, tak aj pri emóciách, ktoré prežívajú ľudské bytosti, je prítomný pojmový prvok, ktorý u iných živočíchov chýba. Keď sa na niekoho alebo na niečo hneváte, hneváte sa na to ako na niečo, čo považujete za nespravodlivé alebo nesprávne. Pes nemá žiadnu predstavu o spravodlivosti alebo nespravodlivosti alebo o tom, že veci sú usporiadané správne alebo nesprávne. Jeho hnev je jednoducho tendencia reagovať negatívne na niečo, čo ho nejakým spôsobom frustruje, ale pes to „nepovažuje“ za nespravodlivé či za nesprávne.

A teda, kam sa zmestí svedomie? Je to druh emócie? Je to akési vnímanie? Druh intelektuálnej činnosti? Alebo niečo úplne iné – zvláštna schopnosť „sui generis“?

Mohlo by sa zdať, že svedomie je druhom emócie. Lebo keď hovoríme o zlom svedomí, zdá sa, že popisujeme určitý druh pocitu. Uvažujete o vykonaní určitého skutku, a pokiaľ sa pri tom „cítite vinní“, máte tendenciu vyhnúť sa jeho vykonaniu. Možno, že sa tento sklon dá prekonať, možno stačí, keď sa váš rozum sústredí na príjemnú povahu daného skutku, alebo na úžitok, ktorý z neho môžete mať. Ale mohlo by sa zdať, že práve v zlom pocite spočíva aj zlé svedomie. A ak hovoríme o čistom svedomí, zdá sa, že hovoríme o stave, keď „nemáme“ z nejakého skutku, ktorý sme vykonali, alebo vykonať chceme, žiadne pocity viny a možno dokonca máme pocit určitého potešenia z vnímanej dobroty činu.

Už malé zamyslenie však dokazuje, že svedomie nemôže byť druhom emócie. Najprv uvážte, že zvieratá tiež majú emócie, ale nemajú svedomie, pretože v prvom rade nerozlišujú správne a nesprávne konanie. A to preto, že „nerozmýšľajú“ vôbec, aspoň nie v zmysle vykonávania intelektuálnych alebo racionálnych operácií, aké vykonávame my. Pes tiež môže pociťovať averziu voči určitému konaniu, ale pes sa nemôže cítiť „vinný“ za to, čo urobil, pretože nechápe, že daný čin je morálne zlý. To, že dostane pravidelne pokarhanie, v ňom spustí podmienený reflex, ale nevybuduje v ňom morálne povedomie. Takže svedomie môže byť „len ťažko“ výlučne záležitosťou určitých emócií. Svedomie musí byť niečo viac, než emócie, ktoré vyvoláva.

Zamyslime sa tiež nad tým, že prítomnosť alebo neprítomnosť „pocitu“ viny často právom považujeme za zavádzajúcu. Vezmime si napríklad človeka, ktorý jediný prežil autonehodu, a ktorý sa cíti vinný, že bol nejakým spôsobom ušetrený, keď všetci ostatní v aute zomreli. Môže mať pocit, že mal urobiť viac, aby im pomohol, aj keď v skutočnosti nemohol, alebo môže mať pocit, že získal nejaký nezaslúžený prospech či výhodu. Správne mu hovoríme, že by mal tieto pocity ignorovať, a že vlastne nič zlé neurobil. Ak tie pocity pretrvávajú, povieme mu, že nie sú racionálne, a že ak sa bude riadiť skôr rozumom ako emóciami, zistí, že sa nemá z čoho viniť. Alebo uzvážte niekoho, kto systematicky a pravidelne robí niečo nemorálne a už „necíti“ vinu za to, že tak koná. Oprávnene mu hovoríme, že to, že si na svoje zlé správanie zvykol a už sa necíti byť vinný, neznamená, že naozaj vinným nie je. Opäť platí, že svedomie musí byť niečo viac, než len prítomnosť alebo absencia určitých pocitov, aj keď pocity sú vo svedomí zaangažované.

Môže byť potom svedomie akýmsi vnímaním? Je svedomie akýmsi „morálnym zmyslom“, pomocou ktorého poznávame dobro a zlo skutku, analogicky k spôsobu, akým poznávame farby zrakom a zvuky sluchom? Ale ani toto nemôže byť správne. Vnímaním sa realizuje poznávanie materiálnych vlastností vecí a funguje prostredníctvom špecializovaných hmotných orgánov. Ale dobro a zlo nie sú materiálne vlastnosti ako farba, veľkosť a tvar. Napríklad nie sú lokalizovateľné v priestore tak, ako sú materiálne vlastnosti vecí. Neexistujú ani špecializované telesné orgány, pomocou ktorých by sme zisťovali dobro alebo zlo.

A nemôže byť svedomie nejakou špeciálnou schopnosťou vnímania? Azda by sme sa mohli domnievať, že vnímame zlobu skutku, keď sa zaň cítime vinní. Tým však reálne stotožňujeme svedomie s akýmsi emocionálnym stavom a už skôr sme dokázali, že tak to nemôže byť. Ale možno by sa dalo povedať, že vnímanie morálneho dobra alebo zla nie je vecou pocitu, ale skôr akýmsi „intelektuálnym“ uchopením morálnych čŕt skutku. To by ale znamenalo chápať svedomie ako súčasť „intelektu“ a nie ako druh „vnímania“. Zdá sa teda, že neexistuje žiadny spôsob, ako hodnoverne stotožniť svedomie s určitým druhom vnímania.

Facultas sui generis

Z podobných dôvodov nie je o nič schodnejšie stotožniť ho s nejakou schopnosťou „sui generis“.

Čím by totiž presne bola táto schopnosť, keby to nebola žiadnou z iných stránok mysle, o ktorých sme už uvažovali?
A ak by sme tvrdili, že táto osobitná schopnosť pozostáva z niečoho, čo je podobné telesnému vzrušeniu, čím by sa potom svedomie líšilo od emócií?
Ak by sme tvrdili, že táto osobitná schopnosť realizuje niečo podobné ako kognitívne uchopenie materiálneho znaku veci, čím by sa potom líšilo svedomie od vnímania?
Ak by sme tvrdili, že schopnosť „sui generis“ zahŕňa kognitívne uchopenie niečoho abstraktnejšieho, než je materiálny znak, čím by sa potom svedomie líšilo od intelektu?

Nie je „vôbec potrebné“ predpokladať existenciu nejakej zvlášť osobitnej dispozície jedinej svojho druhu „sui generis“, pretože to, čím z podstatnej časti vieme definovať a charakterizovať svedomie, je totožné so stránkou ľudskej psychiky, ktorú sme už identifikovali – a to práve s intelektom. Nemalo by nás to prekvapovať, ak si všimneme, že práve intelektom sa líšime od zvierat, ktoré nedokážu rozoznávať dobré od zlého. Vnímanie a emócie máme ako my, tak aj zvieratá. A rovnako sme si ukázali, že keď nás naše emócie nesprávne vedú k pocitu viny alebo neviny, je to náš intelekt, ktorý chybu napraví a povie nám, aby sme nespoľahlivé pocity ignorovali. Nič z toho nie je náhodné, pretože svedomie je činnosťou intelektu. Je to uvažovanie intelektu o tom, ako by sme mali konať.

V skutočnosti je teda správne pochopenie svedomia ako operácie intelektu celkom nudné, pretože takéto svedomie sa ukazuje byť oveľa menej kuriózne a tajomné, než si mnohí ľudia myslia. A to práve preto, že intelekt pri každodenných operáciách využíva všeobecné princípy rôzneho druhu ako napríklad:

všeobecné logické princípy, akým je i princíp neprotirečenia si (že výrok a jeho negácia nemôžu byť súčasne pravdivé);
všeobecné metafyzické princípy, akým je i princíp kauzality (že čokoľvek vzniká, má príčinu);
všeobecné fyzikálne princípy, akým je i gravitačný zákon.

Niekedy tieto princípy aplikujeme vedome, inokedy len automaticky, zo zvyku.

Napríklad, povedzme, že by niekto tvrdil, že existujú „okrúhle štvorce“. Spontánne usúdime, že je to očividne nesprávne tvrdenie. Zvyčajne nad takou vecou nerozmýšľame v konkrétnom dôvodiacom procese, nezostrojujeme sylogizmus:

Premisa major: Protirečivé veci nemôžu existovať.
Premisa minor: Okrúhle štvorce by si protirečili.
Konklúzia: Okrúhle štvorce nemôžu existovať.

Namiesto toho zvyčajne len neuvedomele reagujeme a tvrdenie, že okrúhle štvorce existujú, nám jednoducho „príde hlúpe“. Ak by sme chceli, môžeme túto odpoveď odôvodniť nejakým zreťazeným dôvodením – sylogizmom, aký sme uviedli vyššie, ale zvyčajne použijeme všeobecný princíp, akým je zásada neprotirečenia a to zamlčaným, mašinálnym, zaužívaným spôsobom.

Intelekt takým istým spôsobou využíva aj všeobecné „morálne“ princípy. Existuje napríklad to, čo Akvinský volá prvým princípom prirodzeného zákona, ktorý hovorí, že „dobro je potrebné konať a zlu je potrebné sa vyhýbať“. A existujú aj odvodené princípy ako napríklad, že „je zlé kradnúť“, že „je zlé vraždiť“, a tak ďalej. Niekedy tieto princípy využívame uváženým a výslovným spôsobom, ale často po nich siahame aj zo zvyku a mašinálne. Ak by vám napríklad iný zákazník v kaviarni navrhol, aby ste vzali peniaze z tácky na prepitné, kým sa barista nepozerá, tak by ste spontánne – aspoň dúfam! – usúdili: „Nie, to by nebolo správne.“ Nemusíte nutne prejsť v mysli celým procesom dôvodenia:

Kradnúť je nesprávne.
Vziať peniaze z tácky na prepitné by bola krádež.
Vziať peniaze z tácky na prepitné je nesprávne.

Môžete tak urobiť, ak chcete podložiť svoj spontánny úsudok, ale v mnohých morálnych úsudkoch uplatňujeme všeobecné morálne princípy automaticky alebo zvykovo [habituálne].

Teoretici prirodzeného práva používajú termín „synderesis“ [„synderéza“], na označenie habituálnej aplikácie všeobecných morálnych [mravne-praktických] princípov. „Svedomie“ je rozhodnutie intelektu, ako konať vo svetle jeho vedomostí o všeobecných morálnych princípoch, či už ich uplatňuje vedome alebo habituálne. Napríklad, zamietavú odpoveď na návrh, aby ste vzali peniaze z tácky na prepitné – „nie, to by nebolo správne“ – dáva vaše svedomie. Aby sme to povedali menej obrazne, je to váš intelekt, ktorý usudzuje, že ten čin nie je v súlade s požiadavkami morálky. Je to podobné, ako keď váš rozum vo svetle vašich znalostí logiky zavrhne myšlienku o existencii okrúhleho štvorca. Alebo, keď vo svetle vašich vedomostí o kauzalite usúdi, že zvuk, ktorý počujete, je pravdepodobne niečie kopanie na dvere. Alebo, keď na základe vašich poznatkov o fyzikálnych zákonitostiach váš intelekt usúdi o hrnčeku padajúcom k zemi, že je to dôsledok gravitácie. V tomto ohľade nie je na svedomí absolútne nič mimoriadneho ani pozoruhodného. Nie je to nič iné, než len intelekt, ktorý aplikuje to, čo vie o dobre a zle na konkrétnu situáciu.

Nie sú však pocity viny alebo ich absencoa súčasťou celého príbehu? Sú, ale nie tak, ako si to ľudia často myslia. Ponúka sa nám tu analógia s láskou. Láska je predovšetkým aktom vôle a nie vášňou alebo emóciou. Milovať niekoho znamená chcieť dobro pre milovaného. Láska sa zvyčajne spája aj s pocitmi náklonnosti a tie v žiadnom prípade nie sú nepodstatné. Príroda do nás vkladá tieto pocity, aby nám uľahčila konať láskyplným spôsobom. Chcete dobro pre vaše deti alebo vašich priateľov, a pocity náklonnosti vám pomôžu naozaj urobiť to, čo je pre nich dobré, aj keď je vaša vôľa slabá alebo rozptýlená inými vecami. Ale tieto láskyplné pocity nie sú totožné s láskou. Môžete robiť to, čo je pre niekoho dobré, aj keď takýmito pocitmi neoplývate. Napríklad, vzdorovité dospievajúce dieťa alebo násilnícky manželský partner vám môžu spôsobiť toľkú bolesť, že vaše pocity náklonnosti do značnej miery nahradí hnev. Ale takého človeka môžete aj tak milovať, pokiaľ dokážete chcieť, čo je pre neho dobré. Môžete milovať svojich nepriateľov, ako nám to prikazuje Kristus. Kristus nám neprikazuje, aby sme k našim nepriateľom prechovávali láskyplné emócie, čo je psychologicky nemožné. Žiada nás, aby sme chceli to, čo je pre nich dobré, aj keď by sme ich mohli právom považovať za odporných. Alebo jednoducho nie ste veľmi emocionálny človek a neoplývate silným citovým pohnutím, ani keď ide o vašu rodinu a priateľov. Ale stále ich môžete milovať, pokiaľ chcete, čo je pre nich dobré. A naopak, môžete mať k určitej osobe silné láskyplné city a napriek tomu ju nemilovať. Napríklad, ak muža romanticky priťahuje nejaká žena, ale správa sa k nej kruto, verejne ju ponižuje, podvádza ju a podobne. Vtedy právom hovoríme, že jeho „láska“ k nej je povrchná.

Takže, aj keď je láska zvyčajne „spojená s“ láskavými citmi, nie je s nimi „totožná“. Vo zvyčajnom prípade bude láska v zmysle želania dobra blížnemu korelovať s určitým stupňom citovej náklonnosti, ale je tiež možné, aby láska bola prítomná aj bez akýchkoľvek citov, a rovnako dobre sa môžu prejaviť láskavé city, zatiaľ čo nebudeme túžiť po skutočnom dobre pre blížneho. City sú dôležité, ale napriek tomu sú druhoradé. Nie sú podstatou lásky, ale skôr – aspoň u ľudí – tým, čo scholastickí myslitelia nazývali „vlastným akcidentom lásky“. To znamená, že láska v zmysle dobroprajnosti ako želania či preukazovania dobra blížnemu „má tendenciu“ [„možnosť“] byť prirodzene spojená s láskavými citmi, ale táto tendencia môže byť zablokovaná (ako má pes zo svojej prirodzenosti možnosť mať štyri nohy, ale prejavenie sa tejto možnosti do skutočnosti môže zlyhať v dôsledku zranenia alebo genetickej poruchy). Prípadne sa táto možnosť môže prejaviť do skutočnosti skresleným alebo nefunkčným spôsobom (podobne ako môže psovi v dôsledku genetickej poruchy vyrásť piata noha).

A tak je to aj s prítomnosťou alebo neprítomnosťou pocitu viny v prípade svedomia. Keď intelekt usúdi, že niečo nie je mravne dobré, prirodzene máme tendenciu mať nepríjemný pocit viny pri myšlienke, že by sme sa takého konania mali dopustiť. A keď intelekt usúdi, že niečo je morálne prípustné, prirodzene takéto pocity viny nie sú prítomné. Pocity viny sú súčasťou našej prirodzenosti, aby nám pomohli činiť to, o čom nám naše svedomie hovorí, že by sme mali konať, rovnako ako sú v našej ľudskej prirodzenosti prítomné láskyplné city, aby posilnili našu ochotu činiť to, čo je dobré pre blížneho. Ale svedomie „nemožno stotožniť“ s takýmito citmi, rovnako ako láska nemožno stotožniť s citmi náklonnosti.

Navyše – aj v tomto prípade, rovnako ako aj v iných – môže byť prirodzená tendencia zablokovaná, alebo sa môže prejaviť dysfunkčným spôsobom. Pocit viny nám môže chýbať aj vtedy, keď náš intelekt usúdi, že to, čo sme vykonali, alebo o čom uvažujeme, je nesprávne. Alebo môžeme mať pocity viny, napriek tomu, že náš intelekt usúdi, že to, čo sme vykonali alebo o čom uvažujeme, nie je zlé. V takýchto prípadoch je naším svedomím to, čo vám hovorí intelekt a nie to, čo nám hovoria naše pocity – rovnako ako láska je prejavom vôle a nie naopak, akoby vôľa mala byť prejavom citov. A tak, ako by sme mali priať dobro blížnemu bez ohľadu na to, či k nemu prechovávame alebo neprechovávame láskyplné city, rovnako by sme sa mali riadiť tým, čo nám hovorí svedomie – teda náš intelekt – aj keď nám naše pocity hovoria niečo iné. Svedomie teda nie je cit. Pocity sú len pomôckou pre svedomie a môžu klamať.

Z tohto dôvodu je nepravdivé alebo prinajmenšom veľmi zavádzajúce tvrdiť, že psychopatovi chýba svedomie. To, čo tým ľudia zvyčajne myslia, je, že psychopatom chýba pocit empatie k iným ľuďom, alebo akékoľvek pocity viny, ľútosti či smútku pri konaní zla. Ale svedomie nie je pocit, takže absencia takýchto pocitov jednoducho neznamená nutne aj absenciu svedomia. Psychopat má intelekt a ak dokáže pochopiť všeobecný morálny princíp a vidí, že určitý konkrétny čin takýto princíp buď povoľuje, alebo vylučuje, potom má svedomie. Aj keď je silne priťahovaný robením toho, o čom mu jeho intelekt hovorí, že je nesprávne a hoci pri robení zlého nemá pocit viny, napriek tomu má svedomie a je vinný z toho, že ho nedodržiava. Azda však v niektorých prípadoch by bolo možné pripustiť, že miera zavinenia je znížená absenciou prirodzených pocitov viny či nechceným nutkaním k antisociálnemu správaniu. Záležalo by od podrobností prípadu. Ale absencia citov ani prítomnosť aberantných [deviantných, odchylných] citov ešte sama osebe v prísnom slova zmysle neznamená aj neprítomnosť svedomia [a teda nevylučuje aj morálnu zodpovednosť].

II. Kedy by sme sa mali riadiť svojím svedomím

Takže, dospeli sme k záveru, že svedomie nie je pocit. Pocity však môžu „ovplyvniť“ svedomie človeka. Keď veci fungujú správne, ovplyvňujú ho tým smerom, že posilňujú náš sklon konať to, o čom náš intelekt správne usúdil, že by sme mali konať. Uvažujme znova o návrhu nášho priateľa, aby sme v kaviarni vzali peniaze z tácky na prepitné. Povieme mu: „Nie, to by nebolo správne.“ A náš priateľ zareaguje: „Ale potrebujeme peniaze na autobus a ak sa vrátime neskoro, zmeškáme parádny zápas.“ Teraz sme v pokušení. Náš intelekt je zaujatý predstavou, že zmeškáme dôležitý futbalový zápas a tým, aké nepríjemné by to pre nás bolo. Zdá sa, akoby nám to dávalo „dobrý dôvod“ vziať tie peniaze z tácky na prepitné. Takéto premýšľanie odvádza pozornosť nášho intelektu od skutočnosti, že skutok by bol napriek tomu nesprávny, a preto by sme ho nemali spáchať, aj keď by nám v inom ohľade prisvojenie si tých peňazí poskytlo istú výhodu. Tu nastupuje pocit viny. Podnecuje intelekt, aby opäť upriamil svoju pozornosť na morálne hľadiská a nenechal sa rozptyľovať výhodami, ktoré nám krádež môže poskytnúť. V ideálnom prípade sú pocity viny dostatočne silné na to, aby prekonali pocit potešenia, ktorý máme pri predstave, že prídeme včas na zápas. Pocity v takom prípade uľahčujú našu odolnosť voči pokušeniu. Pomáhajú nám v závere rozhodnúť sa správne: „Jasné, nechcem zmeškať zápas, ale ukradnúť peniaze by bolo nesprávne, a preto to neurobím.“

Ale pocity môžu byť aj dysfunkčné, a keď takými sú, môžu negatívne ovplyvniť fungovanie svedomia. Predpokladajme, že z nejakej príčiny – možno sme si zvykli kradnúť, alebo možno nie sme náchylní na silné emocionálne reakcie akéhokoľvek druhu – predstava krádeže prepitného v nás nepríjemný pocit viny nevyvolá, aj keď si myslíme, že by to nebolo správne. V takom prípade môže byť pozornosť nášho intelektu ľahko odvedená od morálnych úvah a upriamená viac na úžitok, ktorý by sme mali z toho, ak by sme si tie peniaze proste vzali, a tak ich napokon ukradneme. Absencia pocitov viny nebola „sama osebe“ hlasom svedomia. Naše svedomie nehovorilo, že takéto konanie je dovolené. Neprítomnosť pocitov viny nám len uľahčila „ignorovať“ hlas svedomia, ktorý nám hovoril, že to, čoho sme sa šli dopustiť, je inak „neprípustné“.

Sú prípady, keď sú pocity viny dysfunkčné úplne iným spôsobom. Predpokladajme, že sa barista v kaviarni pri vybavovaní našej objednávky pomýli, a preto sa rozhodne, že nám kávu nebude účtovať. Predpokladajme tiež, že z nejakého dôvodu – povedzme, že sme vyrastali v príliš prísnej domácnosti, alebo máme tendenciu sa veľmi ľahko cítiť previnilo – síce vypijeme kávu, ale potom sa začneme cítiť zle, pretože sme za ňu nezaplatili. Náš intelekt nám hovorí, že to nebola krádež, pretože čašník mal právo dať nám kávu zadarmo. Ale pocity viny nás neustále odvádzajú od tejto skutočnosti a namiesto toho sa sústredíme na myšlienku, že „vziať si niečo bez toho, aby sme za to zaplatili, je krádež“. Aj keď nám náš intelekt pripomína, že to nemusí byť pravda v úplne každom jednom prípade, pocity viny túto myšlienku stále odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Svedomie nehovorí, že sme niečo urobili zle, ale pocit viny nám bráni ho počúvať.

Doteraz som opisoval prípady, v ktorých nám naše svedomie hovorí pravdu, ale naše pocity viny alebo ich nedostatok nám bránia venovať mu dostatočnú pozornosť. Dysfunkčné emocionálne reakcie však môžu časom viesť k chybným úsudkom svedomia. Uvažujme teraz napríklad o takých ľuďoch, ktorých nemajú vo svojej povahe byť náchylní cítiť sa previnilo. Predpokladajme, že na rozumovej úrovni majú takíto ľudia všeobecný úmysel konať dobré skutky, ale vnútorne sa nechávajú ľahko pohnúť k činom na základe pocitov príjemnosti či nepríjemnosti, ktoré prinášajú následky ich skutkov. Keď rozvažujú, ako sa zachovať, ich intelekt podľahne sklonu sústrediť sa na potešenie alebo bolesť, ktorú môže daný skutok spôsobiť a budú nedostatočne pozorný voči samotnému morálnemu charakteru daného skutku. Následne budú o skutkoch súdiť, že sú morálne prípustné, hoci, ak by sa nad nimi dôkladnejšie zamysleli, pochopili by, že takými nie sú. Takýto ľudia oplývajú tým, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „laxným svedomím“ – teda svedomím, ktoré je nespoľahlivé a náchylné súdiť skutky príliš zhovievavo.

Alebo uvažujme o niekom, kto má vo svojej povahe byť náchylný cítiť sa previnilo. Intelekt takéhoto človeka sa preto nikdy nemusí uspokojiť s tým, že primerane preskúmal všetky relevantné morálne stránky činu, alebo že z nich vyvodil správne závery. Pocit viny neustále vedie takéhoto človeka k podozreniu, že niekde musel predsa len urobiť chybu, alebo že musel postupovať v zlej viere, keď sa rozhodol tak, ako sa rozhodol. Preto sa takýto človek neustále trápi a často sa presviedča, že urobil niečo zlé, hoci keby ignoroval tieto pocity a uvažoval by veci pokojnejšie a racionálnejšie, pochopil by, že to, čo urobil, je úplne dovolené. Takýto človek oplýva tým, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „škrupulózne, úzkostlivé svedomie“ – teda svedomie, ktoré je nespoľahlivé a náchylné súdiť skutky nadmieru prísne.

Azda teraz by už mohlo byť zrejmé, že klišé, podľa ktorého by sme sa mali vždy nechať viesť svojím svedomím, je nesprávne. (Možno aj Pinocchiovi nos trošku podrástol, keď spieval s Jiminym Cricketom o tom, že sa máme vždy nechať viesť svojím svedomím...)

Veď ak si niekto uvedomí, že má laxné alebo úzkostlivé svedomie, má dobrý dôvod „pochybovať“ o svojom svedomí, a teda nenechať sa ním viesť. Navyše, aj človek, ktorý nemá ani laxné, ani škrupulózne svedomie, môže byť jednoducho na rozpakoch. Napríklad, môžeme čeliť morálnej dileme, ktorá je príliš zložitá a naše jednotlivé morálne úsudky si navzájom protirečia. Dobrým príkladom je tehotná žena s vážnym ochorením, ktorá je na pochybách, či je v jej prípade prípustný lekársky zákrok, ktorý by jej síce zachránil život, ale jestvuje šanca, že by pri ňom mohlo dôjsť k ohrozeniu života jej dieťaťa, prípadne, že by takýto zákrok priamo mohol vyvolať potrat. Iným prípadom je, keď naša situácia nie je nijako komplikovaná, akurát my nepoznáme morálne princípy, ktorými sa máme v danom prípade riadiť. Napríklad, uviazneme v zápche, v čoho dôsledku budeme desať minút meškať na sv. omšu – to v nás už ale samo osebe bude vyvolávať pochybnosti, či sme si splnili našu nedeľnú povinnosť. Môžeme teda taktiež oplývať rôznymi druhmi toho, čo teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia nazývajú „pochybné svedomie“.

A preto, pochybným svedomím by sme sa nikdy nemali nechať viesť. A to z toho dôvodu, že ak sa budeme riadiť pochybným svedomím, budeme robiť niečo, o čom vieme, že je s veľkou pravdepodobnosťou nesprávne. Ak by sme si to nemysleli, naše svedomie by nebolo pochybné. Nasledovať a poslúchať sme povinní vždy len „isté svedomie“. Môže to znieť ako neuveriteľne náročná podmienka.

Znamená to teda, že musíme mať „neomylné“ poznanie o tom, čo je správne konať? A aj keby to bolo možné, nebolo by získanie takéhoto poznania príliš ťažké a časovo náročné? V skutočnosti však požadovaný stupeň istoty nie je taký vysoký, a preto nie je až také ťažké ho dosiahnuť.

Vráťme sa k späť k uvedeným príkladom. Zamyslime sa nad osobou, ktorá si uvedomí, že má buď laxné alebo úzkostlivé svedomie. V konkrétnej situácii o sebe začne pochybovať. Napríklad človek s úzkostlivým svedomím si najprv myslí, že by nemal prijať kávu zadarmo, ale potom si pomyslí: „Mám sklony príliš sa zo všetkého obviňovať. Naozaj robím v tomto prípade niečo zle?“ A tak odoláva svojim dotieravým pocitom viny, uchopuje situáciu racionálne a uvedomuje si, že objektívne povedané, je smiešne si myslieť, že to, čo robí, je krádež. Už nemá pochybné svedomie, ale isté svedomie a vypije si svoju kávu, ignorujúc pretrvávajúci pocit viny, o ktorom teraz správne súdi, že je iracionálny. Alebo si vezmime človeka, ktorý nevie, čo učí Cirkev a obáva sa, že si nesplnil svoju nedeľnú povinnosť, keď uviazol na desať minút v zápche. Potom sa na to spýta kňaza alebo si [vygúgli katolícke odpovede, resp. serióznejšie si] vyhľadá informácie v katechizme. Jeho pochybné svedomie sa stáva istým svedomím a on ide ďalej s vedomím, že si splnil svoju nedeľnú povinnosť a nemusí sa preto ďalej trápiť. Alebo si vezmime prípad tehotnej ženy, ktorá premýšľa, či má podstúpiť daný lekársky zákrok. Poradí sa s uznávaným morálnym teológom alebo si prečíta dobrú učebnicu morálnej teológie a dozvie sa, ako sa príslušné morálne zásady vzťahujú na jej konkrétny prípad. Jej pochybné svedomie sa stáva istým.

Tieto príklady nás učia, že druh istoty, ktorú by sme podľa teoretikov prirodzeného práva alebo morálnych teológov mali dosiahnuť pred vykonaním nejakého skutku nie je matematickým dôkazom z prvých princípov. Je to veľmi bežný druh istoty – pre bežné praktické účely. Nevyžaduje neomylnosť, ale iba to, že človek urobil toľko, koľko je rozumné preto, aby zistil, čo potrebuje vedieť.

Predpokladajme však, že to človek nevie zistiť – možno preto, že nevie, kde hľadať relevantné informácie, alebo na to nemá čas a potrebuje sa rýchlo rozhodnúť. Ako by mal konať niekto, kto nevie vyriešiť svoje pochybné svedomie? Takýto prípad predstavuje osobitný druh morálnych dilem, ktoré sa riadia vlastnými morálnymi princípmi. Inými slovami, tak, ako sa všetci stretávame s otázkou, čo je správne v danej situácii, tak sa stretávame aj s otázkou, čo robiť, keď nevieme, čo je správne v danej chvíli.

Tradične sa v takej situácii používajú dva kľúčové morálne princípy. Sú to morálne princípy druhého rádu, ktoré nastupujú, keď nedokážeme povedať, ktoré morálne princípy prvého rádu platia v danom prípade alebo – hoc ich poznáme – nevieme, ako ich aplikovať. Prvým z týchto princípov druhého rádu je princíp, že „je potrebné vždy uprednostniť morálne bezpečnejšie konanie“. Predpokladajme, že sme urobili všetko, čo sme mohli, aby sme zistili, či je určitý čin morálne prípustný, ale napriek tomu sme nedokázali dospieť k záveru a potrebujeme sa bezodkladne rozhodnúť. Ak existuje určité riziko, že skutok je nemorálny, ale ak nevykonanie toho skutku nie je spojené s rizikom nemorálnosti, potom podľa tejto zásady je správne daný skutok nevykonať.

Tento princíp má však aj mnohé svoje úskalia. Napríklad, čo ak by morálne bezpečnejšie konanie od nás vyžadovalo príliš veľké obete? Sme aj tak povinní ísť touto cestou, aj keď sa neskôr môže ukázať – keď napokon tú pôvodnú otázku rozzsúdime – že sa to od nás v skutočnosti nevyžadovalo? Alebo, čo ak je rovnako tak vykonanie, ako aj nevykonanie daného skutku spojené s morálnym rizikom? Čo ak sa ani jedna možnosť nezdá byť morálne bezpečnejšia?

Existuje ďalší princíp druhého rádu, ktorý sa tradične používa na riešenie v situácii neriešiteľných pochybností. Je ním zásada, podľa ktorej „pochybný zákon nie je záväzný“. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že v povahe morálnej povinnosti je, aby bola poznateľná. Nemôžeme byť viazaní dodržiavaním zákona, o ktorého existencii si vôbec nie sme istí. Opäť predpokladajme, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme určili, či je určitý čin morálne prípustný, ale nepodarilo sa nám dospieť k záveru, napriek tomu sa musíme nejako rozhodnúť. Podľa zásady, že pochybný zákon nezaväzuje, si potom môžeme slobodne zvoliť, ako sa zachováme, pretože neexistuje žiadna evidentná povinnosť robiť tak alebo onak.

Avšak, teraz by sa mohlo zdať, že tieto princípy druhého rádu si navzájom protitečia aspoň v niektorých prípadoch. Veď, ak sme povinní konať morálne bezpečnejšie skutky, nemali by sme tak činiť bez ohľadu na to, či je zákon, ktorý to nariaďuje, pochybný alebo nie? Alebo, ak nemusíme poslúchať pochybný zákon, znamená to, že nemusíme konať to, čo je morálne bezpečnejšie ak neexistuje žiaden evidentný zákon, ktorý by to od nás vyžadoval? Zdá sa teda, že jeden z týchto dvoch princípov musí byť zásadnejší ako druhý, inak sa opäť ocitneme v neriešiteľnej pochybnosti, tento raz na úrovni princípov druhého rádu.

Tu sa veci komplikujú, pretože teoretici prirodzeného práva a morálni teológovia vypracovali niekoľko rôznych spôsobov riešenia takýchto typov sporov. V devätnástom storočí prevládala medzi katolíckymi morálnymi teológmi teória známa ako probabilizmus, ktorá – zjednodušene – pokladá za vyšší princíp druhého rádu zásadu, že pochybný zákon nie je záväzný. Predpokladajme, že sa snažíme určiť, či sme povinní niečo urobiť a úprimne nie sme schopní dospieť k záveru. Predpokladajme aj, že zistíme, že existuje určitá významná pravdepodobnosť, že nie sme povinní sa zachovať tak a tak, hoci zároveň existuje aj nezanedbateľná pravdepodobnosť, že sme povinní sa zachovať práve tak a tak. V takom prípade sa v súlade s učením probabilizmu smieme rozhodnúť daný skutoch vykonať, rovnako ako nevykonať.

Niekto by mohol namietať, že to je príliš laxné pravidlo, ale nie je tomu tak. Predstavme si napríklad, že sme na love a nie sme si istí, či sa za nejakými vzdialenými kríkmi nepohybuje iný lovec. Dovoľuje probabilizmus strieľať, lebo nevieme s istotou či tam niekto skutočne je? Nemali by sme sa namiesto toho riadiť morálne bezpečnejším správaním sa a nestrieľať?

Samozrejme, strieľat by sme v takomto prípade nemali a bolo by vážnym nepochopením probabilizmu domnievať sa, že strieľať smieme. Probabilizmus a najmä zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, platí len – zdôrazňujem len – v prípadoch, keď si nie sme istí, aké sú naše morálne povinnosti v prvom ráde. Uplatňuje sa len a len vtedy, ak máme vážne pochybnosti o tom, čo sme povinní konať. A to v uvedenopm prípade lovu neplatí. V kontexte toho prípadu platí všeobecné morálne pravidlo, že pri používaní nebezpečných predmetov, akými sú i strelné zbrane, by sme mali byť veľmi opatrní. Keďže vieme, že toto morálne pravidlo je pre nás záväzné, potom bezpečne vieme, čo máme robiť v prípade, keď si nie sme istí, či za kríkmi nie je iný lovec. Bodka. O pochybnom svedomí tu nemôže byť ani reč, a teda ani o tom, že by sme siahnli po zásade, že pochybný zákon nie je záväzný, a tak sa snažili vyriešiť našu morálnu dilemu.

Predpokladajme teda, že princíp druhého rádu, akým je zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, máme skutočne k dispozícii ako spôsob riešenia morálnych dilem, ako tvrdia morálni teológovia, ktorí sa hlásia k probabilizmu. Potom bude vždy existovať spôsob, ako dosiahnuť isté svedomie a teda vždy spôsob, ako určiť, čo by sme mali konať, aj keď má človek spočiatku pochybné svedomie.

III. Katolícke svedomie

Nakoniec chcem preskúmať, ako sa práve popísané zásady vzťahujú na katolíkov, ktorí sa snažia rozhodnúť, k čomu ich zaväzuje praktizovanie ich viery. Niektorí by sa mohli domnievať, že zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, je výhodná pre katolíkov, ktorí nesúhlasia s morálnym učením Cirkvi, a že znepokojuje katolíkov, ktorí sa snažia byť verní cirkevným náukám. Ale je to v skutočnosti naopak. Zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, neposkytuje žiadnu pomoc ani útechu katolíkom, ktorí nesúhlasia s morálnym učením Cirkvi. Ale môže byť veľkou pomocou a útechou pre tých, ktorí sa snažia žiť podľa jej náuky.

Lepšie danú vec pochopíme, ak si pripomenieme zásadný bod, že svedomie je v podstate vecou intelektu a nie vecou pocitov a keď si zároveň spomenieme aj na to, ako máme rozsudzovať činy, keď oplývame laxným či naopak škrupulóznym svedomím.

Najprv sa zamyslime nad katolíkom, ktorý nesúhlasí s morálnym učením Cirkvi. Vezmime si napríklad katolíka, ktorý nesúhlasí s učením Cirkvi o sexuálnej morálke. Predpokladajme, že takýto človek si myslí, že má dobrý dôvod pochybovať o tomto učení. Taká osoba by ale neospravedlnila svoje konanie v rozpore s týmto učením na základe zásady, že morálne bezpečnejšie konanie je lepšie. Podľa tejto zásady by mal pochybujúci katolík nasledovať morálne učenie Cirkvi, aj keď o ňom pochybuje, pretože sa určite nedopustí nemorálneho konania, ak sa vyhne tomu, čo Cirkev zakazuje. Na druhej strane musí pripustiť riziko, že ak koná proti cirkevnej náuke, mohol by sa dopustiť nemorálnych činov.

Mohol by takýto rebelujúci katolík ospravedlniť svoj nesúhlas s cirkevným učením ďalším princípom druhého rádu, teda, že pochybný zákon nie je záväzný? Nie, nemohol. Po prvé, spomeňte si, že tento princíp druhého rádu sa uplatňuje vtedy a len vtedy, keď existuje rozumná pochybnosť o tom, či je niekto povinný vykonať alebo zdržať sa určitého konania. Lenže žiadna rozumná pochybnosť v tomto prípade neexistuje.

A to preto, že takýto človek sa považuje za katolíka. Prevziať na seba katolícku identitu znamená, že si myslíme, že katolicizmus je pravdivý. Ale prisudzovať pravdivosť katolicizmu znamená tiež prijať skutočnosť, že v prípadoch, v ktorých sa katolicizmus líši od iných názorov, vrátane názorov konkurenčných odnoží kresťanstva, je katolícka náuka správna a mylné sú tie konkurenčné názory. To, čo odlišuje katolicizmus od konkurenčných odnoží, je predovšetkým jeho koncepcia autority. Katolicizmus učí, že veriaci sú povinní súhlasiť s tými učeniami učiteľského úradu Cirkvi, ktoré Cirkev prezentuje ako záväzné. Prijať katolicizmus je v tomto smere ako prijať pracovnú ponuku alebo vstúpiť do klubu. Prijatie pracovnej ponuky znamená ipso facto súhlas s dodržiavaním pravidiel a nariadení svojho zamestnávateľa a vstup do klubu ipso facto znamená súhlas s dodržiavaním jeho stanov. (Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu, nehovorím, že katolícka Cirkev je ako klub alebo ako zamestnávateľ. Ale v tomto aspekte sú si podobné.)

Takže identifikovať sa ako katolík a zároveň opovrhovať morálnym učením, ktoré katolicizmus jednoznačným spôsobom prezentuje, je ako prijať prácu, ale potom neposlúchať pokyny svojho zamestnávateľa alebo vstúpiť do klubu, a potom odmietnuť dodržiavať jeho stanovy. Je to druh kognitívnej disonancie. Takýto katolík nemôže oprávnene tvrdiť, že má pochybnosti o tom, či je povinný dodržiavať morálne učenie Cirkvi, napríklad o sexuálnej morálke. Cirkev totiž opakovane a veľmi jasne vyjadrila, čo je jej náukou a uviedla, že ju považuje za záväznú pre veriacich. A niekto, kto sa identifikuje ako katolík, na základe tejto identifikácie prinajmenšom implicitne súhlasí s tým, že bude takéto učenie dodržiavať. Ak to odmieta, je alebo úplne pomýlený alebo intelektuálne nečestný. Ale nemá racionálny základ na to, aby pochyboval o tom, či je pre neho cirkevná náuka záväzná a teda nemá dôvod odvolávať sa na zásadu, že pochybný zákon nie je záväzný.

Prečo sa teda toľko rebelujúcich katolíkov cíti oprávnených ignorovať morálne učenie Cirkvi? Preto, že viac cítia ako myslia. Najmä si mýlia nedostatok pocitu viny s dobre formovaným čistým svedomím, čo – ako sme si ukázali – nie je to isté. Ich svedomie v skutočnosti nie je dobre sformované, pretože svedomie je vec intelektu, myslenia, nie cítenia a ich myslenie je rozporné. Rozpor je v tom, že sa hlásia ku katolicizmu a zároveň odmietajú robiť to, čo prihlásenie sa ku katolicizmu vyžaduje.

Povedal by som, že to, čo rozmnožuje a posilňuje ich pocity, je zlý príklad iných spojený s nedostatkom disciplíny v dnešnej Cirkvi. Väčšina katolíkov dnes ignoruje učenie Cirkvi o sexuálnej morálke i iných otázkach. Zriedka počuť kázne na tieto témy a ľudia sú zvyknutí, že katolícki politici a iní prominentní katolíci verejne opovrhujú týmto učením bez následkov, či už vo forme disciplinárnych opatrení zo strany ich biskupov, či bez poškodenia ich reputácie. Výsledkom je, že väčšina katolíkov nadobudla dojem, že porušovanie týchto morálnych náuk nie je „žiadny veľký problém“, aj keď si stále nejasne uvedomujú, že Cirkev v skutočnosti svoju náuku nezmenila. Pocity viny, ktoré by ich inak mohli podnietiť k starostlivejšiemu formovaniu svedomia, tak vyprchali a v dôsledku toho má dnes obrovské množstvo katolíkov laxné svedomie a laxné svedomie by nikdy nemalo byť naším sprievodcom.

Existuje iný a veľmi odlišný druh katolíka, ktorý je príliš náchylný na to, aby dovolil svojim pocitom skresľovať svoje svedomie. Je to ten typ katolíka, ktorý nie je nijako laxný, ale naopak sa nadmerne obáva, že neplní dostatočne učenie Cirkvi. Hovorím, samozrejme, o úzkostlivom svedomí. V dnešnej dobe je to nepochybne menej častý problém ako laxné svedomie, ale vyskytujú sa i také prípady a sú rovnako veľmi závažné. Zatiaľ čo človek s laxným svedomím je príliš optimistický, pokiaľ ide o stav jeho duše, človek so škrupulóznym svedomím je príliš pesimistický. Osoba s laxným svedomím má tendenciu s istotou predpokladať, že robí viac-menej správnu vec, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Človek s úzkostlivým svedomím má tendenciu zúfať si, že viac-menej robí nesprávne veci, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Predovšetkým má tendenciu sa obávať, že niečo, čo urobil, alebo zvažuje urobiť, je hriešne, hoci v skutočnosti neexistuje žiadny dobrý dôvod si to myslieť; alebo sa obáva, že sa dostatočne nevyznal zo svojich minulých hriechov alebo ich dostatočne neľutoval, hoci v skutočnosti áno; alebo je neschopný rozhodnúť o ďalšom postupe, pretože ho na každom kroku sužujú ohromujúce pochybnosti. Ale ani škrupulózne svedomie, rovnako ako laxné svedomie, by nikdy nemalo byť naším sprievodcom.

Nápravou, rovnako ako pri laxnom svedomí, je ignorovať pocity a pamätať si, že svedomie je v prvom rade o intelekte a nie o emóciách. Zásada, že pochybný zákon nie je záväzný, môže byť veľkou pomocou v podobnom úsilí. Škrupulózny človek by mal, tak ako ktokoľvek iný, vynaložiť potrebné úsilie, aby zistil, čo sa od neho vyžaduje, ale potom by si mal byť istý, že nemusí pokračovať v rozdeľovaní každého vlasu, kým sa rozhodne, ako konať. Ak po vynaložení potrebného úsilia ostanú nejaké pochybnosti, mal by si pripomenúť, že pochybný zákon nie je záväzný – a že samotná Cirkev mu dovoľuje tento princíp uplatniť – a potom postupovať s čistým svedomím. Ak mu jeho city stále hovoria, že hreší, mal by tieto pocity jednoducho ignorovať. Pocity sú v tomto prípade, podobne ako v prípade laxného svedomia, klamlivé. Nie sú hlasom svedomia.