Kto z nás nezažil tú smutnú úlohu, pomáhať milovanej osobe v posledných chvíľach? A keď dotyčný zomrie, my ďalej trpíme, pozeráme na jeho telo, strnulé, nehybné, no stále milované... Ale smrť je krutá, pretože jej nestačí len zobrať život. Ak mŕtve telo včas nepochováme, nastupuje rozklad a hniloba a tie ohrozujú zdravie ostatných. Nepoznáme iné riešenie, len rýchlo pochovať pozostatky toho, koho sme tak veľmi milovali. A ak by sme poznali spôsob, ako našich príbuzných a priateľov zachrániť pred smrťou, vynaložili by sme všetko úsilie, aby sme to dosiahli. Niečo také sa deje aj v Cirkvi.
Ako Matka všetkých veriacich má veľa detí, niektoré sú živé a iné, žiaľ, mŕtve... Nie fyzicky, ale duchovne, preto že sú oddelené od Krista smrteľným hriechom. Toto vylúčenie z božského života nás mení na mŕtvych členov Cirkvi a vylučuje nás zo všetkých božských výsad, ktoré náležia živým. V tom najhoršom prípade tí, ktorí v takomto stave upadnú pazúrov smrti, budú naveky zatratení.
Živí členovia Cirkvi, bratia mŕtvych členov, majú povinnosť vynaložiť všetko úsilie na záchranu týchto duší – najmä tých, ktoré verejne žijú v smrteľnom hriechu. V spoločnosti, kde je inštitúcia rodiny stále viac a viac ohrozená, sa takýto verejný stav hriechu prejavuje s rastúcou nákazlivosťou, pričom rozvedení ľudia sa podľa občianskeho práva znovu „sobášia“. Stála, jasná a nemenná náuka Cirkvi hovorí, že takýto nový manželský vzťah znamená cudzoložstvo a že cudzoložstvo je smrteľným hriechom.
V uplynulých dvoch rokoch bola Cirkev ochotná urobiť čokoľvek, len aby ochránila telesné zdravie veriacich pred nákazlivou čínskou chrípkou: zatvorila kostoly, nahradila svätenú vodu dezinfekciou, nedovolila ľuďom v kostoloch spievať ba ani chodiť do nich bez masiek a očkovacích preukazov, ba nerozpakovala sa dokonca zrušiť nedeľnú povinnosť a verejné bohoslužby, len aby uchránila ich telesné zdravie. Preto by mala byť oveľa viac pripravená chrániť svojich veriacich, aby neupadli do pazúrov tohto duchovného moru, ktorý má toľko obetí po celom svete. A samozrejme, s veľkou láskou treba robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zachránili duše, ktoré sa ocitli v takej nešťastnej situácii. Je treba postupovať s jemnosťou, starostlivosťou a vážnosťou, aby sa predišlo tomu, že keď pomôžeme niektorým povstať, mnohí iní skončia pádom... Sú tu dva problémy: ochrana živých členov pred smrteľnou nákazou a pomoc mŕtvym, aby sa vrátili k pravému životu milosti. Ako vždy, Cirkev má odpovede, ako postupovať v tejto ťažkej situácii. Avšak, rovnako ako pri liečení tela, nie je vždy príjemné užívať liek, aj keď jeho účinky pomáhajú, keď sa užíva s rozumom. Ukazuje sa však, že dnes tieto odpovede nebývajú očividné ani pre členov Cirkvi, vybavených najvyššou učiteľskou autoritou:
Pápež František
Dnes by som chcel upriamiť našu pozornosť na inú realitu: ako sa postarať o tých, ktorí po nezvratnom zlyhaní svojho manželského zväzku vstúpili do nového zväzku. Cirkev si plne uvedomuje, že takáto situácia je v rozpore s kresťanskou sviatosťou. Jej pohľad ako učiteľky však vždy čerpá zo srdca matky; srdce, ktoré oživované Duchom Svätým vždy hľadá dobro a spásu ľudí. To je dôvod, prečo sa cíti povinná „v záujme pravdy“ „pozorne rozlišovať situácie“. Takto to vyjadril svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (č. 84), pričom ako príklad uviedol rozdiel medzi tým, kto bol k rozchodu donútený a tým, kto ho spôsobil. Toto rozlišovanie je potrebné urobiť. Ak sa potom na tieto nové zväzky pozrieme aj očami malých synov a dcér – a tých najmenších – očami detí, uvedomíme si, že je naliehavejšie podporovať skutočné prijatie týchto rodín do našich komunít. Z tohto dôvodu je dôležité, aby štýl komunity, jej jazyk, jej postoje boli vždy pozorné voči ľuďom, počnúc tými najmenšími. Práve oni v týchto situáciách trpia najviac. Veď ako môžeme povzbudiť týchto rodičov, aby urobili všetko pre to, aby svoje deti vychovávali v kresťanskom živote, aby sme im dávali príklad odhodlanej a žitej viery, ak ich držíme ďaleko od života komunity, ako keby sú exkomunikovaní? Musíme konať tak, aby sme ešte viac nerozmnožovali bremená, ktoré deti v týchto situáciách už cítia, že musia znášať! Žiaľ, počet týchto detí a mládeže je naozaj veľký. Je dôležité, aby cítili Cirkev ako milujúcu matku pre všetkých, vždy pripravenú počúvať a stretávať sa. V týchto desaťročiach, pravda, Cirkev nebola ani necitlivá, ani lenivá. Vďaka hĺbkovej analýze, ktorú vykonali pastieri, ktorých viedli moji predchodcovia, skutočne vzrástlo vedomie, že je potrebné bratsky a pozorne prijímať v láske a v pravde pokrstených, ktorí nadviazali nový vzťah a spolu žijú po zlyhaní v sviatosti manželstva; tieto osoby nie sú v žiadnom prípade exkomunikované – nie sú exkomunikované! — a rozhodne by sa s nimi nemalo tak zaobchádzať: stále sú súčasťou Cirkvi. O tejto otázke hovoril pápež Benedikt XVI., ktorý vyzval na starostlivé rozlišovanie a múdre pastoračné sprevádzanie s vedomím, že neexistujú „jednoduché riešenia“ (Prejav na 7. svetovom stretnutí rodín, Miláno, 2. júna 2012, odpoveď č. 5). Tu je opakovaná výzva pastierom, aby otvorene a dôsledne preukazovali ochotu spoločenstva prijať ich a povzbudiť, aby mohli stále viac žiť a rozvíjať svoje členstvo v Kristovi a v Cirkvi modlitbou, počúvaním Božieho slova, navštevovaním liturgie, kresťanskou výchovou svojich detí, dobročinnosťou a službou chudobným, oddanosťou spravodlivosti a pokoju. […] „Cirkev je povolaná byť domom Otca s dverami vždy dokorán otvorenými“... Žiadne zatvorené dvere! Žiadne zatvorené dvere! […] Najmä kresťanské rodiny s Ním môžu spolupracovať tak, že sa budú starať o zranené rodiny a budú ich sprevádzať životom viery komunity. Každý sa musí podieľať na zaujatí postoja Dobrého pastiera, ktorý pozná každú svoju ovečku a nikoho nevylučuje zo svojej nekonečnej lásky! (Generálna Audiencia, August 5, 2015)
Vec pojednáme v štyroch kapitolách, pričom uvedieme príslušné výroky magistéria:
- Tí, ktorí vstúpia do nového vzťahu, kým sú stále viazaní platným manželstvom, žijú mimo milosti Božej
- Ľudia v smrteľnom hriechu sú mŕtvymi členmi Cirkvi a nepriateľmi Boha; ich dobré činy nemajú hodnotu
- Akú pomoc vyžadujú rozvedení, ktorí sa „znovu zosobášia“?
- Ľudia, ktorí verejne žijú mimo stavu milosti, si nezaslúžia byť stavaní na roveň tým, ktorí žijú v súlade s Božím zákonom
I. Tí, ktorí vstúpia do nového vzťahu, kým sú stále viazaní platným manželstvom, žijú mimo milosti Božej
Svätý Tomáš Akvinský : Cudzoložstvo je vždy smrteľným hriechom
Ďalej, niektoré hriechy sú smrteľné na základe svojho rodu [ex genere], ako je vražda a cudzoložstvo. (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, I-II, q. 72, a. 5)
Sväté písmo: Každý, kto sa rozvedie so svojou manželkou a vezme si inú, cudzoloží
Každý, kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží. (Lk 16:18)
Sväté písmo: Na základe Božieho príkazu nemôžu rozídení pristúpiť k druhému sobášu
Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom a muž nech neprepúšťa manželku. (1 Kor 7:10-11)
Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Znovu zosobášení“ žijú v stave verejného a trvalého cudzoložstva
Rozvod je ťažkým previnením proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva: (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2384)
Katechizmus svätého Pia X: Manželia, ktorí žijú spolu spojení iba občianskym sobášom, žijú v habituálnom stave smrteľného hriechu
Stačí, aby kresťan uzavrel len občiansky sobáš alebo zmluvu?
Pre kresťana nestačí získať len občiansku zmluvu, pretože to nie je sviatosť, a teda ani pravé manželstvo.
V akom stave by boli manželia, ktorí by spolu žili iba civilným sobášom?
Manželia, ktorí by spolu žili spojení iba civilným sobášom, by boli v habituálnom stave smrteľného hriechu a ich zväzok by bol v očiach Boha a Cirkvi vždy nelegitímny. (Katechizmus sv. Pia X., Sviatosť manželstva, č. 24-25)
Pius IX. : Akýkoľvek iný zväzok muža a ženy medzi kresťanmi, okrem sviatostného manželstva, nie je nič iné ako konkubinát
Pretože žiadnemu katolíkovi nie je neznáme a nemôže nevedieť, že manželstvo je skutočne a náležite jednou zo siedmich sviatostí evanjeliového zákona, ustanoveného Kristom Pánom a že z tohto dôvodu nemôže byť manželstvo medzi veriacimi bez toho, aby bolo zároveň sviatosťou, preto akýkoľvek iný zväzok muža a ženy medzi kresťanmi, okrem sviatostného manželstva, aj keby bol uzavretý na základe akéhokoľvek občianskeho práva, nie je ničím iným, len veľmi často hanebným a smrť prinášajúcim konkubinátom, ktorý Cirkev odsúdila. Teda sviatosť nemôže byť nikdy oddelená od manželskej zmluvy. (Denzinger -Hünermann 2998. Pius IX. Allocutio Acerbissimum vobiscum, 27. september 1857)
Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Opätovné manželstvo“ osôb rozvedených so žijúcim, zákonným manželským partnerom je v rozpore s Božím plánom a zákonom
Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok, nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere. (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1665)
Svätý Augustín z Hippa: Človek sa nesmie spojiť s inou osobou ani pre deti
Sviatosť vyžaduje aby bolo manželstvo nerozlučiteľné, aby sa rozídení nemohli spojiť vo zväzku s inou osobou ani kvôli deťom. (Svätý Augustín z Hippa. De Genesi ad litteram, Kniha 9, Kap. 7, č. 12)
Pius X. : Tí, ktorí sa odmietajú podriadiť Božiemu zákonu, sú jeho nepriatelia
Pretože tí, ktorí sa odmietajú podriadiť Božiemu zákonu, sú dozaista považovaní za nepriateľov Boha. (Pius X. Encyklika Communionum rerum, č. 21, 21. apríla 1909)
Tridentský koncil (ekumenický XIX.) Tí, ktorí popierajú, že manželský zväzok nemôže byť zrušený ani po cudzoložstve jedného z manželov: anathema sit!
Ak niekto hovorí, že Cirkev sa mýli, keďže učila a stále učí, že v súlade s evanjeliovou a apoštolskou náukou manželský zväzok nemôže byť zrušený pre cudzoložstvo jedného z manželov, a že ani jeden z nich, dokonca ani nevinný , ktorý nedal príležitosť na cudzoložstvo, nemôže počas života druhého uzavrieť ďalšie manželstvo, a že ten, kto sa po prepustení cudzoložnice ožení s inou, je vinný z cudzoložstva, a že aj tá cudzoloží, ktorá po prepustení cudzoložníka sa vydá za iného: nech je prekliaty. (Denzinger-Hünermann 1807. Tridentský koncil, zasadnutie XXIV, Náuka o sviatosti manželstva, 11. novembra 1563).
II. Ľudia v smrteľnom hriechu sú mŕtvymi členmi Cirkvi a nepriateľmi Boha; ich dobré činy nemajú hodnotu
Sväté písmo: Boh sa rozchádza s tými, ktorí neplnia prikázania
Ak ma nebudete poslúchať a prestúpite niektorý z týchto mojich príkazov, ak opovrhnete mojimi predpismi a ak sa vám budú moje nariadenia príkriť, takže nevyplníte niektorý z mojich príkazov a tak porušíte zmluvu so mnou, potom vám urobím toto: Zošlem na vás hrôzu, suchoty a horúčku, čo vyhasína zrak a stravuje život. Nadarmo rozsejete svoje semeno, lebo ho zožerú vaši nepriatelia. (Lev 26:14–16)
Ale tí, čo páchajú hriech a neprávosť, sú nepriateľmi vlastného života. (Tob 12:10)
Tridentský koncil (ekumenický XIX.): Každý v smrteľnom hriechu je dieťaťom hnevu a nepriateľom Boha
Ale keďže všetky smrteľné hriechy, aj tie myšlienkové, robia z ľudí deti hnevu (Ef 2,3) a nepriateľov Boha, je potrebné za všetky prosiť Boha o odpustenie úprimným a pokorným vyznaním. (Denzinger-Hünermann 1680. Tridentský koncil, zasadnutie XIII, 11. októbra 1551)
Katechizmus svätého Pia X. : Smrteľný hriech mení človeka na mŕtveho člena Cirkvi
Kto sú živí členovia Cirkvi? Živí členovia Cirkvi sú spravodliví a jediní spravodliví, teda tí, ktorí sú skutočne v Božej milosti.
A kto sú mŕtvi členovia? Mŕtvi členovia Cirkvi sú veriaci v smrteľnom hriechu. (Katechizmus svätého Pia X., deviaty článok, č. 25-26)
Pseudo-Chryzostom: Boh prebýva v spravodlivých telách; a smrť v tele hriešnika
Boh sám prebýva v spravodlivých telách. Ale telá hriešnikov sa nazývajú hrobmi mŕtvych, pretože duša hriešnika je mŕtva v jeho tele; lebo nemožno považovať za živé to, čo nekoná žiadny duchovný ani živý čin. (Svätý Tomáš Akvinský, citujúc Pseudo-Chryzostoma, v Catena Aurea, Matúš 23:27-28)
Svätý Tomáš Akvinský: Smrteľný hriech úplne vylučuje habitus milosti
Ľahký hriech nevylučuje každý akt milosti, ktorým možno odstrániť všetky všedné hriechy; avšak smrteľný hriech úplne vylučuje habitus milosti […] (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, III, q. 87, a. 4)
Svätý Tomáš Akvinský: Cudzoložník ničí svoju vlastnú dušu
Predovšetkým preto, že ničia dušu: ‚ Ale kto cudzoloží so ženou, ten rozum potratil, iba kto strmhlav sa rúti do skazy, ten také niečo urobí. ‘ (Prísl 6:32). Hovorí: ‚pre bláznovstvo jeho srdca‘, čo znamená, že, telo ovláda ducha. (Svätý Tomáš Akvinský. Desať prikázaní, článok 8)
Katechizmus svätého Pia X. : Tí, ktorí sú v smrteľnom hriechu, sú bez Božej milosti a vylúčení z dokonalého spoločenstva v duchovných dobrách
Majú všetky deti Cirkvi účasť na tomto spoločenstve dobier? Všetci kresťania, ktorí sú v Božej milosti, majú účasť na spoločenstve vnútorných dobier, kým tí, ktorí sú v smrteľnom hriechu, nemajú účasť na týchto dobrách.
Prečo sa na týchto dobrách nezúčastňujú tí, ktorí sú v smrteľnom hriechu?
Pretože to, čo spája veriacich s Bohom a s Ježišom Kristom ako Jeho živé údy, čo ich robí schopnými vykonávať záslužné skutky pre večný život, je milosť Božia, ktorá je nadprirodzeným životom duše; a teda tí, ktorí sú v smrteľnom hriechu, sú bez Božej milosti, sú vylúčení z dokonalého spoločenstva v duchovných dobrách, ani nemôžu vykonávať skutky záslužné pre večný život. (Katechizmus sv. Pia X., Spoločenstvo svätých, č. 4-5)
Ján Pavol II.: Smrteľný hriech je pohŕdanie Božím zákonom a odmietnutie Božej lásky k ľudstvu a celému stvoreniu
Podobne bude potrebné dbať na to, aby sa smrteľný hriech nezmenšil na akt „základnej voľby“ – ako sa dnes bežne hovorí – proti Bohu, ktorý má v úmysle výslovné a formálne pohŕdanie Bohom alebo blížnym. Lebo smrteľný hriech existuje aj vtedy, keď si človek vedome a dobrovoľne, z akéhokoľvek dôvodu, vyberie niečo vážne neusporiadané. Takáto voľba už v skutočnosti zahŕňa pohŕdanie Božím zákonom, odmietnutie Božej lásky k ľudstvu a celému stvoreniu; človek sa odvracia od Boha a stráca lásku. (Ján Pavol II. Apoštolská exhortácia Reconciliatio et paenitentia, č. 17, 2. decembra 1984)
Ján Pavol II. : Hriech má dvojaký následok
Pretože hriech uráža Božiu svätosť a spravodlivosť a pohŕda osobným priateľstvom Boha s človekom, má dvojaký následok. V prvom rade, ak je vážny, zahŕňa zbavenie sa spoločenstva s Bohom a v dôsledku toho vylúčenie z účasti na večnom živote. […] Po druhé, „každý hriech, dokonca aj všedný, so sebou nesie nezdravú náklonnosť k tvorom, ktorú treba očistiť buď tu na zemi, alebo po smrti v stave zvanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje človeka od toho, čo sa nazýva „dočasný trest“ za hriech, a toto odčinenie odstraňuje všetko, čo bráni plnému spoločenstvu s Bohom a so svojimi bratmi a sestrami. (Ján Pavol II. Incarnationis mysterium, bula k príležitosti Veľkého jubilea roku 2000, č. 10, 29. novembra 1998)
Tridentský katechizmus: Tí, ktorí sú spútaní v smrteľnom hriechu, nemajú podiel na duchovnom ovocí
Z výhod toľkých a takých vznešených požehnaní, ktoré udeľuje Všemohúci Boh, sa tešia tí, ktorí vedú kresťanský život v láske, sú spravodliví a milovaní Bohom. Čo sa týka mŕtvych členov; teda tých, ktorí sú spútaní v otroctve hriechu a odcudzení od Božej milosti, nie sú zbavení týchto výhod natoľko, aby prestali byť údmi tohto tela; ale keďže sú mŕtvymi údmi, nemajú účasť na duchovnom ovocí, ktoré sa odovzdáva spravodlivým a zbožným. (Tridentský katechizmus, článok IX, druhá časť)
Katechizmus Katolíckej cirkvi: Smrteľný hriech spôsobuje vylúčenie z Kristovho kráľovstva a večnú smrť v pekle
Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody, podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Ale hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu. (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1861)
Katechizmus svätého Pia X. : Účinnosť modlitby závisí od stavu milosti
Aká je prvá a najlepšia dispozícia na to, aby boli naše modlitby účinné? Prvou a najlepšou dispozíciou na to, aby sa naše modlitby stali účinnými, je byť v stave milosti; alebo ak nie sme v tomto stave, túžiť sa do neho dostať. (Katechizmus sv. Pia X., Modlitba, č. 14)
Svätý Tomáš Akvinský: Modlitba nie je záslužná bez posväcujúcej milosti
Ani modlitba, ani žiadny iný cnostný skutok nie je záslužný bez milosti posväcujúcej. A predsa aj tá modlitba, ktorá vyžaduje milosť posväcujúcu, vychádza z nejakej milosti, ako z bezodplatného daru, keďže samotný úkon modlitby je „darom Božím“, ako tvrdí Augustín (De Persever. xxiii). (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, II-II, q. 83, a. 15)
Katechizmus Katolíckej cirkvi: Ak je naše srdce ďaleko od Boha, slová modlitby sú márne
Odkiaľ pochádza modlitba človeka? Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek. Keď však chce Písmo označiť miesto, odkiaľ vyviera modlitba, hovorí niekedy o duši alebo o duchu, ale najčastejšie o srdci (viac než tisíc ráz). Modlí sa srdce. Ak je vzdialené od Boha, vyjadrenie modlitby je márne.
Kresťanská modlitba je zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka. Vychádza z Ducha Svätého a z nás, je celkom zameraná na Otca v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2562. 2564)
III. Akú pomoc potrebujú rozvedení, ktorí sa „znovu zosobášia“?
Kongregácia pre náuku viery: Pastoračné riešenia nesmú byť v rozpore s vyhláseniami Magistéria
Séria kritických námietok proti náuke a praxi Cirkvi sa týka otázok pastoračnej povahy. Niektorí napríklad hovoria, že jazyk používaný v cirkevných dokumentoch je príliš legalistický, že strnulosť práva prevláda nad chápaním dramatických ľudských situácií. Tvrdia, že dnešná ľudská osoba už nie je schopná porozumieť takémuto jazyku, že Ježiš by mal otvorený sluch pre potreby ľudí, najmä tých na okraji spoločnosti. Hovorí sa, že Cirkev sa na druhej strane prezentuje ako sudkyňa, ktorá vylučuje zranených zo sviatostí a z určitých verejných povinností. Možno ľahko uznať, že spôsob vyjadrovania Magistéria sa niekedy nezdá byť veľmi ľahko pochopiteľný. Kazatelia a katechéti ho musia preložiť do jazyka, ktorý sa týka ľudí a ich príslušného kultúrneho prostredia. Podstatný obsah učenia Cirkvi však musí byť v tomto procese zachovaný. Nesmie sa oslabovať z údajne pastoračných dôvodov, pretože sprostredkúva zjavenú pravdu. Iste, je ťažké urobiť požiadavky evanjelia zrozumiteľnými sekularizovaným ľuďom. Ale táto pastoračná ťažkosť nesmie viesť ku kompromisom s pravdou. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Veritatis splendor jasne odmietol takzvané pastoračné riešenia, ktoré sú v protiklade s vyhláseniami Učiteľského úradu (porov. ibid. 56). Okrem toho, pokiaľ ide o postavenie Učiteľského úradu v otázke rozvedených a znovu zosobášených veriacich, treba zdôrazniť, že novšie dokumenty Cirkvi veľmi vyváženým spôsobom spájajú požiadavky pravdy s požiadavkami lásky. Ak niekedy v minulosti láska pri vysvetľovaní pravdy svietila príliš málo, tak dnes je veľké nebezpečenstvo, že v mene lásky bude pravda buď umlčaná, alebo bude kompromitovaná. Iste, slovo pravdy môže byť bolestivé a nepríjemné. Ale je to cesta k svätosti, pokoju a vnútornej slobode. Pastoračný prístup, ktorý chce skutočne pomôcť ľuďom, ktorých sa to týka, musí byť vždy založený na pravde. Nakoniec, iba pravda môže byť pastoračná. „Potom poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn. 8:32). (Kongregácia pre náuku viery, K niektorým námietkam proti učeniu Cirkvi o prijímaní svätého prijímania, Úvod kardinála Josepha Ratzingera, č. 5, 1. januára 1998)
Ján Pavol II. : Cieľ pastoračnej činnosti: viesť k súladu medzi životom a vyznávanou vierou
Pribúdajú prípady katolíkov, ktorí z ideologických alebo praktických dôvodov uprednostňujú uzavretie len civilného sobáša a odmietajú, alebo aspoň odkladajú cirkevný sobáš. Ich situáciu samozrejme nemožno prirovnať k situácii ľudí, ktorí spolu jednoducho žijú bez akéhokoľvek puta, pretože v tomto prípade existuje prinajmenšom určitý záväzok k správne definovanému a pravdepodobne stabilnému životnému stavu, aj keď možný budúci rozvod je často prítomný v mysliach tých, ktorí vstupujú do občianskeho manželstva. Usilovaním sa o verejné uznanie ich zväzku zo strany štátu takéto páry ukazujú, že sú pripravené prijať nielen jeho výhody, ale aj záväzky. Napriek tomu ani táto situácia nie je pre Cirkev prijateľná. Cieľom pastoračnej činnosti bude, aby títo ľudia pochopili potrebu súladu medzi ich životnou voľbou a vierou, ktorú vyznávajú, a pokúsili sa urobiť všetko pre to, aby ich prinútili upraviť svoju situáciu vo svetle kresťanského princípu. Pastieri Cirkvi ich, žiaľ, nebudú môcť pripustiť k sviatostiam, hoci s nimi zaobchádzajú s veľkou láskou a privádzajú ich do života príslušných spoločenstiev. (Ján Pavol II. Apoštolská exhortácia Familiaris consortio, č. 82, 22. novembra 1981)
Svätý Ján Zlatoústy: Ako sa máme modliť k Bohu a prosiť o odpustenie svojich hriechov, my, ktorí na to neberieme ohľad? – Ak milujeme svojich bratov, musíme ich nabádať, aby konali pokánie za svoje hriechy
Lebo choroba nie je len ochrnutie, ale aj náš hriech; a to o toľko viac, o koľko je duša lepšia ako telo. Priblížme sa teda aj teraz k Nemu; prosme Ho, aby vzoprel našu ochrnutú dušu a zanechajúc všetko, čo patrí k tomuto životu, berme do úvahy iba veci duchovné. Alebo ak sa pridŕžaš aj týchto, mysli na ne. Ani to nesmieš brať na ľahkú váhu, že ťa nebolí hrešiť; práve preto nariekaj predovšetkým nad tým, že nepociťuješ úzkosť zo svojich previnení. Lebo nie preto, že by hriech nepálil sa to stalo, ale preto, že tvoja skazená duša je necitlivá. Tak hľaďte na tých, ktorí cítia vlastné hriechy, ako nariekajú trpkejšie ako tí, ktorých režú či pália; koľko vecí robia, koľko trpia, ako veľmi smútia a nariekajú, aby boli oslobodení od svojho zlého svedomia. Nič také by neurobili, pokiaľ by ich duša nesmierne nebolela. Najlepšia vec je vyhnúť sa v prvom rade hriechu: potom uvedomovať si že hrešíme a dôkladne sa napraviť. Ale ak toto nemáme, ako sa máme modliť k Bohu a prosiť o odpustenie svojich hriechov, my, ktorí na tieto veci neberieme ohľad? Lebo keď ty sám, ktorý si zhrešil, nechceš vidieť práve túto skutočnosť, že si zhrešil; za aké urážky budeš prosiť Boha o odpustenie? Za to, čo nevieš? A ako spoznáte veľkosť úžitku? […] a ako sa vám takýmto postojom nepodarí uraziť Ho ešte viac? Lebo ani nie tak hrešiť, ako hrešiť bez výčitiek, vyvoláva v Ňom rozhorčenie a hnev. (Svätý Ján Zlatoústy. Homília 14 k evanjeliu svätého Matúša)
Svätý Ján Zlatoústy: Všetko toto robte tým, čo hrešia a sú ľahostajní: varujte, učte, napomínajte, karhajte a raďte
Vediac to teda, ani my neprestávajme robiť všetko pre tých, ktorí hrešia a sú ľahostajní, varujúc, učiac, napomínajúc, karhajúc a radiac, hoci nám to nič neprospieva. Kristus totiž vopred vedel, že zradca je nenapraviteľný, no napriek tomu neprestal robiť to, čo mohol: napomínať ho, hroziť mu i nariekať. (Svätý Ján Zlatoústy. Homília 80 o evanjeliu svätého Matúša)
Svätý Tomáš Akvinský: Vo všetkom by sme sa mali snažiť, aby bol hriešnik oslobodený od hriechu
Ale ako plavidlo, ktoré stratilo kormidlo, je vydané na milosť a nemilosť búrke, tak človek, keď hriechom prišiel o pomoc Božej milosti, už nekoná, ako chce sám, ale ako chce diabol. A ak ho Boh mocným ramenom svojho milosrdenstva nespasí, zostane až do smrti v reťazi svojich hriechov. Preto hovorí svojim učeníkom: ‚Rozviažte ich‘, to znamená svojím učením a zázrakmi, takže apoštoli rozviazali všetkých Židov a pohanov; ‚a priveďte ich ku mne‘, to znamená, premeňte ich na moju slávu. (Svätý Tomáš Akvinský, citujúc Pseudo-Chryzostoma, v Catena Aurea Mt 21:1-9)
Pius X.: Dobročinná láska nespočíva v tolerovaní hriechu
Katolícka náuka nám hovorí, že prvoradá povinnosť lásky nespočíva v tolerovaní falošných myšlienok, akokoľvek sú úprimné, ani v teoretickej alebo praktickej ľahostajnosti voči omylom a nerestiam, v ktorých sa naši bratia utápajú, ale v horlivosti pre ich intelektuálne a morálne polepšenie, ako aj pre ich materiálne blaho. Katolícka náuka nám ďalej hovorí, že láska k blížnemu pramení z našej lásky k Bohu, ktorý je Otcom všetkých a cieľom celej ľudskej rodiny; a v Ježišovi Kristovi, ktorého údmi sme, do tej miery, že keď robíme dobro druhým, robíme dobro samotnému Ježišovi Kristovi. (Pius X. Encyklika Notre Charge Apostolique, č. 22, 15. augusta 1910)
Pius X.: Ubližovanie samoľúbym jazykom
Ďalší spôsob, ako ublížiť, je spôsob, akým hovoria o náboženských záležitostiach, ako keby sa mali posudzovať podľa noriem a výhod tohto pomíňajúceho sa života, pričom zabúdajú na budúci večný život: geniálne hovoria o výhodách, ktoré kresťanské náboženstvo odkázalo ľudstvu, ale nie povinnostiach, ktoré požaduje; kážu lásku Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ale nehovoria nič o jeho spravodlivosti. Ovocie, ktoré takéto kázanie prináša, je bezvýznamné, pretože každý svetský človek, ktorý ho počuje, sa presvedčí, že je dobrým kresťanom a že nemá potrebu meniť svoj život, pokiaľ hovorí: Verím v Ježiša Krista.
Aké ovocie očakávajú takíto kazatelia, že budú žať? Istotne nemajú v úmysle nič iné, ako za každú cenu získať priazeň svojich poslucháčov, lichotiť im, a pokiaľ vidia kostol plný, je im jedno, či duše veriacich ostanú prázdne. V dôsledku toho sa ani nezmieňujú o hriechu, o štyroch posledných veciach alebo o akejkoľvek inej dôležitej téme. Namiesto toho, aby získali uznanie a potlesk, používajú samoľúby jazyk, ktorého výrečnosť je vhodnejšia pre svetské reči ako pre apoštolskú a posvätnú kázeň. Proti takýmto kazateľom svätý Hieronym napísal (Ad Nep.): „Keď učíte v kostole, nemali by ste vyvolávať nadšenie zhromaždenia, ale skôr výčitky svedomia: slzy vašich poslucháčov by mali byť vašou chválou.“ (Pius X. Motu Proprio Sacrorum antistitum, 1. septembra 1910)
Pius X.: Pravda nepodlieha peripetiám doby
Ctihodní bratia, ako sa mýlia tí, ktorí si myslia, že slúžia Cirkvi a prinášajú ovocie pre spásu duší, keď postupujú s akousi telesnou opatrnosťou […] osudnou ilúziou, že takto môžu ľahšie vyhrať nad tými, ktorí sa mýlia, ale v skutočnosti sú neustálom nebezpečenstve, že sa sami stratia. Pravda je jedna a nemožno ju rozdeliť na polovicu; trvá večne a nepodlieha peripetiám doby. „Ježiš Kristus, jr dnes i včera ten istý na veky“ (Hebr 13, 8). (Pius X. Encyklika Iucunda sane, č. 25-26, 12. marca 1904)
Pius X. : Boh požaduje účet zo všetkého; nielen zo zla, ktoré páchajú, ale aj z nápravy zla
Patrí sa aj nám a najmä nám, vštepovať ďalšie poučenie od Anselma, ktoré je také vznešené a otcovské: „Kedykoľvek počujem o vás niečo, čo sa nepáči Bohu a nie je dobré pre vás samých a nenapomínam vás, tak sa Boha nebojím ani Ho nemilujem, ako by som mal“ […] preto by sme mali napodobňovať Anselma obnovením našich modlitieb, rád, napomenutí, „aby sme o týchto veciach dôkladne premýšľali a ak nás svedomie varuje, že v nich je niečo, čo treba napraviť, tak sa ponáhľali to urobiť“ (Epist., lib. iv. epist. 32). Lebo netreba zanedbávať nič, čo sa dá napraviť, pretože Boh od všetkých žiada účty nielen za zlo, ktoré páchajú, ale aj za nápravu zla, ktoré môžu napraviť. A čím viac sily majú ľudia na vykonanie potrebnej nápravy, tým dôraznejšie od nich vyžaduje, aby podľa sily, ktorá im bola milosrdne odovzdaná, mysleli a konali správne. . . (Pius X. Encyklika Communium rerum, č. 26, 21. apríla 1909)
Benedikt XVI. : Hriešnik musí pochopiť, že sa oddelil od spoločenstva Cirkvi
Evanjeliový text […] nám hovorí, že bratská láska zahŕňa aj zmysel pre vzájomnú zodpovednosť. Z tohto dôvodu, ak sa môj brat proti mne prehreší, musím sa k nemu správať dobročinne a predovšetkým sa s ním porozprávať súkromne a poukázať na to, že to, čo povedal alebo urobil, je nesprávne. Tento prístup je známy ako „bratské napomenutie“: nie je reakciou na utrpenú urážku, ale je motivované láskou k bratom. Svätý Augustín hovorí: „Kto vás urazil, tým, že vás urazil, spôsobil sebe ťažkú ujmu; a nestaral by si sa o zranenie brata?...Musíš zabudnúť na pohoršenie, ktoré si utrpel, ale nie na zranenie jedného zo svojich bratov (Rozhovor 82, 7). A čo ak ma môj brat nepočúva? V dnešnom evanjeliu Ježiš poukazuje na postupný prístup: najprv sa s ním znova porozprávaj s dvoma alebo troma ďalšími, lepšie mu tak pomôžeš uvedomiť si, čo urobil; ak napriek tomu stále odmieta počúvať, treba to povedať Cirkvi; a ak odmietne načúvať i Cirkev, treba mu dať najavo, že sa odrezal od spoločenstva Cirkvi. To všetko dokazuje, že sme na ceste kresťanského života zodpovední jeden za druhého; každý človek, vedomý si svojich vlastných obmedzení a nedostatkov, je povolaný prijať bratskú nápravu a pomáhať druhým touto špecifickou službou. (Benedikt XVI. Anjel Pána, 4. septembra 2011)
Svätý Tomáš Akvinský: Bratské napomenutie je aktom lásky
Náprava previnilca je liek, ktorý by sa mal použiť proti hriechu človeka. Hriech človeka možno považovať za zlý dvoma spôsobmi: po prvé, je škodlivý pre hriešnika, po druhé, ubližuje iným, tým, že ich zraňuje alebo pohoršuje, alebo tým, že škodí spoločnému dobru, ktorého práva sú narušené pre hriech človeka. V dôsledku toho aj náprava previnilca je dvojaká, jedna, ktorá aplikuje nápravu na hriech, ktorý sa považuje za zlo pre samotného hriešnika. Toto je bratské napomenutie, ktoré smeruje k náprave hriešnika. Zbaviť niekoho zla je to isté, ako získať jeho dobro: a získať dobro pre človeka je skutok lásky, ktorým si želáme a robíme dobro svojmu priateľovi. V dôsledku toho je bratské napomenutie skutkom lásky, pretože tým vyháňame zlo od nášho brata, t.j. hriech, ktorého odstránenie sa týka skôr lásky než odstránenia vonkajšej straty alebo telesného poškodenia, keďže cnosť, ako kontrárne dobro, je viac podobná láske než dobru tela alebo vonkajších vecí. Preto je bratská náprava aktom lásky, a nie uzdravením telesného neduhu alebo zmiernením vonkajšej telesnej potreby. Existuje ďalšia náprava, ktorá realizuje nápravu hriechu vinníka, ktorý sa považuje za škodlivý pre iných, a najmä pre spoločné dobro. Táto náprava je aktom spravodlivosti, ktorej úlohou je zabezpečiť spravodlivosť medzi jedným a druhým človekom. (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, II-II. q. 33, a.1)
Svätý Tomáš Akvinský: Dobrý lekár odstráni samotný koreň choroby
Dobrý lekár odstraňuje vonkajšie príznaky choroby; a navyše odstráni aj samotný koreň choroby, takže nedôjde k recidíve. Tak aj nám Pán želá, aby sme sa vyhýbali počiatkom hriechov […]. (Svätý Tomáš Akvinský. Desať prikázaní, článok 7)
Svätý Tomáš Akvinský: Kto nie je teraz telesne potrestaný, bude potrestaný v budúcom živote
Po druhé, pripravujú človeka o život; lebo ten, kto sa takých previnil, by mal zomrieť podľa Zákona, ako čítame v Lev. (20:10) a 5. Moj. (22:22). Niekedy vinník nie je hneď telesne potrestaný, čo je na jeho škodu, pretože trest tela možno znášať trpezlivo a vedie k odpusteniu hriechov; a preto bude potrestaný v budúcom živote. (Svätý Tomáš Akvinský. Desať prikázaní, článok 8)
Svätý Bazil Veľký: Keď si človek nie je vedomý hriechu a nie je upozornený, ako môže byť vyliečený?
Lebo ako pri telesných chorobách je mnoho takých, ktoré postihnutí nevnímajú, ale radšej veria mienke svojich lekárov, než by dôverovali vlastnej necitlivosti; tak aj pri chorobách duše, hoci si človek hriech sám v sebe neuvedomuje, predsa má dôverovať tým, ktorí môžu lepšie poznať jeho hriechy. (Svätý Bazil Veľký citovaný svätým Tomášom Akvinským. Catena Aurea v Lk 22:21-23)
Ján XXIII.: Svätý Ján Vianney mal vždy v mysli a pred očami ‚úbohých hriešnikov‘: ‚Keby sme mali vieru vidieť dušu v smrteľnom hriechu, zomreli by sme od strachu‘
Svätý Ján M. Vianney mal vždy vo svojej mysli a pred očami ‚úbohých hriešnikov‘, ako ich nazýval, s neustálou nádejou, že ich uvidí obracať sa späť k Bohu a plakať nad hriechmi, ktorých sa dopustili. Toto bolo predmetom všetkých jeho myšlienok a starostí a práce, ktorá mu zaberala takmer všetok čas a úsilie. Zo svojej skúsenosti na tribunáli pokánia, v ktorom rozväzoval putá hriechu, pochopil, koľko zloby je v hriechu a aké hrozné pustošenie spôsobuje v dušiach ľudí. Maľoval ho ohavnými farbami: „Keby sme“ – tvrdil – „mali vieru vidieť dušu v smrteľnom hriechu, zomreli by sme od strachu.“ (Ján XXIII. Encyklika Sacerdotii nostri primordia, č. 90-91 1. augusta 1950)
Ján Pavol II.: Koľko ľudí žije ľahostajne a prispôsobuje sa svetskej mentalite a ospravedlňuje hriech! Brána do večného života je otvorená pre všetkých, ale je tesná
Pôstne obdobie povzbudzuje veriacich, aby brali vážne Ježišovo nabádanie: ‚Vchádzajte tesnou bránou; lebo brána je široká a cesta ľahká, ktorá vedie do záhuby, a tých, ktorí ňou vchádzajú, je mnoho“ (Mt 7, 13). Čo je táto ‚široká brána‘ a ‚jednoduchá cesta‘, o ktorej hovorí Ježiš? Je to brána mravnej sebestačnosti; cesta intelektuálnej hrdosti. Koľko ľudí, dokonca aj medzi kresťanmi, žije ľahostajne a prispôsobuje sa svetskej mentalite a ospravedlňuje hriech! Pôstne obdobie je vhodným časom na analýzu vlastného života, aby sme s väčšou rozhodnosťou obnovili svoju účasť na sviatostiach, aby sme si dali pevnejšie predsavzatia pre nový život, snažiac sa, ako učil Ježiš, prejsť tesnou bránou a ťažkou cestou, ktorá vedie k večnému životu (porov. Mt 7,14). (Generálna audiencia Jána Pavla II., č. 3, 16. februára 1994)
Ján Pavol II.: Hriech vyžaduje nápravu
Očisťujúca obeta kríža nám umožňuje pochopiť vážnosť hriechu. V Božích očiach nie je hriech nikdy bez dôležitosti. Otec miluje ľudstvo a je hlboko urazený jeho priestupkami alebo vzburami. Aj keď je ochotný odpustiť, dobro a česť samotného človeka vyžaduje nápravu. Ale práve tu sa božská štedrosť ukazuje ešte prekvapivejším spôsobom. Otec dáva ľudstvu svojho vlastného Syna, aby ponúkol túto náhradu. Tým ukazuje priepastnú závažnosť hriechu, pretože si vyžaduje najvyššiu možnú nápravu, tú, ktorá pochádza od Jeho vlastného Syna. Zároveň odhaľuje nekonečnú vznešenosť jeho lásky, pretože On je prvý s darom svojho Syna, ktorý nesie váhu nápravy. (Generálna audiencia Jána Pavla II., č. 2, 20. apríla 1983)
Benedikt XVI.: Pre Ježiša je dobro dobro a zlo zlo
Aby sa predišlo akémukoľvek nedorozumeniu, treba poznamenať, že Ježišovo milosrdenstvo nebolo vyjadrené tým, že by sa morálny zákon dal do zátvoriek. Pre Ježiša je dobro dobro a zlo zlo. Milosrdenstvo nemení konotácie hriechu, ale pohlcuje ho v ohni lásky. Tento očistný a liečivý účinok sa dosiahne, ak v človeku existuje korešpondujúca láska, ktorá zahŕňa uznanie Božieho zákona, úprimné pokánie a rozhodnutie začať nový život. Hriešnej žene v evanjeliu bolo veľa odpustené, pretože veľmi milovala. V Ježišovi Boh prichádza, aby nám dal lásku a prosil nás o lásku. (Homília Benedikta XVI. počas pastoračnej návštevy v Assisi pri 8. storočí obrátenia sv. Františka, 17. júna 2007)
Svätý Augustín z Hippa: Pán nepovedal: ‚Ani ja ťa neodsúdim; choď, ži ako chceš: budeš v bezpečí mojej spásy, akokoľvek veľmi budeš hrešiť
‚Ani ja ťa neodsudzujem‘, ja od ktorého si sa možno bála odsúdenia, pretože by si vo mne nenašla hriech. ‚Ani ja ťa neodsúdim.‘ Čo to znamená, Pane? Vari máš rád hriechy? Evidentne nie. Všimnite si, čo nasleduje: ‚Choď, a už viac nehreš.‘ Pán tiež odsúdil, ale odsúdil hriechy, nie človeka. Lebo keby bol patrónom hriechu, povedal by: Ani ja ťa neodsúdim; choď, ži ako chceš: budeš v bezpečí mojej spásy, akokoľvek veľmi budeš hrešiť, oslobodím ťa od každého trestu, dokonca aj od pekla a od mučiteľov pekelného sveta. Ale to nepovedal. (Svätý Augustín z Hippa. Traktáty o evanjeliu sv. Jána, 33, 6)
IV. Ľudia, ktorí verejne žijú mimo stavu milosti, si nezaslúžia byť stavaní na roveň tým, ktorí žijú v súlade s Božím zákonom
Svätý Augustín z Hippa: Medzi spravodlivými a hriešnikmi je taký veľký rozdiel, ako je rozdiel medzi nebom a zemou
A najvhodnejšie je také pripodobnenie, aby sa duchovne mohol vidieť, že taký veľký rozdiel medzi spravodlivými a hriešnikmi, ako je hmotný rozdiel medzi nebom a zemou. (Svätý Augustín z Hippa. Kázeň na vrchu, kniha II, kap. 5, č. 17)
Svätý Tomáš Akvinský: Z lásky k blížnemu by sme mali viac milovať tých, ktorí sú bližšie k Bohu
Prečo máme milovať niektorých blížnych viac ako iných? […] Naši susedia nie sú všetci rovnako spriaznení s Bohom; niektorí sú Mu bližšie pre svoju väčšiu dobrotu a tých, by sme mali z lásky k blížnemu milovať viac ako tých, ktorí Mu nie sú tak blízko. (Svätý Tomáš Akvinský. Summa Theologica, II-II, q. 26, a. 6)
Pius X. : Ježišovo srdce prekypovalo jemnosťou pre duše dobrej vôle, ale malo sväté rozhorčenie voči znesvätiteľom Božieho domu
Okrem toho, hoci bol Ježiš láskavý k hriešnikom a tým, ktorí zblúdili, nerešpektoval ich falošné predstavy, akokoľvek úprimne sa mohli zdať. Miloval ich všetkých, ale kázal im, aby ich obrátil a zachránil. Hoci ich volal k sebe, aby ich utešil, tých, ktorí sa namáhali a trpeli, nebolo to preto, aby im kázal žiarliť o chimérickej rovnosti. Hoci povýšil ponížených, nebolo to preto, aby im vštepil pocit dôstojnosti, ktorý by bol nezávislý od povinnosti poslušnosti a bol proti nej. Zatiaľ čo jeho srdce prekypovalo jemnosťou pre duše dobrej vôle, vedelo sa vyzbrojiť aj svätým rozhorčením proti znesvätiteľom Božieho domu, proti úbohým mužom, ktorí pohoršovali maličkých, proti autoritám, ktoré drvia ľudí ťažkými bremenami bez toho, aby ich pomohli niesť. Bol rovnako silný ako jemný. Napomínal, vyhrážal sa, trestal, poznal a učil nás, že bázeň je počiatkom múdrosti a že niekedy je správne, aby človek odťal urážlivú končatinu, aby si zachránil telo. (Pius X. Encyklika Notre Charge Apostolique, 15. august 1910)
Kongregácia pre náuku viery: Niektoré cirkevné funkcie môžu vykonávať len ľudia s príkladným kresťanským životom
Existujú aj iné cirkevné funkcie, ktoré predpokladajú svedectvo o náročnom kresťanskom živote, ktoré tiež nemôžu zastávať rozvedení, ktorí podstúpili iné civilné manželstvo: liturgická služba (lektor, mimoriadny vysluhovateľ eucharistie), katechetická služba (učiteľ náboženstva, najprv katechéta pre prvé prijímanie alebo birmovanie), účasť ako člen diecéznej pastoračnej alebo farskej rady. Členovia týchto rád by mali byť plne zapojení do cirkevného a sviatostného života a navyše viesť život, ktorý je v súlade s morálnymi zásadami Cirkvi. Kánonické právo stanovuje, že pre pastoračnú a diecéznu radu – a to platí aj pre farské rady – že „do pastoračnej rady nemá byť určený nikto okrem veriacich, ktorí sú vynikajúci v pevnej viere, dobrých mravoch a obozretnosti“. (CIC, kán. 512, § 3). (Kongregácia pre náuku viery. O niektorých námietkach voči učeniu Cirkvi o prijímaní svätého prijímania, Úvod kardinála Josepha Ratzingera, 1. januára 1998)
Kongregácia pre náuku viery: Rozvedení ‚znovu zosobášení‘ nemôžu prijať eucharistiu; sviatosť pokánia možno udeliť len za určitých podmienok
Tento názor je v rozpore s katolíckym učením, ktoré vylučuje možnosť opätovného sobáša po rozvode: „Dnes je v mnohých krajinách mnoho katolíkov, ktorí sa uchyľujú k civilnému rozvodu a uzatvárajú nové civilné zväzky. Vo vernosti slovám Ježiša Krista: „Kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, cudzoloží proti nej; a ak sa rozvedie so svojím manželom a vydá sa za iného, dopustí sa cudzoložstva“ (Mk 10,11-12) – Cirkev tvrdí, že nový zväzok nemôže byť uznaný za platný, ak ním bolo prvé manželstvo. Ak sa rozvedení znovu civilne zosobášia, ocitnú sa v situácii, ktorá je objektívne v rozpore s Božím zákonom. V dôsledku toho nemôžu prijímať eucharistiu, kým táto situácia pretrváva. Z rovnakého dôvodu nemôžu vykonávať určité cirkevné povinnosti. Zmierenie prostredníctvom sviatosti pokánia možno udeliť len tým, ktorí sa kajali za porušenie znamenia zmluvy a vernosti Kristovi a ktorí sú odhodlaní žiť v úplnej zdržanlivosti“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1650). . (Kongregácia pre náuku viery. Oznámenie o knihe ‚Just Love‘. Rámec pre kresťanskú sexuálnu etiku od Sr. Margaret A. Farley, R.S.M, 30. marca 2012)
Pius XI.: Tí, ktorým chýbajú vnútorné cnosti, nie sú pripravení na apoštolát
Tí, ktorým chýbajú alebo nepraktizujú vnútorné cnosti […], nemôžu byť považovaní za dostatočne pripravených alebo vyzbrojených proti nebezpečenstvám a bojom života, ani za schopných venovať sa apoštolátu; skôr ako „hlučný zvon alebo duniaci cimbal“ (1 Kor 13,1) buď nijakým spôsobom neprospievajú, alebo možno dokonca poškodzujú samotnú vec, ktorú sa snažia podporovať a brániť, ako sa opakovanie stalo a nielen pri jednej príležitosti, v minulosti. (Pius XI. Apoštolský list Singulare illud, 13. júna 1926)
Pius X.: Ak tí, ktorí sú zasvätení katolíckej veci, nemajú skutočnú zbožnosť, nebudú povzbudzovať iných k dobru
Preto všetci, ktorí sú povolaní riadiť alebo sa venovať katolíckej veci, musia byť zdravými katolíkmi, pevní vo viere, pevne poučení v náboženských záležitostiach, skutočne podriadení Cirkvi a najmä tejto najvyššej apoštolskej stolici a námestníkovi Ježiša Krista. Musia to byť muži skutočnej zbožnosti, statočných cností a života takého cudného a nebojácneho, že budú vzorom pre všetkých ostatných. Ak nie sú takto formovaní, bude ťažké vyburcovať ostatných k dobru a prakticky nemožné konať s dobrým úmyslom. (Pius X. Encyklika Il fermo proposito, č. 11, 11. júna 1905)
Pápežská rada pre rodinu
Oveľa potrebnejšie, ako počet kresťanov, je autentickosť kresťanského života
Benedikt XVI.: Dnes je viac ako kedykoľvek predtým potrebné svedectvo rodiny založenej na manželstve muža a ženy
Dnes je viac ako kedykoľvek predtým potrebné svedectvo a verejná angažovanosť všetkých pokrstených, aby sa znovu potvrdila dôstojnosť a jedinečná, nenahraditeľná hodnota rodiny, ktorá je založená na manželstve muža a ženy otvorenom životu, ako aj na úcte k ľudskému životu vo všetkých jeho etapách. Musia sa presadzovať právne a administratívne opatrenia, ktoré podporia rodiny s ich neodňateľnými právami, ktoré sú potrebné na to, aby mohli naďalej vykonávať svoje mimoriadne poslanie. Svedectvá na včerajšej slávnosti ukazujú, že aj dnes môže rodina pevne stáť v Božej láske a obnoviť ľudskosť v novom tisícročí. Chcem vyjadriť svoju blízkosť a uistiť o modlitbách za všetky rodiny, ktoré vydávajú svedectvo o vernosti v mimoriadne ťažkých podmienkach. Povzbudzujem mnohé rodiny, ktoré občas žijú uprostred neúspechov a nedorozumení, dávajú príklad štedrosti a dôvery v Boha v nádeji, že im nebude chýbať pomoc, ktorú potrebujú. Myslím tiež na rodiny, ktoré trpia chudobou, chorobami, marginalizáciou alebo emigráciou, a najmä na kresťanské rodiny, ktoré sú prenasledované pre svoju vieru. Pápež je vám všetkým veľmi blízky a sprevádza vás vo vašom každodennom úsilí. (Prejav Benedikta XVI. na záverečnej omši 6. Svetového dňa rodín, ktorá sa konala v Mexico City, 18. januára 2009)
Pius X.: Tí, ktorí vedú katolícke veci, musia byť zdravými katolíkmi
Na to, aby sa to uskutočnilo správne, je potrebné mať Božiu milosť a apoštol ju dostane len vtedy, ak je zjednotený s Kristom. Len keď v sebe sformuje Ježiša Krista, bude ho ľahšie môcť vrátiť do rodiny a spoločnosti. Preto všetci, ktorí sú povolaní riadiť, alebo sa inak venovať katolíckej veci, musia byť zdravými katolíkmi, pevní vo viere, pevne poučení v náboženských záležitostiach, skutočne podriadení Cirkvi a najmä tejto najvyššej apoštolskej stolici a námestníkovi Ježiša Krista. Musia to byť muži skutočnej zbožnosti, mužných cností a života takého cudného a nebojácneho, že budú vzorom pre všetkých ostatných. (Pius X. Encyklika Il fermo proposito, č. 11, 11. júna 1905)
Katechizmus svätého Pia X.: Dobrý lekár používa nepríjemné prostriedky na záchranu života svojich pacientov
Nie je spovedník príliš prísny, ak odkladá rozhrešenie, pretože neverí, že kajúcnik je dostatočne disponovaný?
Spovedník, ktorý odkladá rozhrešenie, pretože neverí, že kajúcnik je dostatočne disponovaný, nie je príliš prísny; naopak, je veľmi milosrdný a pôsobí ako dobrý lekár, ktorý skúša všetky prostriedky, aj tie nepríjemné a bolestivé, aby zachránil život svojho pacienta. (Katechizmus sv. Pia X., Sviatosť pokánia, č. 102)
Ján Pavol II.: Nemožno ignorovať náročné Ježišove požiadavky: ‚už viac nehreš!‘
Medzi životom sekularizovanej spoločnosti a požiadavkami evanjelia sa vytvára hlboká priepasť. Mnohí sa chcú zúčastniť na cirkevnom živote, ale nenachádzajú žiadny vzťah medzi svetom, v ktorom žijú, a kresťanskými zásadami. Verí sa, že Cirkev len vďaka rigidite pevne dodržiava svoje normy; a že to kontrastuje s milosrdenstvom, ktoré nám Ježiš dáva za príklad v evanjeliu. Ťažké Ježišove požiadavky, jeho slová: ‚Choď a už viac nehreš‘ (Jn 8,11), sú ignorované. Často sa vraciame k osobnému svedomiu, zabúdajúc však, že toto svedomie je ako oko, ktoré nemá svetlo samo o sebe, ale iba vtedy, keď sa pozerá smerom k autentickému zdroju svetla. (Ján Pavol II. Príhovor k Nemeckej biskupskej konferencii, č. 6, 17. novembra 1980)
Svätý Irenej z Lyonu: Dobrá rada od Boha v Jeho milosrdenstve: ‚Upravte svoje cesty a svoje skutky‘
Rovnako hovorí Izaiáš: ‚Načo mi je množstvo vašich obetí? hovorí Pán. Som sýty.“ (Iz 1:10) A keď zavrhol holokausty, obete a obety, ako aj nové mesiace, sabaty a sviatky a všetky ostatné služby, ktoré ich sprevádzajú, pokračuje, povzbudzujúc ich k tomu, čo patrí k spaseniu: ‚Umyte sa, očistite sa, odstráňte bezbožnosť zo svojich sŕdc pred mojimi očami, opustite svoje zlé cesty, učte sa dobre konať, hľadajte súd, uľavujte utláčaným, chráňte sirotu, prihovárajte sa za vdovu; a príďte, budeme sa pravotiť, hovorí Pán.‘ […] Ale keďže je Boh milosrdný, neodrezal ich od dobrej rady. Lebo potom, čo povedal cez Jeremiáša: ‚Načo mi prinášate kadidlo zo Sáby a škoricu z ďalekej krajiny? Celé vaše zápalné obety mi nie sú príjemné;‘ Pokračuje: ‚Počujte slovo Pánovo, celý Júda. Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Urovnajte svoje cesty a svoje skutky a postavím vás na tomto mieste. Nevkladajte svoju dôveru na lživé slová, lebo vám vôbec neprospejú, keď hovoria: Chrám Pánov, chrám Pánov, to je (tu).“ (Svätý Irenej z Lyonu. Proti herézam, 4. kniha, 17, č. 1-2)
Sväté písmo: Ak niekto neposlúcha naše slovo vyjadrené v tomto liste, nestýkajte sa s ním
Ale vy, bratia, neochabujte v konaní dobra. Ak niekto neposlúchne naše slovo v liste, toho si poznačte a nestýkajte sa s ním, nech sa zahanbí. No za nepriateľa ho nepovažujte, ale napomínajte ho ako brata. (2 Sol 3:13-15)
