Po tom, ako 15. augusta zverejnila Konferencia biskupov Slovenska (KBS) dokument prinášajúci syntézu diecéznych výstupov z tzv. synodálnej cesty, dostal každý slovenský katolík možnosť nahliadnuť do kuchyne, v ktorej sa pripravuje duchovná menáž pre ďalšie desaťročia slovenského katolicizmu. Pre tradičných katolíkov to nie je pohľad radostný, avšak zrejme nikto z nich od „synodálneho procesu“ príliš radostných zážitkov neočakával.
Synodálna Cirkev
Pri posudzovaní celého „demokratizačného procesu“ v Cirkvi, aby sme si vypožičali pojem z „perestrojkového“ slovníka, ktorý je teraz, ako sa zdá, cirkevným predstaviteľom obzvlášť blízky, sa musíme hneď skraja pozastaviť nad novovytvoreným pojmom „synodálna Cirkev“. Tento pojem nachádzame tak na oficiálnej stránke, ktorá propaguje synodálnu cestu, ako aj v bežných vyjadreniach cirkevných predstaviteľov. Už samotné heslo celého synodálneho procesu, prináša tento novotvar v pozoruhodnej kombinácii politického aktivistického štýlu, s cirkevnou tematikou - Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť, misia.
Revolučnosť tohto pojmu pochopíme najlepšie tak, že sa oboznámime s formou označovania a definovania názvu Cirkvi v minulosti. Na rozdiel od súčasnej zavádzajúcej podoby jej názvu – Katolícka cirkev, ktorý navodzuje dojem akoby išlo len o jednu z mnohých svetových partikulárnych „cirkví“, v rámci akéhosi pseudomystického zväzku všetkých kresťanských cirkví, ktorý následne tvorí globálnu Cirkev, bolo v minulosti používané označenie v podobe „katolícka Cirkev“. Prečo? Vysvetlenie je jednoduché: katolicita je len jednou zo štyroch nemenných vlastností Cirkvi a netvorí primárne jej názov. Cirkev je podľa tradície: jedna, svätá, apoštolská a katolícka. To sú vlastnosti Cirkvi po stáročia.
V katechizme sv. Pia X. sa píše:
„Ako je možné odlíšiť Cirkev Ježiša Krista od mnohých spoločenstiev alebo siekt založených ľuďmi, ktoré sa nazývajú kresťanskými?
Cirkev Ježiša Krista je ľahko odlíšiteľná od mnohých spoločenstiev alebo siekt založených ľuďmi, ktoré sa nazývajú kresťanskými a to štyrmi znakmi: je jednou, svätou, katolíckou a apoštolskou.“
Cirkevná vlastnosť katolicity bola vybraná na spresnenie označenia Cirkvi zo zrejmého dôvodu, aby bolo zvýraznené odlíšenie Cirkvi od bludárov, sektárov a odpadlíkov, ktorí neboli „katolícki“. Ale rovnako by sme mohli použiť na účely podobného upresnenia, aj ďalšie tri vlastnosti. Nič by to nezmenilo na fakte, že hovoríme stále o jedinej možnej, existujúcej a fyzicky viditeľnej Cirkvi - organizácii, ktorá má sídlo v Ríme a je spravovaná pápežmi.
Čo sa teda odohráva pred našimi očami v súvislosti s tzv. synodálnou cestou? K štyrom tradičným znakom Cirkvi, sa pridáva nová vlastnosť – synodálnosť a je priamo inkorporovaná do tej vizuálnej podoby označovania Cirkvi, aká bola používaná v minulosti, a ktorú vďaka zavedeniu názvu v podobe „Katolícka cirkev“, už veriaci nie sú schopní rozpoznať ako záväznú a správnu. Nutne teda ani nepripisujú prídavnému menu „synodálna“ pred pojmom Cirkev takú vážnosť, keďže je tento pojem písaný s malým "s", akú v skutočnosti má, čiže vážnosť ďalšieho revolučného aktu, ktorý mení „katolícku Cirkev“ na „synodálnu Cirkev“. So všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.
Nie nadarmo preto hovorí zmienený dokument syntézy, v súvislosti so synodálnou cestou dokonca o akomsi „pastoračnom obrátení“, či priam celkovom „obrátení“, čo je termín používaný napríklad pre obrátenie sv. Pavla, akoby doteraz Cirkev žila v nejakom, ťažko definovateľnom, pastoračnom blude či neviere:
„Od začiatku bol synodálny proces vnímaný ako výzva na pastoračné obrátenie, ale aj na obrátenie v ostatných oblastiach života Cirkvi.“
Je preto príliš trúfalé vidieť v synodálnom procese na Slovensku konečný prielom cirkevnej revolúcie, na tak dlho odolávajúcom poli slovenského cirkevného „zápecníctva“? Prielom, ktorý je progresivistická klika odhodlaná využiť na definitívne pretvorenie lokálnej cirkvi podľa pokoncilového modelu? Odpoveď sa nachádza v danom dokumente.
Po tomto krátkom odbočení a vyjasnení si jednej z polôh, v ktorej sa odohráva proces pomalej infiltrácie a transformácie cirkevného pojmoslovia, sa teraz pozrime na celoslovenskú syntézu synodálnej cesty, ktorá zhŕňa výstupy zo „synodálneho kráčania“ z jednotlivých diecéz.
I. Aktívni veriaci?
Za fasádou aktivistickej rétoriky, ktorá má údajne nakoniec vtiahnuť (zapojiť, aktivizovať) čo najviac veriacich do spolupráce na riadení Cirkvi, sa na Slovensku ukrýva tradičný nezáujem slovenského roľníka o aktivizmus akéhokoľvek druhu. Či už nazeráme na túto vlastnosť s nevôľou, rezignáciou alebo ju vidíme v jej tragikomickosti, je to jednoducho fakt, na ktorom sa po stáročia nič zásadného nemení, a ktorý má okrem svojich záporných stránok aj určité pozitíva. Minimálne v tom ohľade, že chráni slovenského roľníka (či skôr teraz už len ľud roľníckeho pôvodu) od prílišného nadšenia z novátorstva, a teda popri reformách dobrých, sa mu podarí odignorovať zväčša aj tie zlé.
Tento nezáujem slovenských katolíkov, sa nedal úplne utajiť ani v oficiálnych dokumentoch KBS. Napríklad syntéza z Bratislavskej diecézy uvádza, že:
„Na základe vyše 100 prijatých syntéz, ďalších príloh a ostatných podnetov, výsledkov ankiet a individuálnych podnetov (takmer 500 strán textu) konštatujeme, že do približne 1120 konzultačných stretnutí sa aktívne zapojilo viac ako 5400 účastníkov.“
Pripomeňme, že počet katolíkov v Bratislavskej diecéze je ohraničený v súčasnosti číslom – 484 046. Nie je preto ťažké urobiť si objektívny obraz toho, aký záujem u veriacich na Slovensku „synodálny proces“ reálne vyvolal. Pokiaľ si navyše uvedomíme, že významné množstvo v čísle udávaných účastníkov procesu tvorí klérus, zjaví sa nám pred očami číslo ešte tristnejšie. Problém tohto nezáujmu rieši syntéza konštatovaním, že: „Táto výzva oslovila väčšinou aktívnych veriacich, ktorí sa zapojili do synodálnych konzultácií“, čím zrejme dáva najavo, podobne ako sme na to zvyknutí pri neúčasti ľudu v demokratických voľbách, že tí správni, teda aktívni boli oslovení a tí ostatní (asi menej kvalitní), keďže sa svojou ľahostajnosťou vylúčili z procesu rozhodovania, si za to môžu sami.
Avšak pri tomto nezáujme nešlo pravdepodobne len o tradičné atavistické ignorantstvo slovenských veriacich, ale predovšetkým skôr o akúsi intuitívnu a dlhodobejšiu únavu katolíkov z dvoch faktorov, ktoré im ľudovo povedané „lezú na nervy“: z neustálych zmien a zo zlyhania pastierov. Toto odmietanie aktivity sa však zatiaľ u veriacich odohráva len na čisto pocitovej báze, väčšinou bez akejkoľvek schopnosti domyslieť kontext revolučných zmien až k ich počiatkom. Napriek svojej nevyhranenosti, je táto neochota zapojiť sa stále predmetom pozorovania a nespokojnosti revolučných živlov v Cirkvi, ktorých irituje malá aktivita veriacich. V bratislavskej syntéze čítame:
„Žiaľ, často našu radosť pri liturgickom slávení nevieme prejaviť a sme skôr zádumčiví, neraz nevnímame ani ľudí okolo seba. Slávenie má byť zážitkom spoločného kráčania. Veriaci v kostole sa však málo aktívne zapájajú do slávenia liturgie, zväčša ani neodpovedajú alebo len potichu, nespievajú. Aj tu sa prejavuje individualizmus vo forme ´intimizmu´ v modlitbe, ktorý stráca v modlitbe zmysel pre ´my´ spoločnej modlitby, ako nás učí modlitba Otče náš.“
Lepšiu ukážku revolučného kolektivizmu, navyše používajúceho pojmový aparát ako vystrihnutý zo socialistických agitiek, ktoré hromžili do omrzenia proti „individualizmu“ v pracovných kolektívoch, si môžeme len ťažko predstaviť. Povšimnime si, že po stáročia Cirkvou schvaľované postoje veriacich, ako „zádumčivosť“, čiže smútok alebo rozjímanie nad svojimi hriechmi, životom či vlastnou biednosťou, kombinované s potrebou osobného, intímneho vzťahu s Bohom v modlitbe aj počas liturgie, je tu jednoznačne prezentovaná ako niečo negatívne, poškodzujúce kolektív.
Že práve neustále otravovanie s umelo navodzovaným zapájaním sa do liturgie a s kŕčovitým aktivizmom, ktoré idú proti prirodzenej plachosti a ostýchavosti väčšiny ľudí, najmä kresťanov, ktorí boli vždy navyše tradíciou nabádaní k tichosti, pokore, odovzdanosti do Božej vôle a rozjímaniu, by mohlo byť tým prvkom, ktorí veriacich odrádza a vzďaľuje od Cirkvi, to si pastieri zjavne nepripúšťajú. Avšak pravda je taká, že najmä mužská časť populácie, sa len ťažko zmieruje s účasťou v rôznych komických a infantilných liturgických kreáciách, či v silenom kŕčovitom nadšení ženskej časti kolektívu. Tomu zodpovedá aj nasledujúce konštatovanie v syntéze, že: „Medzi účastníkmi prevládali ženy a v koordinačných synodálnych tímoch kňazi (hoci nie všade). Zapojili sa najviac ľudia v strednom veku (30 – 55 rokov) a väčšia účasť bola zaznamenaná v mestách než na vidieku.“ Pozoruhodná je táto neúčasť vidieka, vždy konzervatívnejšieho, ale na Slovensku aj religióznejšieho než sú mestá (najmä metropola). Aký typ veriacich sa teda na synodálnej ceste aktivizoval, pokiaľ sú na Slovensku (ako aj inde na svete) mestá symbolom liberalizmu vo všetkých smeroch?
Čo sa tu však dá robiť, aj keby skutočné nálady šedej masy veriacich boli pastiermi skutočne pochopené? Nič. Ideológia aktivizmu velí, a prirodzenosť aj tradícia musia ísť bokom. Synodálna cesta musí byť, údajne zdola (!), aj keby to v skutočnosti nikto nechcel a nepotreboval.
II. Nové spoločenstvo
Celým dokumentom sa nesie atmosféra potreby pretvorenia všetkých aspektov cirkevného života. Paradoxom, ako pri všetkých dokumentoch podobného typu, dovolávajúcich sa potreby revolučnej zmeny po celé desaťročia, je, že v konečnom dôsledku pôsobia nerevolučne banálne a šablónovito. Pokiaľ by sme ho porovnali s podobnými apelmi zo 60. rokov 20. storočia, zistíme, že sa v podstate motáme v stále rovnakom kruhu reformnej hystérie, ktorá sa neustále dožaduje akejsi hmlisto definovanej zmeny. A to všetko po šesťdesiatich rokoch čulej akcie, stále neprinášajúcej žiadne pozitívne výsledky, len evidentný úpadok. Keď však má nastať konečne riešenie tohto marazmu, prichádza opäť zotrvačný reformný ošiaľ, v naivnom očakávaní zlepšenia cirkevného života, na základe neustáleho opakovania reformátorskej rétoriky. Pozrime sa na niektoré ukážky:
„Jedným z podstatných rozmerov synodálnej Cirkvi, ku ktorej má smerovať celý synodálny proces, je utvárať Cirkev ako spoločenstvo.“
Nuž ale či sa tu „neutvára Cirkev ako spoločenstvo“ už 60 rokov? Aké sú teda výsledky tohto vytvárania, ak sa odrazu dozvedáme, že ide o čosi nové v rámci „synodálnej Cirkvi“? A predtým Cirkev netvorila „spoločenstvo“? Opäť tu stojíme pred klasickým revolučným modelom: zaostalá a pomýlená minulosť, verzus konečne pochopená a naplnená prítomnosť a budúcnosť. Cirkvi celé stáročia podľa súčasných tvrdení niečo chýbalo, bez toho aby o tom vedeli jej predstavitelia, a tvrdia nám to jej súčasní predstavitelia s presvedčením, že sa nemýlia. Znamená to však, že pokiaľ tento údajný nedostatok v minulosti predstavitelia nevideli a odmietali, tak sa mýlili?
A čo sa vlastne očakáva? Veľmi hmlisté – „plnšie prežívanie spoločenstva“:
„Plnšiemu prežívaniu spoločenstva napomáhajú osobné vzťahy, neformálne stretnutia a aktivity, osobný záujem, spontánnosť, schopnosť oceniť prácu druhých a poďakovať im. Takéto osobné vzťahy a komunikáciu prežívajú veriaci najmä v malých spoločenstvách, ktoré na Slovensku zväčša tvoria ženy, ale aj v menších farnostiach, kde sa ľudia osobne poznajú a stretajú...“
Čo to však je „plnšie prežívanie“? Je zrejmé, že pod týmto pojmom si môže každý predstaviť vo vzťahu k svojej osobe a jej vnútornému životu čokoľvek, vzhľadom na to, že ide o určitý pocit naplnenia, ktorý sa u každého človeka dostavuje za odlišných vonkajších aj vnútorných okolností. Výsledkom môže byť len chaos pocitov a citových nárokov, najmä pokiaľ, ako čítame, spoločenstvá tvoria „zväčša ženy“. Je však vhodné urobiť z dojmov, chvíľkových pocitov spolupatričnosti a náladového zapájania sa do kolektívu os, okolo ktorej sa má otáčať život Cirkvi? Navyše zabalenú do záplavy bezobsažných fráz, za ktorými môžeme tušiť absenciu konkrétnosti a opäť upomínajúcich na doby neslávnej socialistickej rétoriky:
„Pre vytváranie spoločenstva je kľúčová otázka vzájomnej komunikácie. Spoločný dialóg musí byť vždy láskavý a konštruktívny. Ukázalo sa, že problémy, ktoré v tejto oblasti ľudia zakusujú, sú spoločné laikom aj cirkevným autoritám. Nedostatočne sú rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu, ale aj chýbajúci vzťah, resp. ´komunikácia´ s Bohom.“
Tak dokonca absentuje v Cirkvi už (alebo ešte stále?!) aj vzťah s Bohom? Čo sme tu celé stáročia vlastne robili? Odpoveď je zrejmá – „nedostatočne rozvíjali dialóg“.
Na vine tejto stagnácie či absencie dialógu je aj údajný klerikalizmus, obľúbený to termín sekularistických režimov od 19. storočia. V „perestrojkovom“ kontexte to pripomína neustále bojovanie proti „buržoáznym prežitkom“ a rôznym „nešvárom“, vo fáze pokročilého budovania novej socialistickej spoločnosti. Podobne aj v Cirkvi už máme 60 rokov obrodného procesu a ešte stále nás „kvária nešváry“:
„Ako problém sa v niektorých diecézach vníma istá nedostupnosť biskupov a jednosmerná komunikácia. Účastníci by ocenili živší záujem biskupa o život vo farnostiach. Opakovane zaznievalo konštatovanie chýbajúcich kánonických vizitácií. Negatívne tiež vnímajú istú nejednotu hierarchie. Očakávajú od nej jasnejšie verejné postoje k etickým a spoločenským problémom doby. Na adresu kňazov zaznelo, že ´majú strach nahlas povedať, čo je správne a čo nesprávne, lebo majú obavu z reakcie ľudí´, a že sa k nim často dostanú len negatívne hlasy nereprezentatívnej vzorky veriacich alebo ľudí s pokriveným vnímaním nábožnosti.“
Ale čo? A to je kto tá „nereprezentatívna vzorka“, pokiaľ vieme, že celého synodálneho procesu sa nakoniec zúčastnila len veľmi malá skupina veriacich? To je už „reprezentatívna vzorka“? A aké to má byť, to „pokrivené vnímanie nábožnosti“?
Aby bolo všetkým jasné, čo rozumie pokroková „reprezentatívna vzorka“ oným apelom na kňazov, aby vyjadrovali „jasnejšie verejné postoje k etickým a spoločenským problémom doby“, treba si prečítať odstavec, ktorý nasleduje hneď po predchádzajúcej citácii:
„Diecézne syntézy pozdvihli zo spoločenstiev dlhodobo ignorovaný hlas národnostných, jazykových menšín a iných marginalizovaných skupín (seniori, rozvedení, bezdetné páry, hendikepovaní, osoby s homosexuálnou orientáciou), ktorý už bežne takmer nepočuť. Rovnako sa ozývali hlasy, že viac pozornosti treba venovať pastorácii Rómov. Chýba komunikácia s ľuďmi, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, nepýtame sa ich, prečo vlastne odišli.“
A sme konečne doma, zdá sa, že aj na Slovensku prišiel čas na transformáciu morálnej doktríny. Samozrejme pomaly a zaobalene do vaty hermeneutických ornamentov, ale s rovnakým výsledkom ako na Západe: sväté prijímanie pre rozvedených, nové sobáše, akceptovanie aktívneho homosexualizmu, postupná infiltrácia marginalizovaných skupín do „spoločenstva“, a v konečnom dôsledku ešte väčšie šikanovanie veriacich s nepokrokovými tradičnými názormi, čiže s „pokriveným vnímaním nábožnosti“.
Títo spiatočníci predsa vytvárajú problémy vo vzťahu Cirkvi k svetu:
„Problémom je aj spôsob ohlasovania, ktoré sa viac orientuje na konfrontáciu s chybnými postojmi tých druhých, pričom dôležitejšie je odovzdávať radosť z viery a svedectvo o jej prežívaní vo svete. Účastníci vnímajú ako škodlivé zneužívanie náboženstva v politických, ekonomických a sociálnych témach. Misijná činnosť sa často prejavuje ako obrana proti rôznym ideológiám a tiež niektorí kresťania podliehajú pokušeniu ideologicky prezentovať vybrané aspekty kresťanstva. Misiu brzdí aj istá rétorika Cirkvi, ktorá je málo zrozumiteľná, nielen pre osoby mimo náboženského kontextu. Ľuďom je vzdialené aj posolstvo Cirkvi, lebo nechápu jeho súvis s ich životom a hodnotami. Ako problém sa ukazuje ´život odtrhnutý od reality a prežívaný v ideovej bubline´ zo strany niektorých predstaviteľov Cirkvi ako aj niektorých jej členov.“
Ťažko by sme našli lepšie zhrnuté, modernistické požiadavky v skratke:
- žiadne konfrontácie s bludmi
- žiadne miešanie sa Cirkvi do politiky, ekonómie a sociálneho usporiadania
- žiadne zložité teológie, ale „život“
Pred očami sa nám tu vynárajú kontúry onoho nového typu cirkevného spoločenstva, ktoré je však na Západe už trochu zvetrané, a v skratke sa prejavuje ako: nemastný-neslaný konformizmus s prevládajúcimi ideologickými trendami (minority, migranti, ekologizmus, pluralizmus, feminizmus, sekularizmus), zastupovaný väčšinou prefeminizovanými cirkevnými nátlakovými skupinkami a liberálnymi kňazmi, ktorí stupňujú svoje požiadavky na liberalizáciu doktríny.
Pokiaľ je toto snom slovenských katolíkov, určite sa im splní, pretože niekoľko kilometrov od západných hraníc, bujnie v Rakúsku práve tento druh synodality už celé desaťročia. Tento sen, či skôr nočná mora, je teda realizovateľný.
III. V nirváne beztvarosti
V konečnom dôsledku sa ukazuje, že to čo modernému aktívnemu (tzv. „slniečkárskemu“) katolíkovi najviac vadí, je v podstate akákoľvek vyhranenosť. Všetko čo zaváňa konfrontáciou, bojom, odmietaním a radikalizmom (čiže v skutočnosti tým, čo od prvého storočia neustále zdôrazňovali cirkevní predstavitelia), všetko čo zamyká zadné dvierka možného úniku z nemennej doktríny a vyžaduje konflikt, je odmietnuté.
Celá koncepcia nekonfrontačného dialógu smeruje k psychológii typu: čo ak sa to stane aj mne? Čo ak aj mňa opustí manžel, čo ak aj ja budem mať homosexuálneho syna, čo ak aj ja si vezmem neveriaceho, čo ak aj ja už nebudem chcieť byť kňazom či rehoľníkom? Nebolo by lepšie, aby sa dalo dopredu zabezpečiť možné vykĺznutie z nepríjemnej a bolestivej doktríny?
Spletitá sieť rozkladu sa pomaly uťahuje okolo tzv. spoločenstva, a rodiny sa postupne menia na panoptiká rôznych morálnych prešľapov, ktoré sú v rozpore s katolíckou morálkou a vierou. Riešenie sa ponúka samo: povoľme doktrínu, a sieť sa zrazu stane príjemnou arénou dialógu, kde bude možné byť aj veriacim a zároveň aj aktívnym homosexuálom, rozvedeným, vyskočeným kňazom, zbožným trassexuálom a podobne. Cirkev sa zmení na jeden veselý a nekonfliktný dialogický karneval spoločenstva a prežívania, v ktorom je miesto pre každého. Okrem vyznávačov pevnej formy.
Nič tak preto nemôže demonštrovať priepasť medzi tradičnými a modernými katolíkmi, ako práve vnímanie stavu formy v Cirkvi. Tam kde už teraz vnímajú tradiční katolíci rozklad ako katastrofálny, progresívni katolíci vidia ešte stále okovy formalizmu. Úplne odlišný význam sa pripisuje pojmu „formácia“, ktorá sa v skutočnosti po novom stáva permanentnou možnosťou k inovácii a deformácii . V syntéze sa napríklad na adresu liturgie v tomto smere príznačne píše:
„Spoluúčasť sa často spája so slávením liturgie, v niektorých spoločenstvách to vyjadrili veľmi silne: liturgia je náš život. Zazneli však aj hlasy, že laici, vrátane detí a mladých, nerozumejú liturgickým symbolom a gestám, a preto je potrebné posilniť liturgickú formáciu, nielen v rámci prípravy na prijatie sviatostí.“
A ako na to?
„Bolo by vhodné viac zapájať do slávenia deti a mládež, motivovať ich na službu pri liturgii, vysvetľovať im časti liturgie aj pomocou moderných technológií. Na mnohých miestach si žiadajú liturgiu za účasti detí a mladých, niekde majú záujem o miništrovanie dievčat. Slávenia a homílie sa niektorým javia ako príliš dlhé, chýbajú homílie osvetľujúce aktuálne témy, komentáre k čítaniam a väčšie využívanie variability liturgických foriem.“
Čiže: viac zábavy, menej pravidiel a hlavne – nezdržovať! To všetko ústiace do bizarných paradoxov vyžadujúcich na jednej strane údajne hlbšiu formáciu, a zároveň menej autority. A predovšetkým, pozor na zákernú tradičnú liturgiu, odtrhnutú od ľudu:
„Potreba hlbšej liturgickej formácie – ale aj ďalších zmien v seminárnej výchove, napríklad menej autoritatívnej formy výučby – zaznela aj z vyjadrení samotných seminaristov, ktorí ako dôsledok ´liturgickej neformácie´ (v rímskom obrade) vnímajú to, že ´vznikajú medzi kňazmi dva extrémy, keď jedna skupina kňazov svojvoľne upravuje a manipuluje liturgiu´(Svojvoľne? Ale veď sú k tomu neustále nabádaní, v rámci zatraktívnenia liturgie.; pozn. aut.) a druhá, v domnienke, že správne slávenie spočíva v striktnom pridržiavaní sa noriem (Zdá sa, že autorom sa podarilo vyvrátiť v rámci vety samých seba: požadujú a zároveň nepožadujú pridržiavanie sa noriem. Čo sa teda vlastne chce?; pozn. aut.), sa prikláňa k strnulému sláveniu z minulosti (myslí sa tridentská liturgia), pričom po účasti na takejto liturgii skonštatovali, že bola uzatvorená veriacim. (To zrejme znamená, že na jej lepšie pochopenie by potrebovali onú kýženú „liturgickú formáciu“.; pozn. aut.)
Čiže, ide sa tvarovať beztvarosťou a prehlbovať zmätok. Osud západných cirkevných „spoločenstiev“, sa stane zrejme nevyhnutne aj osudom slovenským. A nepomôžu mu evidentne ani dlhoročné sny o údajnej výnimočnosti slovenského katolicizmu, ktorý sa s určitým dešpektom pozeral na vyprázdnené západné semináre a nemeckojazyčné babky v „gaťách“, asistujúce kňazovi pri oltári. Prázdne semináre máme už aj na Slovensku a samotná syntéza pripúšťa, že väčšinu spoločenstiev tvoria ženy, ktorých vek nie je pre zasväteného katolíka problémom odhadnúť.
Chvíľkové ukolísanie zvyšnej mládeže, ktorá si chce v rámci „hlbšieho prežívania“ ponechať otvorené zadné dvierka k možnému úniku z doktrinálneho „väzenia“, bude čoskoro vystriedané jej logickým odpadnutím od viery. Možnosť beztrestného zhrešenia, vedie väčšinou k zľahostajneniu a apostáze, ktorá navyše nebude vďaka uvoľneným mantinelom ani ako apostáza vnímaná.
Tam smeruje slovenská synodálna cesta, po ktorej sa miestna cirkev evidentne plánuje vydať. A dokonca s nadšením:
„Zdá sa, že táto synoda naštartovala nové nadšenie pre autentický dialóg. Veriaci chcú, aby sa ich podnety odzrkadlili v praktickom živote Cirkvi. Tiež bolo citeľné, že na všetkých úrovniach života Cirkvi sú isté spôsoby už tak zabehnuté a vtlačené do myslenia, že synodu niektorí vnímali ako ich narušenie a vyrušenie z pokojného status quo.“
To sú však zaiste len kuvičie hlasy tmárov.
