Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.
Sväté písmo a Tradícia pôsobia spoločne
Katolícka cirkev hlása na Boží rozkaz pravdy od Boha zjavené ľuďom všetkým národom sveta živým slovom, t. j. kázňou. Predstavení Cirkvi dostali od Pána Ježiša Krista tento rozkaz pred Jeho nanebovstúpením. Preto všetci ľudia, ktorí si myslia, že len Sväté písmo môže slúžiť na hlásanie zjavených právd svetu, sú vo veľkom omyle.
Katolícka cirkev čerpá pravdy zjavené od Boha zo Svätého písma a z podania. Sväté písmo a podanie majú rovnakú hodnotu a majú sa prijať s rovnakou úctou. Svätý Pavol napomína kresťanov, aby nedržali sa len toho, čo dostali oznámené listom, ale aj toho, čo prijali oznámené ústne. (2 Sol 2, 14).
Tradícia predstavuje náuky zjavené od Boha, ktoré nie sú napísané vo Svätom Písme, ale boli oznámené len ústne, a nazývajú sa ústnym podaním. Svätí apoštoli nedostali od Pána Ježiša Krista rozkaz napísať všetko, ale dostali rozkaz kázať všetko. (Mt, 28, 19). Sme teda odkázaní na ústne podanie.
Ústne podanie nachádza sa najmä v spisoch svätých otcov, v záveroch cirkevných snemov, vo vierovyznaniach a v modlitbách Cirkvi.
Všeobecné cirkevné snemy, t. j. zhromaždenia biskupov celej Cirkvi, a sám pápež, majú právo predkladať niektorú pravdu za takú, ktorá je zjavená od Boha. Týmto spôsobom netvorí sa nové učenie, ale vyhlasuje sa len, že táto pravda je zjavená od Boha, a Katolíckou cirkvou je považovaná za takú už od jej počiatku.[1]
Poznámky na tejto stránke
[1] SPIRAGO, Franz: Katolícky ľudový katechizmus. Druhé vydanie. Trnava. Spolok svätého Adalberta (Vojtecha), 1907, s. 25 - 29.
I. Kto je tradičný katolík
Tradičný katolík všeobecne je vnímaný ako človek, ktorý má radšej tradičné formy katolíckych liturgických obradov, než tie, ktoré boli zavedené po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Takéto chápanie vyvoláva predstavy o tradičných katolíkoch, ako o ľuďoch, ktorí nelíšia sa ničím od akýchkoľvek iných katolíkov v súčasnosti. Podľa tohto chápania jediný rozdiel je len v tom, že tradičným katolíkom viac sa páči všetko starobylejšie a pompéznejšie, a teda aj starobylá rímska liturgia, v ktorej používa sa latinský jazyk. Takéto chápanie je absolútne mylné.
Ak niekto nechápe vzájomné prepojenie medzi nádhernou formou tradičných katolíckych liturgických obradov a pokladom nemennej katolíckej viery, podobá sa na človeka, ktorý obdivuje lesk vzácnej perly, ale nepozná jej skutočnú hodnotu. Taký človek následne kedykoľvek vymení vzácnu perlu, na ktorú sa pozerá, za čokoľvek bezcenné, čo sa leskne. Preto veľmi potrebné je poznať poklad nemennej katolíckej viery, ktorá jediná dokáže viesť človeka k večnej spáse.
Katolícky tradicionalista, resp. tradičný katolík, je katolík držiaci sa pevne Tradície, bez ohľadu na svoje postavenie, vzdelanie, národnosť, pôvod, alebo vek. Tradičný katolík je katolík, ktorý je pravoverný rovnako, ako pravoverný katolík z ktoréhokoľvek storočia. Skutočná katolícka viera nesmie podliehať zmenám v závislosti od vývoja spoločnosti, keďže je nemenná. Sväté písmo nás učí, že tento svet je v moci zlého, (1 Jn 5, 19). Tento svet bojuje proti Bohu a proti Jeho Cirkvi prostredníctvom všetkých foriem pozemskej revolúcie.
Skutočný katolík musí nevyhnutne bojovať proti revolúcii, ktorá dolieha neustále na Cirkev a svet. Len taký katolík dokáže prinášať záslužné obety podľa náuky Pána Ježiša Krista a jeho Cirkvi, a žiť podľa tejto nezriedenej náuky, ktorú svet nenávidí. Len taký katolík bude presadzovať spoločenskú vládu Pána Ježiša Krista vo svete. Len taký katolík zaslúži si označenie katolík.
II. Tradicionalista neznamená konzervatívec
Tradicionalista a konzervatívec sú slová s odlišným významom. Konzervatívec chce konzervovať existujúce dobro, t. j. zachovávať staus quo, a súčasne naprávať existujúce pochybenia. Konzervatívec nemá žiadnu zásadnú motiváciu vracať sa k tomu, čo bolo stratené, a oživovať to, keďže nemá žiaden dôvod považovať to za vzácnejšie a cennejšie, než súbor dobier, ktoré existujú práve teraz.
Konzervatívec myslí nasledovne:
„Ak existujú rehoľníčky, ktoré nosia aspoň nejakú rovnošatu a krucifix, je to skvelé. Je potrebné to udržovať, pretože nechceme to stratiť. Aj niečo je lepšie než nič.“
Tradicionalista myslí nasledovne:
„Ak rehoľníčky nenosia kompletný habit so závojom, týmto rehoľníčkam je potrebné dať na výber, a to prijať tradičný odev, alebo vrátiť sa do sveta.“
Tradicionalista myslí podobne, ako svätý Vincent Lerinský, cirkevný otec z 5. storočia. Pre tohto svätca, podobne ako pre učiteľov Cirkvi a pápežov, Tradícia je nadradená novotám, novotám je potrebné nedôverovať a odolávať voči nim zo všetkých síl.
Ak dôjde k strate niečoho tradičného, tradicionalista snaží sa obnoviť to v čo najväčšej úplnosti, konzervatívec uspokojí sa so zachovaním toho, čo existuje, aj keby to bolo len priemerné, alebo by to bola novota trvajúca len niekoľko rokov. Výsledkom je napríklad pozoruhodný postoj konzervatívnych katolíkov, ktorí snažia sa zachovať aj veľmi nevhodné hudobné vystúpenia v kostoloch po liturgickej reforme, a to len preto, lebo existujú už niekoľko desaťročí.
Konzervativizmus vo svojej podstate je pomalšia a menej uvedomelá verzia liberalizmu. Liberalizmus vyznáva zásadu, že zmena je vnútorne dobrá, a preto rýchlejšia zmena je ešte lepšia, a to v zmysle zmeny v akomkoľvek smere preč od Tradície. Konzervativizmus zastáva navonok opačný postoj, že lepšie je držať sa toho, čo máme, avšak nedokáže uznať problém, že kvôli prevládajúcemu liberalizmu dochádza k neustálemu opúšťaniu ďalších dobrých vecí. Následne stále menej je toho, čo možno konzervovať.
Peter Kwasniewski, tradicionalistický katolícky spisovateľ, konštatuje, že mnohí súčasní biskupi, vrátane tých tzv. „najlepších“, sú len konzervatívcami, a nie milovníkmi Tradície, ktorí túžili by vzkriesiť, obnoviť a odovzdávať ďalej toto najcennejšie dedičstvo v plnosti. Má to najmä tieto príčiny:
- Neboli dôkladne oboznámení s Tradíciou, a s tým, ako bola stratená.
- Netúžia poznať cenu Tradície, aby mohli sa aspoň pýtať na to, akou tragédiou môže byť jej strata.
- Súčasný status quo považujú za vyhovujúci, pokiaľ nedochádza k tomu, čo považujú za zrejmé deformácie a excesy.[2]
Poznámky na tejto stránke
[2] KWASNIEWSKI, Peter: Proč je konzervatismus součástí problému, nikoli řešením. Převzato z duseahvezdy.cz. Původní zdroj: onepeterfive.com. Přeložila: Lucie Cekotová. In: Te Deum, 2019, č.: 2, s. 18 - 19.
III. Boj za Tradíciu je boj o všetko
Protikatolícka revolúcia v súčasnosti je stále rovnaká revolúcia proti Tradícii, ktorá škodila, škodí a bude škodiť Cirkvi a človeku na jeho ceste k večnej spáse, až do dňa posledného súdu. Predmetná revolúcia zasiahla súčasnú Cirkev a svet nesmierne hlboko. Revolučný zásah pekelných mocností do Cirkvi a sveta v posledných desaťročiach presahuje svojimi prejavmi všetky podobné zásahy v dejinách. Konzervatívne postoje, snažiace sa konzervovať čokoľvek, vrátane revolučných produktov, sú nezmyselné a škodlivé.
Je potrebné venovať pozornosť štúdiu Tradície, aby sme nadobudli pochopenie pre skutočný rozsah tejto revolúcie v súčasnej Cirkvi a v súčasnom svete. Jedine týmto spôsobom môžeme pomôcť sebe a svojim blížnym objaviť a pochopiť najcennejší poklad tradičnej katolíckej viery a tradičnej katolíckej morálky. Jedine týmto spôsobom môžeme ako členovia Cirkvi bojujúcej nájsť potrebnú výzbroj v ťažkom boji, ktorý prinesie nám aj bolesti, avšak aj mnoho zásluh pre večný život. Aj keď sme poznačení dedičným hriechom, tradičná katolícka viera a jej prostriedky na dosiahnutie Božích milostí, pomôžu nám stáť na strane Pána Ježiša Krista a Jeho Cirkvi. Nech nám v tom pomáha aj Jeho najsvätejšia matka, Panna Mária.
