Ak objasnenie historických súvislostí môže prispieť k odhaleniu koreňov dnešnej krízy, potom ducha súčasnej liturgickej revolúcie možno pochopiť len ak nezačneme obrodným ultramontánnym tradicionalizmom Doma Guerangera, ale revolúciou, sčasti racionalistickou a sčasti historizujúcou o ktorú sa na úsvite dnešnej doby pokúsila jansenistická strana.

Najdôležitejší krok v tomto smere sa udial na diecéznej synode v Pistoji v Toskánsku, ktorú zvolal Scipio de Ricci, biskup z Pistoje a Prata v roku 1786 a ktorú Svätá stolica odsúdila prvýkrát v roku 1794 a naposledy v r. 1947.

Pri spätnom pohľade možno Pistoju vnímať ako začiatok dnešnej diskusie o kultúrnom prispôsobení  sa liturgického lex orandi a o jeho jemnom, ale veľmi hlbokom prepojení s lex credendi. Odmietavá reakcia Svätého stolca ku zmenám, ktoré navrhovala synoda v Pistoji, tiež demonštruje, do akej miery bolo niekdajšie pápežstvo pripravené zvrátiť svoje historicko-kultúrne úsudky o liturgických záležitostiach. To by mohlo poskytnúť podporovateľom tradičnej liturgie užitočný precedens, na ktorý sa môžu odvolať keď príde čas, aby Svätá stolica zreformovala svoju poslednú liturgickú reformu.

Sotva sa dá poprieť, že duch, ktorý sa po Druhom vatikánskom koncil vznášal nad komisiou pre liturgickú reformu sa viac podobal duchu Scipia de Ricciho a jeho synody, než duchu Prospera Guerangera a jeho opátstva. V bule Auctorem Fidei z roku 1794 Pius VI. odsúdil tvrdenie pistojskej synody, že „v posledných storočiach došlo k všeobecnému zatemneniu, pokiaľ ide o pravdy veľkého významu týkajúce sa náboženstva“  ako „kacírske“.

Je pravda, že hlavným predmetom tohto odsúdenia sú explicitné doktrinálne tvrdenia synody, ktoré sú v rozpore s lex credendi Cirkvi; ale implicitné tvrdenie synody, že cirkevný lex orandi je tiež chybný a už po mnoho storočí v rozpore s Božou vôľou, by Pius VI. určite považoval za, ak nie heretické, tak aspoň za heréze blízke - haeresi proxima.


I. Návrat k Pistoji

Pripomeňme si v krátkosti zmiešaný racionalizmus a antikvarizmus pistojského projektu, všimnime si podobnosti medzi zmenami v teológii a praxi, ktoré si želala synoda uskutočniť, a tými, ktoré sa de facto udiali od Druhého vatikánskeho koncilu. Patria sem tieto tvrdenia:

  • že Cirkev je úplne kňazská (laici su tiež kňazmi) a preto klérus vystupuje iba ako od laikmi delegovaný a od laikov odvodzuje svoju autoritu;

  • že aj pápež je takisto predstaviteľom Cirkvi, ktorý má svoju autoritu od nej a nie cez Petra od Krista;

  • že Cirkev by nemala byť spravovaná záväznými zákonmi, ale iba morálnym odporúčaniami;

  • že biskupi nemusia poslúchať pápeža, ale môžu riadiť svoje partikulárne cirkvi a meniť tradičnú disciplínu, ako uznajú za dobré;

  • že kňazi majú rovnakú doktrinálnu autoritu ako biskupi;

  • že miestne synody môžu rozhodovať o rímskych dekrétoch;

  • že doktrinálne rozhodnutia prijaté v minulosti Rímom nie sú záväzné pre miestne cirkvi;

  • že omše, ktoré koná kňaz  len s miništrantom (bez ľudu), sú nejakým spôsobom chybné;

  • že by sa nemalo nástojiť na doktríne transsubstanciácie;

  • že omše nemožno slúžiť na konkrétne úmysly;

  • že bočné oltáre by mali byť odstránené;

  • že sa liturgia má sláviť nahlas a v ľudovom jazyku;

  • že sa má upustiť od častého pritupovania k sviatosti pokánia a že sa nemajú vyznávať všedné hriechy;

  • že odpustky nám pri príchode na onen svet neprinášajú žiaden úžitok a že ich navyše nemožno obetovať za zosnulých;

  • že by mali byť zrušené menšie rády a že laici by sa mali zúčastňovať verejných bohoslužieb ako čitatelia, akolyti atď.;

  • že cirkev by nemala upravovať manželské právo, ale mala by akceptovať čokoľvek, čo občianska spoločnosť o tejto záležitosti rozhodne;

  • že treba odstrániť úctu k Najsvätejšiemu Srdcu;

  • že by sa malo upustiť od konvenčných ľudových pobožností;

  • že knihy odsúdené Svätým ofíciom by napriek tomu mali farári zverejňovať;

  • že používanie svätých sôch a obrazov by sa malo vytesniť;

  • že sviatočné dni by sa mali skrátiť alebo presunúť len na nedele;

  • a napokon, že všetky tradičné formy rehoľného života by mali byť zrušené okrem niekoľkých málo kláštorov, kde budú rehoľníci z drvivej väčšiny laici, s výimkou pár kňazov, ktorí by koncelebrovali na jednej každodennej omši.

Sú to návrhy z roku 1780 alebo 1980? Sú z obidvoch.

Napriek tomu, že sú tieto paralely veľmi zarážajúce, je tu ešte dôležitejšia podobnosť. Synoda bola svojimi prívržencami chválená ako tá možno najdôležitejšia, aká sa konala za desať alebo dvanásť storočí“, teda od čias svätého Gregora Veľkého. Pistojskí zobrali ako normu patristickú cirkev a vedení duchom revolučného pedantizmu, načrtli nemožný plán na jej znovuvytvorenie. Všimnite si, že to bola tá istá túžba vytvoriť modernú verziu tejto patristickej cirkvi, ktorá žila vo fantastických predstavách mnohých katolíckych reformátorov v prvej polovici dvadsiateho storočia a ktorá bola inšpirovaná rovnakým revolučným zápalom.

 

II. Zmena v kuriálnej politike

Pistojská argumentácia bola Svätou stolicou slávnostne odmietnutá. Od Pia VI. v bule Auctorem Fidei z roku 1794 až po Pia XII. v encyklike Mediator Dei z roku 1947 pápežstvo výslovne odsúdilo synodu podľa mena, ako aj jej súčasných napodobňovateľov, ako propagátorov falošného „liturgického antikvarizmu“. Synoda tvrdila, že je „proti apoštolskej praxi a Božím radám, pokiaľ sa ľuďom nedajú jednoduchšie spôsoby, ako spojiť svoj hlas s hlasom celej Cirkvi“. Článok 66 Auctorem Fidei odsudzuje toto tvrdenie, chápané ako návrh na zavedenia ľudového jazyka do liturgie, ako „nesprávny, desivý, narúšajúci poriadok stanovený na slávenie svätych tajomstiev a ľahko vyvolávajúci množstvo zla“. Je nešťastnou výsadou ľudí žijúcich na konci dvadsiateho storočia presvedčiť sa na vlastnej koži, aké prezieravé bolo toto odsúdenie!

V Mediátor Dei sa opakujú „vážne dôvody, ktoré má Cirkev na to, aby pevne zachovala bezpodmienečnú povinnosť celebranta používať latinský jazyk“. V roku 1956 na Medzinárodnej liturgickej konferencii v Assisi Svätá stolica trvala na svojich varovaniach pred ľudovou liturgiou, hoci obrady sviatostí v tom čase v krajinách, kde prevládalo vyspelejšie liturgické myslenie, už pod pláštikom rímskej autority zavádzali ľudovú reč. Ešte v roku 1962 v encyklike Veterum Sapientia Ján XXIII. povedal:

„Nech sa žiaden inovátor neodváži písať proti používaniu latinčiny v posvätných obradoch... ani nech sa vo svojej hlúposti pokúša minimalizovať vôľu Apoštolskej stolice v tejto veci.“


III. Annibale Bugnini: Neo-pistojský reformátor

Od roku 1948, rok po objavení sa Mediator Dei, sa však rímska línia začala meniť. V tom roku bola v Rímskej kúrii zriadená Komisia pre liturgickú reformu, ktorej najvplyvnejšími členmi boli podľa všetkého Augustin Bea SJ, spovedník Pia XII., a Annibale Bugnini, tajomník komisie, ktorý mal zostať ústredným byrokratickým predstaviteľom rímskej liturgickej reformy, až kým ho Pavlom VI. v roku 1975 za podivuhodných okolností neprepustil. Mienka Auctorem Fidei a názory tejto mimoriadne vplyvnej osobnosti nie sú identické, pretože Bugnini zdieľal presvedčenie Scipia de Ricciho, že katolícka bohoslužba už po mnoho storočí naliehavo volá po reforme a tiež bol samoľúbo presvedčený, že je to práve on, kto tú reformu má vykonať.

Keď v roku 1969 Hubert Jedin, významný historik Tridentského koncilu, kritizoval v článku v Osservatore Romano dopady pokoncilových liturgických zmien, a najmä zavedenie ľudového jazyka, ktorý zničil dôležitý zväzok jednoty v západnej cirkvi, arcibiskup Bugnini odpovedal slovami:

„Ako dobrý historik, ktorý vie spravodlivo zvážiť obe strany a dospieť k vyváženému úsudku, prečo ste nespomenuli milióny a stovky miliónov veriacich, ktorí konečne dospeli ku bohoslužbe v duchu a pravde? Môžu sa konečne modliť k Bohu vo svojich vlastných jazykoch a nie v nezmyselných zvukoch a sú šťastní, že odteraz vedia, čo hovoria? Nie sú  oni ‚Cirkev‘? „Pokiaľ ide o ‚zväzok jednoty‘: Veríte, že Cirkev nemá iné spôsoby, ako zabezpečiť jednotu? Veríte, že existuje hlboká a úprimná jednota uprostred nedostatku porozumenia, nevedomosti a ‚temnej noci‘ uctievania, ktorému chýba tvár a svetlo, aspoň pre tých, čo sú v chrámovej lodi? Nemyslíte si, že kňazský pastier musí hľadať a podporovať jednotu svojho stáda – a tým aj univerzálneho stáda – prostredníctvom živej viery, ktorá sa živí obradmi? A nachádza výraz v piesni, v spoločenstve myslí, v láske, ktorá oživuje Eucharistiu, vo vedomej účasti a vo vstupe do tajomstva? Jednota jazyka je povrchná a fiktívna, iný druh jednoty je životne dôležitý a hlboký... Tu v komisii nepracujeme pre múzeá a archívy, ale pre duchovný život Božieho ľudu... Súčasná obnova Cirkvi je vážna, pevná, dôkladná a istá, aj keď prináša utrpenie a odpor... Nemyslíte si, pán profesor, že aj historici by mali skúmať historické udalosti a objavovať v nich znaky Boha?“

„Nevedomosť“ a „temná noc“ uctievania, na ktoré sa arcibiskup odvoláva, pripomína vieru pistojskej synody v stáročia trvajúce „všeobecné zatemnenie právd o veľkých momentoch týkajúcich sa náboženstva“. Keďže argument arcibiskupa Bugniniho je založený na existencii liturgie v nie ľudovom jazyku, musíme predpokladať, že jeho temná noc vládne prinajmenšom od ôsmeho storočia, ak nie od šiesteho; toj je presne ten istý bod, ktorý prívrženci Pistojskej synody označili za začiatok úpadku Cirkvi.

Arcibiskup Bugnini vo svojom neoceniteľnom diele La Riforma Liturgica 1948-1975, vydanom v roku 1983 a v anglickom preklade v roku 1990, opakovane objasňuje, že jeho slová adresované profesorovi Jedinovi nie sú nesprávnou interpretáciou jeho presvedčenia. Veľmi negatívne a odmietavé hodnotenie liturgickej praxe katolíckej cirkvi, prinajmenšom v latinských obradoch a už od karolínskeho obdobia, je nápadnou súčasťou jeho myslenia. Východisko, ktoré je základom práce komisie, ktorej Bugnini predsedal, je viditeľne identické s východiskom pistojských reformátorov. Predpokladá, že Cirkev bola  stáročia, od konca patristického veku,  mimo kurzu a že teraz je úlohou komisie odstrániť z nánosov minulosti všetko, čo uzná za vhodné a zrealizovať svoje vlastné predstavy o tom, ako má vyzerať katolícka bohoslužba. Na starovek sa možno odvolávať, kde je to možné, ale vždy, keď starovek stojí v ceste, treba sa dovolávať racionalistickej jasnosti alebo „pastoračnej potreby“; tak na jednom alebo druhom základe musí vždy prevážiť vôľa komisie, pretože proti nej sa nemožno odvolávať na žiadne pevné a objektívne kritérium.

Súvisiace články:

Cirkev otvorená pre každého?
Cirkev otvorená pre každého? 14. 10. 2022
Vzťah nemeckej katolíckej demografie a synodálnej agendy
Vzťah nemeckej katolíckej demografie a synodálnej agendy 03. 03. 2022
Svätý Vincent Pallotti, svätec ktorého poháňala Kristova láska
Svätý Vincent Pallotti, svätec ktorého poháňala Kristova láska 20. 01. 2023
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4).
Tajná spoločnosť v Cirkvi a neomodernizmus - II. vatikánsky koncil a revolúcia šírená potleskom. (Časť 4). 15. 11. 2022
Vymieranie katolíckych mužov
Vymieranie katolíckych mužov 30. 10. 2023
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom (II. časť)
Svätá Brigita Švédska - šľachtičná, ktorá sa rozprávala s Kristom (II. časť) 13. 10. 2022
Z područia diabla k Panne Márii - príbeh bl. Bartolomea Longa a Pompejskej novény (1.časť)
Z područia diabla k Panne Márii - príbeh bl. Bartolomea Longa a Pompejskej novény (1.časť) 29. 09. 2022
„Podporujem aktuálnu vec...“
„Podporujem aktuálnu vec...“ 09. 04. 2022
Mons. Marcel Lefebvre -  Arcibiskup verný Tradícii v časoch zrady
Mons. Marcel Lefebvre - Arcibiskup verný Tradícii v časoch zrady 26. 11. 2022
Socha Krista Vykupiteľa  v Rio de Janeiro
Socha Krista Vykupiteľa v Rio de Janeiro 10. 12. 2022