Akú tradíciu chceme: celú, alebo len liturgické spestrenie?

Predchádzajúca dvojročná doba covidového odkrývania kariet v politike, ekonomike a spoločenskej morálke, ako aj celkovo v ľudských charakteroch, nám často ukázala neúprosnú a blahobytnou pohodlnosťou doteraz zastieranú pravdu, nielen o zámeroch globálnych elít, ale aj o povahách našich blížnych. Toto všeobecné padanie rybích šupín z očí, odkladanie ružových okuliarov a odhŕňanie opony, sa nevyhlo ani katolíckej Cirkvi, ktorej dietky s údivom (či už zdeseným alebo nadšeným) sledovali ďalšie prevratné ideové kotrmelce svojich pastierov, v súvislosti s takzvanou pandémiou.

Bokom od vnútrocirkevného pohybu a krízy tentokrát nezostalo ani Slovensko, ktoré tak dlho a sladko snívalo svoj sen o údajnom vyvolenom národe pod Tatrami, predurčenom podľa niektorých ctiteľov pápeža Jána Pavla II. „zachrániť kresťanskú Európu“. Posledné roky v našej vlasti však zovrubne ukázali, že slovenskí katolíci nedokážu zachrániť ani seba, a preto si môžu nechať na nejaká väčšie akcie globálneho záchranárskeho charakteru, zájsť chuť. Zatvorené kostoly, servilnosť pastierov, ofenzíva klerikálnych liberálov, ako aj zovšednenie prijímania Božieho Tela na ruku, dokonca na úroveň prvoprijímajúcich detí, to všetko nekompromisne zaradilo Slovensko do prúdu modernistickej cirkevnej úpadkovej banality, akú vo svete pozorujeme už desaťročia. Domýšľavý sen o slovenskej výnimočnosti, kresťanskosti a konzervatívnosti, za ktorým sa skrývala často len pohodlná „ťapákovčina“ radového kléru z periférie, žijúceho dedinskú realitu materiálne dobre zabezpečenej farnosti a neochotného si pripustiť vo svojom dobrom rozpoložení akúkoľvek krízu v Cirkvi, tento sen bol v minulom dvojročí definitívne pochovaný. A je dobre, že bol pochovaný, pretože nebol pravdivý.

Sekundárnym javom tejto bolestivej pohrebnej slávnosti, skladajúcej sa z vakcinačného karnevalu v slovenskej cirkvi, následného znechutenie veriacich a desivého výsledku sčítania ľudu (avšak paradoxne optimisticky interpretovaného večnými hľadačmi toho „pozitívneho“), bolo ošívavé oficiálne pripustenie faktu (zo strany mediálne dôsledne vybraných apologétov cirkevného pokroku), že už aj na inak modernisticky zdravom a reformne prispôsobivom tele slovenského katolicizmu, sa nachádza vred tradičných katolíkov.

Čo prinútilo oficiálne katolícke médiá priznať konečne širšiu existenciu tohto javu, ktorý doposiaľ ignorovali?

Príčinou je fakt, že príklon k tradícii sa stal u slovenských katolíkov, následkom škandalózneho podávania svätého prijímania na ruku, ako aj šokujúceho rozpoznania celkovej koordinácie krokov Cirkvi a globálnych elít, omnoho rozšírenejším, ako v predchádzajúcom období, takže ho už nebolo možné ignorovať, zametať pod koberec a riešiť kabinetným spôsobom. Návštevníci tradičných svätých omší boli pred rokom 2019 natoľko málopočetní, že si niektorí pastieri mohli dovoliť blahosklonnú toleranciu tohto pre nich okrajového javu, ktorý navyše chtiac-nechtiac museli so zaťatými zubami rešpektovať ako želanie bývalého pápeža Benedikta XVI. Účasť slovenskej cirkvi na otvorene globalistickej vakcinačnej kampani a dokonca moralizovanie, či vyhrážanie sa tým katolíkom, ktorí z morálnych alebo čisto logicko-zdravotných dôvodov odmietli vakcinačnú súčinnosť s globálnym šikanovaním, ale všetko zmenila.

Je však pravdou, že pre slovenských cirkevných predstaviteľov relatívne komfortná forma existencie protireformného krídla v ich cirkvi (v porovnaní so zahraničím), začala mierne korodovať už tesne pred covidovou érou. Na jeseň 2019 navštívil Slovensko kardinál Burke, známy vysokopostavený ctiteľ tradičnej svätej omše (ktorú ju aj verejne, a s príznačnou nádherou slúžil vo viacerých lokalitách na Slovensku), čo vyvolalo v radoch KBS, ako aj stredného kléru, znechutenie a volanie po reakcii voči kňazom, ktorí „snobsky“ uľpievajú na „mimoriadnej forme“ slúženia svätej omše. Búrka v pohári vody, ktorá by sa pravdepodobne skončila klasickým slovanským dovlnením kolektívneho trasoviska do vodorovnej polohy bez bubliniek a záchvevov, k všeobecnej spokojnosti, sa príchodom globálnej pandemickej hystérie a vďaka nadmieru aktívnej cirkevnej asistencii v nej, zmenila na skutočnú búrku, v ktorej sa začalo angažovať čoraz väčšie množstvo veriacich. Preto už oficiálni cirkevní predstavitelia nemohli mlčať a postupne sa v hlásnych trúbach cirkevného mainstreamu, akými sú napríklad Postoj, Štandard, Slovo či obligátne Katolícke noviny, začali odrazu, ako blesk z jasného neba, zjavovať akoby zasvätené články o „tradicionalistoch“, ako teologicky mylne a samozrejme pejoratívne, označujú reformisti a modernisti zástancov katolíckej tradície v Cirkvi.

To všetko na pozadí bizarnej kampane proti „dezinformačným médiám“ s katolíckym, či obecne kresťanským obsahom, v ktorej sa hovorca KBS Martin Kramara, s príznačnou dvojtvárnosťou modernizmu, vyjadroval podľa médií buď len „za seba“ alebo hneď aj „ za KBS“; ako sa to práve hodilo spriazneným médiám interpretovať. Rozhorel sa zároveň ideologicko-mediálny boj (podozrivo ladiaci s tými najliberálnejšími hlasmi sekulárneho spektra) proti odporcom očkovania, prijímania na ruku a iným „extrémistom“, medzi ktorými väčšinou tvorili tradiční katolíci akýsi výberový prienik nositeľov všetkých, klérom a politikmi odsudzovaných ideologických zločinov.

Táto dusná atmosféra nemohla zostať samozrejme, bez vplyvu na zmýšľanie zástancov tradície. Rozdiely v schopnosti odolávať propagandistickému nátlaku, snaha nebyť považovaný za „extrémistu“, a v istom zmysle aj za neseriózneho poloblázna, neochota ísť do konfliktu s oficiálnym naratívom udalostí, strach pred ostrakizáciu v cirkevných kruhoch, ohľady na rodinné zázemie, to všetko ovplyvňovalo rozhodnutia dovtedy naoko kompaktného hnutia tzv. tradicionalistov. Ukázalo sa, že limity, ktoré u nich ohraničujú oblasť a celkové pole tradície, v ktorom sa mienia pohybovať, sú rôzne. Pre niektorých bola dôležitá predovšetkým estetická hodnota tradičnej svätej omše, či znechutenie z výstrelkov na omši novej, pre iných tradičná cirkevná morálka, pre ďalších túžba po úspešnosti Cirkvi v jej predkoncilovej podobe, plných kostoloch a masovosti, či pre iných len návrat k obojakému poloreformizmu z dôb Jána Pavla II., ktorý bol prevalcovaný najnovším vývojom, a ktorý pre väčšinu slovenských katolíkov predstavoval akýsi zlatý vek viery na Slovensku a svet ich radostnej mladosti. Začalo sa triedenie duší, a s ním prichádzala aj väčšia alebo menšia ochota ku kompromisom s oficiálnym tlakom.

Paradoxným javom, sa ukázalo byť evidentné narastanie cirkevnej krízy, ktorá sa teraz stala omnoho ľahšie rozpoznateľnou a zrejmou, už aj pre ľahostajných agnostikov a ateistov nachádzajúcich sa mimo Cirkvi, ktorí ju dnes bežne komentujú a identifikujú. Toto poznanie prehlbujúcej sa krízy, ktoré by malo presvedčiť váhavých katolíkov o nemožnosti pokračovania v nastúpenom reformistickom smerovaní (najnovšie deštruktívne synodálneho charakteru), však paradoxne má na nich často opačný účinok, ako na už zmienených bezkonfesijných spoluobčanov. Tí, nezaťažení rodinnými väzbami ani životnými spomienkami na detstvo v lokálnom cirkevnom „spoločenstve“, dokážu aj svetlom prirodzeného rozumu rozpoznať rozdiel medzi autentickou cirkevnou tradíciou a pokoncilovým reformizmom. Posilnení Božou milosťou konvertujú (najmä v zahraničí, kde sú konverzie z bezverectva častejšie, aj keď nijako masové, na rozdiel od Slovenska, kde práve bujnejú konverzie opačného smeru - katolíkov na bezverectvo) väčšinou na tradičnú formu katolíckej viery, angažujúc sa vo vyhranených tradičných spoločenstvách, naviazaných na hnutia usilujúce o komplexné zachovanie katolíckej tradície.

V protiklade k tomu mnohí slovenskí katolíci a zástancovia tradície, pravdepodobne v strachu z radikálneho domyslenia udalostí, ktoré by ich postavilo do konfliktu s ich okolím, volia cestu tzv. „hermeneuitiky kontinuity“, ktorá sa snaží krkolomnými (a samotnými reformistami v nestrážených chvíľach popieranými) argumentami dokázať, ľudovo povedané, že nič tak hrozného sa ešte stále v Cirkvi nedeje. S týmto postojom úzko súvisí snaha o iniciatívne dokazovanie vlastnej „normálnosti“, ktorého kladný výsledok má údajne zabezpečiť tradičným zoskupeniam akceptovanie a blahovoľnú toleranciu v oficiálnych cirkevných reformistických kruhoch. A keďže sa súčasná oficiálna cirkevná definícia ideologickej „normálnosti“ začína povážlivo zhodovať s definíciou „normálnosti“ u globálnych elít ľavicového liberalizmu (a logicky aj s ich definíciou extrémizmu a nenormálnosti), a keďže zároveň je jednou zo známok súčasnej cirkevnej normálnosti bezhraničná ideologická (nie vieroučná) poslušnosť, a to aj za hranicou prikrčeného akceptovania evidentnej herézy, v nádeji, že sa to predsa už čoskoro zmení (či lepšie v podobe: ešte stále môžeme niečo uhrať pre tradíciu, ešte to nie je také zlé a môže byť aj horšie), tak očakávateľným následkom snahy o dokazovanie „normálnosti“, býva často ostentatívne dištancovanie sa od oficiálne zadefinovaného „extrémizmu“ v Cirkvi a tiché akceptovanie všetkých nových okolností tak cirkevných, ako následne aj svetských. Byť normálnym občanom a normálnym katolíkom, v očiach bedlivo pozorujúceho okolia, sa stalo túžbou mnohých, ktorých okolnosti prevalcovali.

K týmto novým okolnostiam patrí nepochybne, pre mnohých tradičných katolíkov šokujúce, mottu proprio pápeža Františka Traditionis custodes, ktoré v lete 2021 doslova vyrazilo obhajcom „hermeneutiky kontinuity“ dych. V radostnom rozpoložení zo svojej „normálnosti“, sa totiž dlhodobo uškŕňali nad „panikárením extrémistov“, ktorí varovali pred úmyslami radikálnej reformistickej kliky v Cirkvi obmedziť slúženie tradičnej svätej omše, najmä na diecéznej úrovni. Studená sprcha nového mottu proprio, taká nežiaduca napriek sparnému letnému počasiu, ich na chvíľu paralizovala, ale nie na dlho. Už čoskoro po dôkladnom vysušení a odbahnení, začali hľadať na novej situácii jej „pozitíva“. Našli sa dokonca kňazi slúžiaci tradičnú svätú omšu, ktorí začali vyjadrovať verejne pochopenie pre tento krok pápeža Františka. Pohľad na údajných extrémistov v radoch tradičných katolíkov, najmä tých, ktorí nevyberavo kritizujú II. vatikánsky koncil a odmietajú novú svätú omšu, ich podľa všetkého natoľko rozrušuje, že cítili potrebu dať na sociálnych sieťach najavo pochopenie pre pápežov administratívny zásah. Týmto uľavením si na sociálnych sieťach, určili zároveň oficiálny kurz pre „normálnych“ tradičných katolíkov, oddaných „hermeneutike kontinuity“. A samozrejme tým boli zadefinovaní aj vinníci celej nastanuvšej situácie: nie je to pápež František a jeho revoluční preláti, ani celkový vývoj po roku 1962, ani rozvrat a rozklad v Cirkvi, ale – extrémistickí a nenormálni tradiční katolíci! To oni natoľko hnevali trpezlivú Svätú stolicu, až to už nešlo takto ďalej!

Môžeme predpokladať, že ďalším argumentačným saltom mortale by mohlo byť tvrdenie, že nebyť extrémistických konzervatívnych prelátov na II. vatikánskom koncile a po ňom, tak by nebol Pavol VI. nútený schváliť Novus ordo missae v roku 1970.

Ponechajme však zástancov „hermeneutiky kontinuity“ ich hegelovsko-rahnerovským krkolomným dialektickým šarádam, veď ich čas je drahý a dokazovanie nerozbornej zhody medzi katolíckou tradíciou a pokoncilovým vývojom, s pribúdajúcimi teologickými lahôdkami typu: požehnávanie sodomitov, spoločné ekumenické prijímanie, svätenie žien, či zrušenie kňazského celibátu, ich bude stáť čoraz viac námahy a času. Nevyrušujme ich, sú aj tak preťažení a unavení. Sústreďme sa radšej na principiálnu otázku, ktorá nutne časom vyvstane v živote každého katolíka, ktorý sa rozhodol brániť a žiť autentickú katolícku tradíciu: akú tradíciu vlastne chcem – celú, alebo len čiastočnú?

Z logiky veci jasne vyplýva, že katolík zmierený s čiastočnou tradíciu, je nezmyslom a rozporom v sebe samom. Tradícia je jedna, komplexná, nemenná, trvalá a čo je podstatné - vnútorne si neodporujúca. Tradícia katolíckej viery, učenia a morálky nie je tombola ani predajný pult v hypermarkete, aby sme si z neho mohli vyberať to čo nám náhodne padne do ruky, alebo len to, čo sa nám páči a zároveň tvrdiť v jej rámci rozporné veci, pričom sa následne snažiť skĺbiť tento rozpor do hmlistého dialektického vodopádu slov odkazujúceho na nemeckú filozofiu.

Podobný argument samozrejme používajú aj modernistickí nepriatelia tradície, poukazujúc na to, že zástancovia tradície odmietajú pokoncilové zmeny a tým vlastne aj oni osvedčujú v sebe povahu „vyberania“ si toho, čo sa im práve hodí. Modernisti (zázračne objavivší poslušnosť, akonáhle sa dostali k moci) však ignorujú pri týchto obvineniach kritérium základného princípu aristotelovsko-tomistickej logiky - princípu sporu, podľa ktorého nemôže niečo zároveň byť aj nebyť. Alebo presnejšie: „To isté nemôže zároveň náležať aj nenáležať tomu istému a v tom istom vzťahu.“ (Met. 4,3; 1005b 19n) Vedia dobre, prečo ho nemôžu v diskusii s tradičnými katolíkmi použiť. Tento princíp totiž bolestivo upriamuje pozornosť práve na povážlivé pokoncilové rozpory s minulosťou, vo viere a morálke, ktoré sa s pribúdajúcim časom prehlbujú, a to až do očí bijúcej podoby. Je nemožné napríklad tvrdiť, že trest smrti je zlo a zároveň nie je zlo, čo však je katolík oddaný hermeneutike kontinuity najnovšie nútený akceptovať. Súčasné tvrdenie je v striktnom rozpore s minulosťou. A minulosť má v Cirkvi vždy prednosť pred súčasnosťou. Tradičný katolík preto nutne volí základnú logiku a s prihliadnutím na istotu minulosti (tradície) tvrdí, že trest smrti je za určitých okolností povolený a vhodný.

Modernistický argument o údajnej „liberálnej vyberavosti“ tradičných katolíkov je preto scestný a ľahko vyvrátiteľný. Na strane tradičných katolíkov je totiž okrem iného, závažná veličina, ktorá sa nazýva čas a zároveň ďalšie faktory kritického uvažovania: pamäť, kauzalita a už zmieňovaný princíp sporu.

Cirkev totiž neexistuje v bezčasovom priestore, ale v dejinách, preto je veľmi ľahké určiť čo bolo vo veciach viery a morálky „pred“ a čo bolo „po“. Pokiaľ je to, čo prišlo „po“ v rozpore s tým čo tu bolo „pred“, katolík musí spozornieť a zaujať odmietavý postoj. Nestačí povedať: verím, že je všetko v poriadku, lebo to tvrdí pápež a biskupi. To by totiž znamenalo, že predchádzajúci pápeži a biskupi, ktorí učili veci odlišné, sa mýlili, ergo, nutne celá Cirkev sa od začiatku mýlila! Stačí si prečítať slová súčasných cirkevných predstaviteľov vo svetle Syllabu Pia IX., protimodernistickej prísahy či pápežských encyklík 18., 19. a 20. storočia vydaných do II. vatikánskeho koncilu, a rozpory sa ukážu ako evidentné.

Pozrime sa na vec z pohľadu časovej osy: na jednej strane tu máme tradičných katolíkov, ktorí poslušne akceptujú všetky cirkevné stáročné nariadenia, stanovené do roku 1962 a zároveň aj tie neskoršie, ktoré nie sú v rozpore s tradíciou, a na strane druhej tu máme katolíkov, ktorí vášnivo akceptujú a obhajujú cirkevné nariadenia až od roku 1962. Odvtedy sa datuje ich náhla obhajoba poslušnosti, ktorú predtým odmietali a porušovali. Samotný ich milovaný koncil sa začal aktom neposlušnosti a vzbury, keď odmietli pápežom Jánom XXIII. riadne schválené koncilové schémy.

Pokiaľ by nebola pravda to, že existujú tieto dva tábory, dve odporujúce si obdobia (jedno 1962 rokov dlhé a druhé dlhé 60 rokov) a naopak by existovala reálna kontinuita, ako by bolo možné, že voči nariadeniam spred roku 1962, sa dnes v Cirkvi, v ktorej dominujú reformátori, toleruje ostentatívna neposlušnosť a arogantná ignorácia? Prečo je poslušnosť vyžadovaná len voči inováciám datovaným od roku 1962 a nie aj voči záväzným a deklaratívne večným nariadeniam pápežov z minulosti? Kde sú sankcie a volanie k poslušnosti kvôli nariadeniam minulým? A ako je možné, že drzé pokrytectvo tých, ktorí sa dovolávajú dnes neustále poslušnosti a pritom sú ochotní ju kedykoľvek porušiť vo vzťahu k nemennej tradícii, nie je predmetom neustálych oficiálnych lamentácií, ako je to v prípade obhajcov tradície? Ako je možné, že samotní modernistickí kňazi sa v nestráženej chvíli verejne v médiách priznajú, ako ich v seminári počas štúdia informovali o starej liturgii „väčšinou negatívne“?! Vie si niekto z tých, ktorí sú schopní aspoň elementárnej logiky predstaviť situáciu, že pokiaľ by o sto rokov prebehla ďalšia liturgická reforma, tak by sa o súčasnej novej omši učilo v seminároch negatívne?! A považovali by to za normálne? Ako je možné o svätej omši, ktorá po stáročia napĺňala život tých najväčších svätcov učiť v seminári negatívne? To je hermeneutika kontinuity?

Vo svetle týchto rozporov a desiatok ďalších, sa tradičný katolík, pokiaľ hľadá istotu a nie halíkovské bľabotanie o „tom čo je bez chvenia“, nemôže upínať k chimérickej predstave údajnej „hermeneutiky kontinuity“, ale musí si s nekompromisnou odvahou priznať fakt revolučného zlomu, ktorý zvnútra stále viac a viac nahlodáva katolícku Cirkev. Preto by mal hľadať tradíciu celú, neporušenú a takú, ktorá nebudí dojem rozporného konania, na hranici schizofrénie. Nedá sa nevidieť akú spúšť vykonal v radoch Cirkvi II. vatikánsky koncil (bez ohľadu na interpretáciu, pretože to čo sa dá s úspechom zle a dvojznačne interpretovať, je už samo o sebe pochybné), nová svätá omša a nová morálka, a zároveň všetky tieto javy bezvýhradne akceptovať, či dokonca oslavovať ako niečo pre Cirkev dobré a prínosné. Nech si každý položí otázku, ktorá je čisto hypotetická, ale na prečistenie individuálnej mysle veľmi účelná: ak by som mal možnosť vymazať zo života Cirkvi posledných 60 rokov, neurobil by som to? A následne otázku: stratilo by sa tým v dejinách Cirkvi niečo podstatné, dôležité, pozitívne a nenahraditeľné, čo by ubralo ľuďom na možnosti spásy?

Nech si každý tradíciu hľadajúci a milujúci katolík odpovie sám. Zmazať sa samozrejme v reálnom živote nič nedá. Veci sa stali a každý ponesie svoju mieru a diel zodpovednosti. Veľkí veľkú, malí malú a maličkí najmenšiu. Súdu však neujde nikto, na to nezabúdajme.

Tradíciu teda nemôžeme obmedziť len na víkendovú (či dokonca medzivíkendovú), esteticky osviežujúcu a pluralitne spestrujúcu tradičnú svätú omšu. Nechýbajú dokonca ani kňazi, ochotní slúžiť tradičnú svätú omšu ako určitý druh folklóru a liturgického spestrenia, ako sa sami vyjadrili v denníku Postoj! Tradičný katolík potrebuje celú tradíciu: tradičnú katolícku morálku, tradičné katolícke sviatosti, sociálne učenie, rodinu, spoločenské vzťahy, vzdelanie, aj pohreb. Tradíciu od kolísky, až po rakvu. Kto utkvie na polceste, bude mučený vnútorným bojom, neustálym sebaklamom, krkolomným dokazovaním zlatej strednej cesty, ktorá reálne neexistuje. Len v hlavách tých, ktorí sa snažia, aby sa ľudovo povedané: cap nažral a kapusta zostala celá. Ich dôvody k tomuto snaženiu často nepramenia z dôslednej a nekompromisnej obhajoby pravdy, ale zo svetských ohľadov, ktorých charakter a jeho posudzovanie nie je cieľom týchto riadkov. Z pohľadu večnosti však budia aj u nezainteresovaného a neveriaceho pozorovateľa úžas. Samotní bezverci, vidiac ustráchanosť katolíckych pastierov, kléru aj „normálnych“ laikov, sa pýtajú:

Čoho sa vlastne boja? Neveria snáď tomu, čo hlásajú? Čo sa im až také hrozné môže stať, keď začnú pred svetom hovoriť to, čo Cirkev učila stáročia, a zároveň pritom veria v Boha a spásu?