Kánon je grécke slovo označujúce tesársku šnúru, ale tiež aj pravidlo. V liturgickom zmysle je kánonom nepremenná modlitba premenenia. Označuje sa aj inými slovami, Cyprián (+ 258) ju volá oratio, Innocent I. (+ 417) aj Gregor I. (+ 604) ju volajú prex, iní ju nazývajú aj praefatio alebo actio. Slovo kánon nachádzame prvý krát v jednom liste Gregorovi I. Používal sa aj výraz canon actionis, v staroveku ju volali eucharistickou veľmodlitbou, Gréci používajú výraz anafora. Kánon je veľmi starý, siaha až k apoštolom a úsvitu Cirkvi.
Kánon je obetná modlitba, preto sa ho modlí len kňaz a modlí sa ho celkom ticho. No i laik sa ho môže modliť pre seba, ale predovšetkým by ho mal dobre poznať. Jestvuje mnoho teórií o jeho vzniku, ale nádej, že sa definitívne vyrieši otázka jeho pôvodu nie je veľká. Od siedmeho storočia, teda od smrti Gregora I. zostáva kánon nezmenený (NOM zavedený Pavlom VI. vrátane zásahov do kánonu považujeme za nový, alternatívny a umelo vytvorený omšový rítus a preto tu o ňom nepojednávame). Gregor I. pri reforme rímskej liturgie tiež riešil otázku pôvodu rímskeho kánonu a zastával názor, že kánon musel byť zostavený nejakým Scholastikom (Epp., lib. VII, no. lxiv, or lib. IX, no. xii). Či tým myslel muža menom Scholasticus, alebo len nejakého učenca, ako sa Benedikt XIV. domnieva (De SS. Missa sacr., 157) je jedno, pretože kánon určite nie je dielom jedného človeka ale je výsledkom práce mnohých liturgov, počínajúc prvými kresťanmi, ktorí sa začali schádzať po rímskych domoch, aby nasledovali Kristov príkaz o slávení eucharistie. Treba rozlišovať medzi jednotlivými časťami kánonu a ich usporiadaním, ktoré ako sa zdá prešlo niekoľkými zmenami.
Každopádne v jeho vývoji rozoznávame štyri obdobia.
